Záhada falošnej mince

Preklad: Ľubomír Vajdička
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Marija Havran
Réžia: Ľubomír Vajdička
Obsadenie: Boris Zachar, Ivana Kubáčková, Michaela Halcinová, Juliána Oľhová, Erika Havasi, Iveta Pagáčová, Michal Thomasy, Ján Kožuch, Matúš Kvietik, Ján Dobrík, Michal Režný, Braňo Bačo, Matej Babej
Mestské divadlo v Žiline odštartovalo sezónu inscenáciou Falošná minca. Zároveň sa realizáciou tohto diela uskutočnila premiéra spolupráce režiséra Ľubomíra Vajdičku so žilinským divadlom. So súborom Vajdička naštudoval dramatické dielo Maxima Gorkého, ktorý patrí medzi jeho obľúbených dramatikov. Je známe že Ľubomír Vajdička obľubuje a často inscenuje hry klasickej ruskej drámy. Súpis jeho inscenácií je bohatý na hry z tejto oblasti. Avšak doposiaľ inscenoval len tri Gorkého hry: Barbarov v roku 1982 v Martine a Letných hostí roku 1987 v Slovenskom národnom divadle. Treťou je najnovšia Falošná minca.
Spomedzi Gorkého hier je Falošná minca málo známa. Na Slovensku sa inscenovala len raz v roku 1967 v martinskom divadle. Gorkij ju napísal v období, keď sa aj na základe tvorivej spolupráce so Stanislavským aj vlastného umeleckého smerovania usiloval o vytvorenie novej divadelnej formy. Falošná minca patrí medzi tzv. inteligentské hry a nemá stavbu klasického dramatického diela. Autor sám tieto hry označuje ako scény, čo ich dokonalo vystihuje. Sú scénami zo života skupiny ľudí, ktorých osobné príbehy formujú ich postavenie voči ostatným. Existujú dve verzie textu Falošnej mince. Prvú napísal v roku 1913, okrem iného ako improvizačný materiál pre štúdio Moskovského umeleckého divadla. O niekoľko rokov sa k nej autor vrátil a jeho druhá „redakcia“ vyšla aj knižne v roku 1926 v Berlíne.
Pre žilinskú inscenáciu pripravil Ľubomír Vajdička celkom nový preklad do slovenčiny, pričom spracoval obe verzie. Text ponúka široké možnosti uchopenia, pretože je v každom zmysle otvorený. Každá z postáv niečo skrýva a toto všeobecné napätie sa nesie celou inscenáciou. Napínavú atmosféru neukončí ani jednoznačné rozuzlenie či odhalenie, v akom záujme postavy vlastne konajú. Gorkého dráma má komornejší charakter, ale je veľmi tézovitá, plná filozofujúcich postáv, ktorých repliky nie sú dialógmi v pravom slova zmysle. Reč postáv je akoby vyskladaná z hesiel, úvah, aforizmov a citátov. Práve tým však ponúka veľký priestor pre ich psychologické vykreslenie. To bolo pravdepodobne zámerom prvej verzie textu určenej na improvizáciu hercov. Gorkého postavy, podobne ako v jeho ostatnej tvorbe, sú vnútorne rozpoltené, nevyrovnané a nenachádzajú zmysel života. Prevláda v nich hnev a trpkosť. Hnevajú sa na svet, v ktorom žijú, hnevajú sa jeden na druhého a každý sám na seba.
Scény sa odohrávajú v provinčnom panskom dome, ktorý patrí jednookému hodinárskemu majstrovi Jakovlevovi. Stvárňuje ho Boris Zachar. Je to starší zatrpknutý a hnevlivý muž. Zachar jeho neprívetivosť vyjadruje aj miernym zhrbením, čo môže byť dôsledkom jeho práce, a tiež ilustruje Jakovlevov pokrivený charakter. Neskôr sa totiž dozvieme, že je pochybným spoločníkom Bobovovej, obchodníčky so starožitnosťami, pre ktorú vyrába falošné starožitné predmety. Prešibanú Bobovovú, ktorá sa nezaoberá len starinami, ale ako správna obchodníčka manipuluje aj ostatnými postavami, výborne zahrala Iveta Pagáčová. Podarilo sa jej vystihnúť vtieravý a všetečný charakter postavy s vtipnou štylizáciou, ktorou odľahčovala pochmúrnu atmosféru. Využívala falošne srdečné úsmevy a mäkké gestá, zo všetkých najvýrečnejšie bolo jej nedbanlivé prežehnávanie, ktoré bolo skôr mávaním.
Práve táto postava stojí za príchodom neznámeho cudzinca Stogova, ktorý sa zjaví u Jakovleva ako podnájomník. Jeho skutočný úmysel je však jasný v okamihu, keď sa stretáva s Polinou, druhou mladou hodinárovou manželkou. Ján Dobrík a Ivana Kubáčková okamžite naznačili, že Stogov a Polina majú spoločné tajomstvo z minulosti. O tom, čo sa medzi nimi stalo, padnú len kusé zmienky. Na základe správania Poliny je zrejmé, že išlo o niečo vážne, čo ju mohlo priviesť až do väzenia. Nebola odsúdená vďaka manželovi, ktorý je však na ňu odporný. No ona z vďaky všetko mlčky znáša. Kubáčková v tejto inscenácii je až zhmotneným strachom. Po celý čas klopí zrak, pohybuje sa však pokojne a vyrovnane, akoby sa snažila byť neviditeľná. Obáva sa Stogova, obáva sa, že ju premôže minulosť.
