Do pol boka odratá

Réžia, hudba a texty piesní: Róbert Mankovecký
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Eva Farkašová
Choreografia: Ladislav Cmorej
Obsadenie:
Koza rohatá – Edita Borsová
Kravička/Líška – Nadežda Vladařová
Pes/Vlk – Peter Trník
Koník/Ježko – David Hartl
Gazda/Medveď – Daniel Žulčák
Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (MDPOH) už šiestu sezónu nie je len „stagiona“, ale buduje i vlastný repertoár. Jeho súčasťou sú aj inscenácie pre deti. K Trom prasiatkam, ktoré uvádzajú od roku 2012, pribudla Koza rohatá.
Dopyt po predstaveniach pre deti je v bratislavských divadlách značný. Rozhodnutie vedenia MDPOH zaradiť do ponuky ďalšiu inscenáciu pre detských divákov nebolo teda prekvapivé.
Realizátorom bol aj v tomto prípade Róbert Mankovecký. Podľa názvov inscenácií možno usúdiť, že pri výbere predlôh išiel „na istotu“. V oboch prípadoch ide o známe zvieracie rozprávky s jednoduchým príbehom. Režisér a autor textov zjavne nehľadal žiadnu objavnú prozaickú predlohu či neobohratú hru pre deti. Vybral titul „na plagát“ a na motívy ľudovej rozprávky napísal text, v ktorom majú významné miesto pesničky.
Rozprávka Koza odratá a jež zo zbierok Pavla Dobšinského hovorí o koze, ktorá sa skryla do líščej diery a nedokázali ju odtiaľ vyhnať líška, vlk ani medveď. Na prekvapenie všetkých sa to, vďaka jeho pichliačom, podarilo malému ježovi.
K tomuto triviálnemu deju pripísal Mankovecký úvod – vysvetlenie toho, ako sa koza ocitla v lese. Pracovité zvieratá (Pes, Krava a Kôň) zveľaďujú gazdovský dvor. Koza sa len opaľuje a nepomáha im. Jej lenivosť si všimne i Gazda a keď ide zvieratá kŕmiť, ju vynechá. Aby sa Koza dostala k miskám ostatných, simuluje príchod zlodeja a vyvolá falošný poplach. To zvieratá i Gazdu pobúri natoľko, že ju riadne zbijú (oderú jej bok) a vyženú ju z dvora. Koza blúdiac po lese objaví Líškin dom a ukryje sa v ňom.
V závere pôvodnej Dobšinského rozprávky „vlk uchytil kozu a rozdrapil. Mali všetci večeru: medveď vypil krv, vlk požral mäso a líštička s ježom obhrýzali koštialiky“^[1]. V Mankoveckého spracovaní záverečná pieseň naznačuje, že všetky zvieratá prežili a je tu i možnosť zmierenia – ak sa koza ospravedlní.
Prečo sa Róbert Mankovecký rozhodol triviálny príbeh natiahnuť na plochu hodinu a štvrť trvajúcej inscenácie, ktorá sa odohráva na nemalom javisku? Chabá predloha s jednoduchým dejom je hlavným determinantom všetkých zložiek inscenácie. Tvorcovia a tvorkyne totiž nemali na čom budovať.^[2]
Scénický výtvarník Pavol Andraško pravdepodobne zámerne stavil na poetiku naivity. Základným materiálom je kartónová lepenka a tuby z nej – javisko zaplnil útvarmi z papierových rúr, ktoré evokujú guľatinu. V prvej časti je to brána gazdovského dvora. V druhej, ktorá sa odohráva v lese, bránu rozobral na viacero bližšie nešpecifikovaných útvarov. Prostredie dotvárali 2D makety líščieho domu, stromov a zvierat – v prvej časti domácich, v druhej lesných. Na javisku sa nenachádza nič, čo by slúžilo ako javisková metafora či povyšovalo hereckú akciu (okrem úvodnej etudy s kusom dreva, ktoré chcú zvieratá zavesiť nad bránu). Možno teda hovoriť skôr o dekorácii ako o scénografii. Výtvarník sa nemal v príbehu o čo oprieť, rozhodol sa preto pre zaplnenie javiska maketami. Ideu naivnosti použil napríklad aj v zbytočných nápisoch – „Gazdovský dvor“ na tabuli nad bránou či menami zvierat na ich miskách.
Ani herci a herečky nemali na čom stavať. Ich úlohou bolo stvárniť zvieratá, teda jednoduché povahové typy. Vo formovaní postáv im pomáhali najmä kostýmy Evy Farkašovej. Na prvý pohľad je zrejmá jej poetika – venuje sa detailom, používa kabaretné prvky a kostýmom odkrýva viacero vrstiev a vlastností postavy. Darí sa jej to aj na takom plochom materiáli, akým sú jednoduchí zvierací hrdinovia.
Každý z hercov a herečiek predstavuje jednu postavu v prvej časti (gazdovský dvor) a jednu v druhej (les). Iba Kozu rohatú stvárňuje Edita Borsová počas celej inscenácie. Drzá koza má črty jednoduchšej ženy, ktorú baví najmä pasívny oddych a nákupy odevov. Borsová však pridala postave rafinovanosť. V jej podaní to nie je hlupaňa, je miestami až thrillerovo bezcitná a zlomyseľná. Jej a rovnako aj kostýmovej výtvarníčke Eve Farkašovej sa podarilo načrtnúť charakter, no nedotiahnuť ho do prvoplánovej afektovanosti, k akej zobrazenie takýchto jednoduchších, peniazom holdujúcich žien zvádza. Základ Farkašovej kostýmu tvorí moderný odev (biele strapcové šaty a rifľová bunda), no zdivadelnila ho prvkami z histórie odievania (takzvané psie dečky na topánkach, krátke nariasené nohavice, ktoré sa nosili ako spodná bielizeň). Vtipným prvkom je kabelka, ktorá v detaile (dvoch ružových mašličkách) evokuje kozie vemeno. To, že Koza baží po aktuálne trendových veciach, zdôraznil aj Andraško, keď na jej misku umiestnil nápis „Hello kozzy“, teda alúziu na mimoriadne populárnu postavičku Hello Kitty, ktorej obrázok je v súčasnosti hojne rozšírený na detských odevoch i predmetoch dennej spotreby. Nevedno, komu však pripísať autorstvo zarážajúco popisného a zbytočného prvku – keď zvieratá Kozu zbijú, pripne si herečka na bok kus látky s krvavým fľakom. V priebehu inscenácie sa s ním už nijako nepracuje.
Kravu videla Farkašová ako gazdinú – navrhla pre ňu dlhú sukňu, čepiec, zdôraznila ovisnuté poprsie a obula ju do bielych hospodárskych gumákov. Jej odev je v bielej a fialovej farbe, čo odkazuje na známu kravu z reklamy na čokoládu. Druhou postavou, ktorú stvárňuje Nadežda Vladařová, je Líška. Vo Farkašovej kostýme je to svižná elegánka. Ryšavé vlasy jej zdobí decentný klobúk, drsnejší výraz jej dodáva kožená bunda. Vladařová vytvorila dve úplne odlišné postavy: Krava je rurálnejšia, pomalšia. Naopak, Líška je dynamická, rozhodná, súčasne i vyľakaná z nepozvanej nájomníčky svojho príbytku. Herečka sa neopierala len  o tradičnú prvoplánovú falošnosť a točenie chvostom.
Strážny Pes má kabát evokujúci uniformu, baretku a šál. Peter Trník ho stvárňuje ako mierne zmäteného gazdovho lojálneho pomocníka. V druhej časti zobrazuje herec ustráchaného vlka. Ťaží z komiky tejto protichodnej kombinácie. Kostýmová výtvarníčka vychádzala z predstavy „sivého vlka“. Kabát s kúskom kožušiny a rifle v tejto farbe ozvláštnila červenou kravatou.
Eva Farkašová, napriek tomu, že za roky svojej tvorby už navrhla azda aj desiatky kostýmov i bábok líšok a vlkov, ponúka vo svojich kostýmoch stále kus kreativity. Napríklad aj Líška a Vlk z inscenácie MDPOH Tri prasiatka sa odlišujú od tých najnovších. Líška z Troch prasiatok mala v sebe niečo z kurtizány – sieťované časti odevu, kabelka, vejár, vysoké čierne čižmy. V Koze rohatej by sme odev Líšky mohli pomenovať ako „punkovú eleganciu“. Kostýmy vlkov sú si v niečom podobné, no ten z Troch prasiatok pôsobí v koženej bunde o čosi hrozivejšie. V Koze rohatej má roztrhané nohavice a pokrčený klobúk – vidno, že to už dlhšie nie je obávaný predátor.
Daniel Žulčák stvárňuje jedinú nezvieraciu úlohu – Gazdu. Režisér a autor v jednej osobe mu neprisúdil žiadnu štylizáciu, ostal v civilnej rovine. Prihovára sa divákom a predstavuje im jednotlivé zvieratá. Ide o zbytočný a následne už nijak nepoužitý a nepointovaný interaktívny prvok. (Nadužívaná interaktivita je častým znakom menej kvalitných inscenácií pre deti.)
V druhej časti zobrazuje Žulčák Medveďa – je to spomalený dobrák, rozumovo obmedzený – zaujímajú ho iba maliny. Žulčák štylizoval nielen pohyb, ale spomalil aj reč a pridal mäkčenie (napríklad „maľiny“). Má dorobené veľké brucho a koženú čiapku „baranicu“ – ide o kostým, ktorý najmenej zo všetkých čerpá z civilnej módy.
Hereckým prejavom sa od ostatných líši David Hartl. Sčasti je to spôsobené aj typmi úloh, ktoré stvárňuje, no oproti kolegom je už na prvý pohľad muzikálnejší a pohybovo disponovanejší. V prvej časti stvárňuje Koníka. Je to paradoxná postava. Odetý je trochu ako metalista, trochu v štýle gothic rock – celý v čiernom, dominujú vysoké topánky a dlhý kabát. No napriek drsnému odevu je mimoriadne hanblivý a miestami aj rozumovo poddimenzovaný. Väčšiu tvárnosť predstavil Hartl v postave Ježka, ktorého Farkašová štylizovala ako školáka – má okuliare, na krku motýlika a ruksak evokujúci jablko. Herec ho stvárnil ako pohybovo mimoriadne exponovaného. Obzvlášť v tejto časti pôsobil Hartl herecky ako z inej inscenácie. Jeho dynamika a energia, hoci sa k mladému bezstarostnému Ježovi hodila, pôsobila k zvyšku inscenácie až kontrastne.
Hoci boli herci a herečky odkázaní na typové herectvo, podarilo sa im vyhnúť najväčšiemu klišé a dodať postavám aspoň sčasti aj iné vlastnosti. Horšie to bolo s ich možnosťami vytvoriť hereckú akciu – často nemali svoje konanie na čom budovať. Najmä počas sólových piesní len kráčali medzi maketami zvierat. Boli nútení viesť často zbytočné dialógy o ich bývaní, stravovaní a súvislostiach medzi ich živočíšnymi druhmi. O čosi lepšie to bolo počas spoločných piesní, kde vďaka choreografiám Ladislava Cmoreja nepostávali len tak. Cmorejova pohybová spolupráca pomohla aj pri niektorých netanečných výstupoch.
Režisér Róbert Mankovecký pripravil s hercami niekoľko vtipných gagov a etúd, tie však nezachránili inscenáciu od pocitu vlečúceho sa triviálneho príbehu natiahnutého na sedemdesiatpäť minút. Mankovecký je aj autorom hudby a textov piesní. Zarážajúca je pieseň, ktorá dopĺňa prestavbu scény pri zmene prostredia z dvora na les. Pravdepodobne mala podporiť dynamiku tejto premeny, no pieseň v štýle „nepríjemné disko“ pôsobila nevhodne. Zaujímavejšie sú sólové songy jednotlivých zvierat, kde pracoval aj s individuálnymi hudobnými motívmi (napríklad akordeón pri medveďovi). Úroveň textov piesní bola rôzna, niekde sa autor znížil aj ku gramatickým rýmom.
Na internetovej stránke divadla je uvedené, že inscenácia je určená divákom od dvoch rokov^[3]. Toto dedikovanie je príliš odvážne. Divadelníci z rôznych krajín sa snažia pripravovať inscenácie aj pre divákov mladších ako tri roky. Takáto tvorba má svoje špecifiká, a preto je nutné venovať jej zvláštnu pozornosť. Ak sa pripraví naozaj svedomito, je zážitkom nielen pre batoľatá, ale môže mať ohlas u širokého spektra divákov, aj dospelých. To bol napríklad prípad inscenácie O beránkovi, který padl z nebe, ktorú v roku 2014 naštudovala v Naivnom divadle v Liberci Michaela Homolová. Koza rohatá bude pre dvojročné deti zlou prvou skúsenosťou s divadlom, určite pre ne nie je vhodná. Nová inscenácia MDPOH nedvihla kvalitatívnu úroveň súčasnej ponuky inscenácií pre bratislavské deti.

^[1] DOBŠINSKÝ, Pavol. Koza odratá a jež. In Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok). Dostupné na internete:
<http://zlatyfond.sme.sk/dielo/389/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Treti-zvazok/65#ixzz3pcADEcIa>
^[2] Keď činohra Slovenského národného divadla uviedla v roku 2011 adaptáciu rozprávky Mechúrik-Koščúrik, narazili sme na obdobný problém. Z jednoduchej „putovačky“ sa režiséri Juraj Bielik a Anton Korenči snažili dodaním piesní urobiť rozsiahlejšiu inscenáciu. Výsledkom bol skôr „kostýmovaný koncert“, na javisku absentovalo to podstatné – režijný vklad a herecké akcie.
^[3] „Predstavenie je vhodné pre deti od 2 rokov.“ Táto informácia je uvedená na web stránke MDPOH. Dostupné na internete: <http://www.mestskedivadlo.sk/repertoar/koza-rohata-robert-mankovecky/>, 29.10.2015

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.