Divadlo | Akadémia umení v Banskej Bystrici |
---|---|
Inscenácia | Antoina de Saint-Exupéry: Malý princ |
Premiéra | 13. mája 2015 |
Divadelná sezóna | 2014/2015 |
Réžia, dramatizácia: Jana Ovšonková
Scénografia: Dušan Krnáč
Kostýmová spolupráca: Alžbeta Vakulová
Hudobníci: Štefan Pálfi, Jana Ovšonková
Obsadenie:
Malý princ: Tomáš Krištof
Pilot: Martin Juríček
Líška: Natália Vaňová
Kvetina, Had: Adriana Pešinová
Biznismen, Zemepisec, Kráľ, Pijan: Matúš Buch
Dielo francúzskeho spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho Malý princ patrí medzi najznámejšie a najobľúbenejšie detské knihy. Paradoxne ho však pre filozofický charakter človek pochopí až v dospelosti. Častým úskalím divadelnej adaptácie preto je vekové zacielenie inscenácie tak, aby bola zrozumiteľná pre detského diváka, no zároveň nerezignovala na myšlienkové posolstvo, ktoré v sebe nesie autorova predloha.
Pred mladou adeptkou divadelnej réžie Janou Ovšonkovou, ktorá je aj autorkou dramatizácie, stála z tohto dôvodu neľahká úloha. Za nosnú tému si zvolila hľadanie priateľstva a túžbu po ňom. Na základe toho vystavala príbeh Malého princa, ktorý nielen objavuje rôzne svety a bytosti, ale najmä hľadá niekoho blízkeho, kto by mu v šírom vesmíre aspoň čiastočne nahradil milovanú ružu.
Ovšonková pristupovala pri dramatizácii k prozaickej predlohe citlivo. Snažila sa zachovať všetky podstatné časti tak, aby v javiskovom tvare boli akcia a interpretácia filozofickej stránky predlohy vyvážené. Vo veľkej miere sa jej to podarilo. Len miestami skĺzla v postave Pilota, ktorý bol rozprávačom príbehu, k opisu, ktorý sa dal preniesť do konania. Celkovo sa jej podarilo vytvoriť koherentnú dramatizáciu a následne i inscenáciu v súlade so zvolenou režijno-dramaturgickou koncepciou.
Scéna Dušana Krnáča bola jednoduchá a dávala hercom priestor na tvorivosť. Celý scénický priestor zakrývali dva biele padáky. Do jedného z nich boli vyrezané kruhy. Pod ľavým sa nachádzalo schodisko a pod pravým dierovaným drevená debna. Na horizonte visel bielo-červený padák a biela plachta. Za nimi prebiehala tieňohra. Pomocou nej herci stvárnili postavu Kvetiny a troch bytostí, ktoré Malý princ stretol na svojej ceste po planétach. Zo stropu viseli biele lampióny symbolizujúce planéty a biele vianočné svetielka predstavujúce hviezdnu oblohu. Herci používali len nevyhnuté rekvizity. Pilot sa počas celého trvania inscenácie priebežne hral s dreveným modelom lietadla. Ten predstavoval nielen jeho pokazený stroj, ale tiež jedinú hmotnú spomienku na čas prežitý s Malým princom. Zároveň si svoj príbeh zapisoval do zápisníka.
Kostýmy Alžbety Vakulovej mali prevažne zemité farebné odtiene. Tvorcovia ich nijako neštylizovali. Zvieracie postavy nepoužívali žiadne maskovanie či make-up, ktorý by ich bližšie vizuálne určoval. Inscenátori týmto spôsobom dosiahli prirodzenosť. Farebne sa od ostatných postáv líši Malý princ, ktorý má k bledým béžovým nohaviciam oblečenú bielu košeľu a charakteristický oranžový šál. Odev v kombinácii so strapatým účesom dodávajú hlavnému predstaviteľovi chlapčenský vzhľad. Pilotov kostým pozostával z kaki zeleného kabáta a béžových nohavíc, čo odkazovalo na uniformu vojenského letca. Líška mala oblečené zlatohnedé široké nohavice, čierne tielko, okolo ktorého mala béžovú halenku. Predstaviteľku Hada obliekla kostýmová výtvarníčka celú do priliehavých béžových šiat. Herečka sa vďaka nim mohla bez problémov pohybovať.
Postavy Kvetiny, Kráľa, Biznismena, Zemepisca a Pijana boli na javisku prítomné prostredníctvom tieňohry. Inscenátorom to poskytlo priestor na tvorivú prácu. V prípade Kvetiny využili na jej vytvorenie dvoch ľudí. Pomocou rúk zobrazili listy a tŕne. Herečka sediaca na pleciach spodnej osoby mala na hlave čiapku s troma rohmi, čo v tieňohre vytvorilo kvet. Postavy Kráľa, Biznismena, Zemepisca a Pijana, ktorých Malý princ stretol počas svojho putovania vesmírom, stvárnil herec jednoduchou prácou s kostýmom a objektom. Rovnako využíval aj hru s tieňom.
Atmosféru inscenácie veľmi dobre dokresľuje živá hudba. Na elektrické piano hrá Štefan Pálfi a na pílu Jana Ovšonková. Hudobná zložka podporuje a spoluvytvára jednotlivé situácie na javisku. Keďže sú obaja hudobníci priamo na javisku, vzniká medzi nimi a hercami interakcia.