Zjavenie sa Stogova a ďalšieho neznámeho človeka Luzgina nabúrava stereotyp života ľudí v tejto spoločnosti. Ich príchod symbolicky predznamenáva úvod inscenácie, ktorú otvára scéna skorého rána po veľkom požiari. Vidíme, ako Polina a Klaudia (Juliána Oľhová) upratujú miestnosť po tom, čo celú noc pomáhali pri požiari. Počiatočný chaos spôsobuje, že všetky postavy sú vyvedené z miery a v neustálom vnútornom napätí, ktoré herci veľmi dobre zvládli pretlmočiť, a ktoré sa ďalej stupňuje. Identita Stogova sa spája s vyčíňaním falšovateľa peňazí. Autor sa však neustále zahráva a neozrejmuje jeho skutočné postavenie. Je práve on tým falšovateľom, či policajným agentom v utajení? Mince, ktorými disponuje, vzbudzujú záujem rovnako ako záhadné dedičstvo. Michal Režný stvárňuje postavu Luzgina, človeka nevedno odkiaľ, so známkami nestáleho duševného zdravia. Poneviera sa príbytkom a medzi jeho obyvateľmi vraj hľadá dediča veľkého majetku. Reakcie postáv na jeho absurdné hľadanie sú zväčša ironické, no všetkým sa páči predstava, že by tým šťastným dedičom boli práve oni. Je to pre nich vidina šťastia a voľnosti. Napriek negatívnemu naladeniu im Gorkij priznáva aspoň náznak viery v šťastný život.
Vo Falošnej minci je pozitívnym prvkom, ktorý naznačuje možnosť lepšej budúcnosti, postava Nataše, Jakovlevovej dcéry z prvého manželstva. Cynicky zábavná osoba, ktorá akoby sa jediná nebrala až tak tragicky. Vidíme, že jej komunikácia je úplne odlišná, je plná vzletných výrokov, citátov a bonmotov. V jej expresívnom vyjadrovaní je síce cítiť obranu vlastnej rozpoltenosti a smútku, no neprenáša ju do okolia. Je to postava, ktorá neprepadá sebaľútosti a ako jedna z mála získava nádej voľnosti vďaka prístupu k životu so zvláštnou racionálnou iróniou. Herecky ju stvárnila Michaela Halcinová, ktorá výborne pracovala s  farbou a intenzitou hlasu, vďaka ktorým jej repliky pôsobili razantnejšie. V jej štýle reči sa ukázala stránka tejto postavy, ktorá reálne nemá s ostatnými postavami veľa spoločného. Odlišovala sa aj kostýmom – mala dievčenské šaty, ktoré lichotili postave a podčiarkovali jej húževnatosť a celkovú ženskú energiu. Na rozdiel od kostýmu Ivany Kubáčkovej, ktorej ženskosť bola v súlade s jej prejavom skrytá. Jednoduché línie, farebná kombinácia jednotlivých kusov oblečenia striktne zahaľovali každý kúsok Polininho tela, akoby sama seba nechcela provokovať a dovoliť si ešte po niečom peknom v živote zatúžiť.
Kostýmová výtvarníčka Marija Havran vytvorila pre inscenáciu kolekciu, ktorá jej dodávala zaujímavý farebný akcent. Jednotlivé kúsky zladila do palety, ktorej dominovala čierna a odtiene béžovej farby. Rôznorodosť kombinácií tkaných materiálov a pletenín evokovala studené ruské podnebie. Postavy sa tiež vizuálne krásne odlišovali. Chudobnejšie výtvarníčka obliekla do niekoľkých vrstiev nedokonalo padnúcich častí odevu. Naopak falošným zbohatlíkom navrhla kostým úhľadný a vkusný, avšak s detailmi, ktoré ich pretvárku prezrádzali. Takým samozvaným šľachticom je Glinkin (Matúš Kvietik), ktorý prvý siaha na falošnú mincu a prvý sa hlási k dedičstvu.
Herci vynikajú na scéne aj vďaka príznačnej scénografii, ktorú vytvoril Jozef Ciller. Javisko ponechal takmer čisté, až na stôl a stoličky v popredí, ktoré znázorňujú predsieň domu. Do pozadia inštaloval holé dvere, čím podporil pocit stiesnenosti. Väčšinu dvier nie je možné ani otvoriť, čím symbolicky pripomínajú obmedzený priestor a obmedzené možnosti obyvateľov vymaniť sa zo súčasného stavu.
Réžia Ľubomíra Vajdičku sa v tomto prípade nepohráva s modernými formami. Vytvoril inscenáciu, ktorá je oslavou Gorkého textu. Necháva ho hovoriť prostredníctvom prepracovanej hereckej analýzy postáv, vďaka ktorým rezonuje v inscenácii téma chamtivosti, ale aj prehnaná sebaľútosť, ktorá sa skrýva za falošným egoizmom.

Katarína Kučová

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.