Pred mladými hercami stála v podobe rozprávkovej inscenácie výzva. Zvládnuť museli nielen zvieracie a alegorické postavy, ale aj text plný myšlienok a úvah o živote. Žiadny z hercov či herečiek neskĺzava k pátosu. Všetci sa držia v prirodzených intenciách povahových čŕt svojej postavy.
Pilot a zároveň rozprávač príbehu v podaní Martina Juríčka je podľa výzoru hrubý vojak, no v skutočnosti ide o citlivého muža, ktorý je silný najmä vnútorne. Cíti sa osamelo a spomína na svojho posledného spoločníka, ktorý ho zbavil strachu zo smrti – Malého princa. Juríčkov prejav je pokojný bez výraznej gestikulácie. Hoci je predstaviteľ Pilota mladý, dodal svojmu javiskovému hrdinovi mužnosť a vážnosť. Hrá sa síce s modelom lietadla, no je to pre neho jediná spomienka na malého priateľa, ktorý ho naučil pozerať sa na svet srdcom.
Postavu Malého princa v inscenácii stvárňuje Tomáš Krištof. Herec ho kreuje prirodzene bez zbytočnej štylizácie. Má v sebe detskú hravosť, dobrotu i tvrdohlavosť. Krištofov javiskový hrdina je bezprostredným malým chlapcom, ktorý chce poznať odpoveď na každú svoju otázku. Tú si neraz vydobýja zlostným poskočením či hraným urazením sa. Vie sa rovnako úprimne smiať i plakať. Túži po objavovaní sveta a najmä po priateľstve.
Natália Vaňová je v postave Líšky plachou bytosťou, ktorá rovnako ako Malý princ túži po niekom blízkom, no pre zlé skúsenosti je opatrná. Herečka na akcentovanie plachosti využíva krátke trhané pohyby. Keď už majú s chlapcom bližší vzťah, správa sa Líška prirodzene. Jej gestá sú adekvátne priateľskému vzťahu a neudržuje od neho fyzický ani duševný odstup. V krátkom slede strihov divák videl, ako si Malý princ sadal k Líške čoraz bližšie. Hoci obrazy nasledovali rýchlo za sebou, bolo z nich jasne badať, ako sa priateľstvo medzi postavami postupne rozvíja.
Dvojrolu Kvetiny a Hada v inscenácii stvárňuje Adriana Pešinová. Situáciu mala herečka sťaženú tým, že svoju postavu hrala pomocou tieňohry za plátnom na horizonte scény. Nemohla tak pracovať s mimikou, používala len hlas a gestá. Kvetinu kreovala ako navonok egocentrickú bytosť, ktorá si za každú cenu vyžaduje pozornosť Malého princa. Jej tón hlasu je často povýšenecký a nepríjemný. Keď však vidí, ako sa jej spoločník chystá odísť, jej prejav je miernejší a vidno, že v hĺbke srdca je citlivou bytosťou. Ukáže sa to najmä vo výstupe, keď pri princovom odchode odvracia hlavu a mierne sklopí listy.
V postave Hada bola nielen tým, kto Malého princa na Zemi privítal a odviedol, ale aj biblickým hadom-pokušiteľom, ktorý mu síce hovorí pravdu, no vykresľuje svet negatívne a nabáda ho na odchod naspäť na planétu B 612. Je protipólom Malého princa, ktorý sa snaží vnímať veci pozitívne a hľadať vo všetkom kúsok dobra.
Matúš Buch v inscenácii stvárňuje bytosti z cudzích planét, ktoré Malý princ stretol počas svojho putovania vesmírom – Biznismena, Kráľa, Zemepisca a Pijana. Napriek tomu, že mohol využívať len tieňohru, podarilo sa mu vytvoriť štyri originálne karikatúry ľudských neduhov. Využíva špecifické kostýmovanie alebo si z kusu látky vytvorí maňušku. Pri každej postavičke používa iný timbre hlasu, tempo reči aj spôsob gestikulácie. Dosiahol tak individualizáciu jednotlivých typov, ktoré stvárňoval.
Malý princ v podaní študentov banskobystrickej Akadémie umení je inscenáciou o hľadaní úprimného priateľstva v širokej púšti ľudskej nevšímavosti a osamelosti. Malý princ nás upozorňuje nielen na to, že treba na svet okolo seba pozerať srdcom, ale tiež, že za to, čo si skrotíme, musíme vedieť prebrať zodpovednosť. Tvorcovia sa nesnažia nijako mentorovať. Podarilo sa im zachovať atmosféru Exupéryho diela a pritom urobiť inscenáciu pochopiteľnú aj pre mladšieho diváka v školskom veku a zároveň aj pre dospelých, ktorí sa radi zasnívajú.
Petra Babulícová absolvovala v roku 2013 Divadelnú fakultu VŠMU v odbore teória a kritika divadelného umenia a v roku 2017 ukončila doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore divadelná dramaturgia. Vo svojej diplomovej práci sa venovala inscenáciám diel A. P. Čechova v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Počas štúdia sa zúčastnila na projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala dramaturgicky aj teoreticky. V dizertačnej práci sa zamerala na činoherné réžie Jozefa Bednárika. Od septembra 2016 pôsobí ako dramaturgička v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre.