Oprášená slovenská klasika v SND

réžia: Roman Polák
dramaturgia: Darina Abrahámová
scéna: Pavel Borák
kostýmy: Peter Čanecký
hudba: Lucia Chuťková 
Hrajú: Diana Mórová, Ján Koleník, Alexander Bárta, Kamila Magálová, Dušan Jamrich, Dušan Tarageľ, Mária Kráľovičová, Leopold Haverl, Ján Gallovič, Daniel Fischer; ako hostia: Alex Bašnár, Dominik Martin Bičkoš, Adriana Janovíčková, Peter Kaša, Vladimíra Krutková, Erik Voltemar, Igor Malinovský, Paulína Šebestová, Jaroslava Janišová
Po Polnočnej omši, Bále, Mojmírovi II. alebo Súmraku ríše a Neveste hôľ sa v poradí ďalším slovenským titulom tohtoročnej činohernej sezóny SND stala dráma Ivana Stodolu Bačova žena. Príbeh Evy Muranicovej a jej dvoch mužov z roku 1928, podľa ktorého vznikol aj prvý slovenský hraný film Varúj…! (1946) v réžii Paľa Bielika, sa na bratislavskom javisku objavil už po šiesty raz (naposledy hru uviedlo DPOH v roku 1968 v réžii Karola L. Zachara). Kompozícia najznámejšej tragédie dramatika, ktorý sa preslávil najmä ako autor veselohier a komédií, téma jeho hry i spôsob riešenia konfliktu naznačujú inšpirácie antickou tragédiou. Hra sa zároveň viacerými prvkami (magický priestor hory prinášajúci úľavu a očistenie, matkino vizionárstvo, fatalizmus, zobrazenie vyhrotených psychických stavov) vymyká z rámca realistickej dramatiky – spomínané prvky možno vnímať ako znaky typické pre expresionizmus. Motív materinskej lásky, rovnako ako tragické rozuzlenie, sa v slovenskej dramatike prvej polovice 20. storočia objavili po Stodolovi ešte raz, a to v tragédii Júliusa Barča-Ivana Matka (1943). Tá na rozdiel od Stodolovej „pastierskej drámy“ (autorovo žánrové označenie Bačovej ženy) pôsobí o čosi nadčasovejším a z hľadiska dramatickej techniky, práce s dramatickými charaktermi, priestorom a atmosférou (ale aj jazykom) i modernejším dojmom. Voľbu dramaturgie Činohry SND však nemožno označiť ako krok vedľa – ako ukázala najnovšia inscenácia Romana Poláka, Stodolova tragédia – najmä ak je oprášená od „folklórneho ornamentalizmu“ a zbavená niektorých retardačných pasáží – má javiskový potenciál aj dnes.
Vďaka komornému priestoru Štúdia SND, ale aj vhodne zvolenej dĺžke inscenácie (predstavenie má cca hodinu a pol) má hra dynamické tempo, napätie sa „nedrobí“ a výsledný tvar pôsobí koncentrovane a jednotne. Scénické riešenie Pavla Boráka je minimalistické, ale mimoriadne funkčné: jednoduchosť scény i kostýmov neodpútava pozornosť od hercov, naopak, divák sa môže v plnej miere sústreďovať na sledovanie Evinej (Diana Mórová), ale čiastočne i Ondrejovej (Ján Koleník) a Mišovej (Alexander Bárta) dilemy. Scéne dominuje šikmá plocha čiernej farby, ktorá je raz priestorom na sedenie, inokedy cestou vedúcou k panstvu Svätojurských alebo vnútorným priestorom domu/zámku. Scéna náznakovo zobrazuje primárne Evin dom a jeho vnútro, v druhom dejstve sa chalupa mení doplnením niekoľkých rekvizít (obrazy Svätojurského predkov) a hudby (francúzsky šansón) na zámok, v treťom sa interiér „otvára“ do podoby hory.
Situovanie deja do dedinského prostredia/prostredia slovenských hôr ilustruje v inscenácii – azda až príliš priamočiaro – obrazovka umiestnená v pravom hornom rohu scény, na ktorej sa objavuje horizont horskej krajiny. Dá sa však predpokladať, že divák dokáže identifikovať priestor, v ktorom sa dej drámy odohráva, jednak na základe samotného názvu hry, ale aj podľa úvodnej scény, keď sa Eva, mútiaca maslo, zhovára so Správcom o hospodárstve a roztrhanej ovci (podobný dialóg by asi ťažko prebiehal v meste). Podobne zbytočne explicitne pôsobí i obraz lesa na obrazovke na začiatku tretieho dejstva. Typ priestoru (hora) a časť dňa (noc) divákovi dostatočne jasne naznačuje už húkanie sovy, cvrlikanie cvrčkov a práca so svetlom; nepotrebuje na to ešte aj vizuálnu pomôcku.
Obrazovka zároveň v niektorých scénach nahrádza hercov (Eva sa v úvodnej scéne s deťmi nerozpráva priamo na scéne, ale deti sa objavujú na obrazovke, odkiaľ s ňou komunikujú), prípadne naznačuje paralelné dianie mimo scény (oslavovanie služobníctva verzus vyhrotená hádka Ondreja a Evy v zámku). Takéto „zástupné“ využitie obrazovky pôsobí v niektorých momentoch ako zaujímavé oživenie. V spomínanej scéne (hádka) sa ňou režisérovi darí vystupňovať dojem napätia, zúfalstva, frustrácie: krik Evy, šplhajúcej sa preč od Ondreja, ktorý sa jej vyhráža odobratím syna, sa prelína s hlučnou, bujarou zábavou služobníctva na obrazovke. Následné dohasínanie sviečok a záber na rozhádzanú, zdevastovanú kuchyňu na obrazovke korešponduje s tým, čo divák vidí na javisku: zlomenú Evu a zničeného, vnútorne zlomeného Ondreja. Otáznejšie pôsobí využitie obrazovky v poslednom dejstve, a to obzvlášť pri rozhovore/monológu Miša s novým bačom, ktorý z nej naňho súcitne hľadí a viac-menej plní len funkciu poslucháča-pritakávača.
Čierna farba scény dotvára ťaživú atmosféru a tragický tón hry; načierno namaľovaná zadná kulisa je v hre využitá aj ako „tabuľa“ znázorňujúca Evine emócie – herečka na ňu počas svojich monológov kreslí kriedou: pri rozhovoroch s deťmi alebo v scénach záverečnej rezignácie/pološialenstva sú to jemné, oblé, snové ornamenty; v emocionálne vypätých chvíľach (šok z Ondrejovho príchodu) zase tvrdé, hrubé, rovné čiary. V niektorých momentoch však pôsobia scény „maľovania“ zbytočne duplicitne (napr. keď bača Mrnčo počíta rozlohu panstva nahlas i krížikmi na tabuli).
Originálnym prvkom je v hre nepochybne „prestavba“ scény v záverečnom dejstve, keď sa zo zadnej steny postupne vynárajú čierne železné tyče, ktoré na jednej strane navodzujú dojem lesa, zároveň však slúžia na ilustrovanie Evinho duševného stavu: postava sa na ne šplhá, prechádza po nich, pričom chrbtom obrátená k hľadisku kreslí na stenu a tichým, zmierlivým hlasom komentuje svoju situáciu; postupné vysúvanie tyčí spolu s hudbou vyvoláva napätie a „predpripravuje“ diváka na blížiacu sa tragédiu.
Kostýmy (Peter Čanecký) a rovnako scéna sú minimalistické, no estetické: postavy sú odeté vo farbách čiernej a bielej. Jednoduché strihy naznačujú dedinské prostredie dostatočne jasne napriek absencii krojových prvkov; ich čisté, strohé línie však vyvolávajú dojem istej univerzálnosti (rovnako by mohli byť oblečené postavy v hre zo súčasnosti). Jediným farebným oživením je v inscenácii krvavočervená šatka, ktorú Mišo prinesie Eve, a ktorá zároveň indikuje rozdielnosť vzťahu medzi Mišom a Eviným predchádzajúcim mužom – ako zdôrazňuje svokra, Ondrej, ktorý v domácnosti vládol železnou rukou, by na také čosi nikdy peniaze neminul. Zvolená monochromatickosť scény i kostýmov vizuálne „modernizuje“ hru a zároveň v symbolickom význame korešponduje s hlavným konfliktom hry: obaja muži trvajú na tom, aby sa Eva rozhodla pre jedného alebo druhého (buď – alebo), rovnako ako ženská postava vníma situáciu ako bezvýchodiskovú – kompromisné riešenie, zdá sa, neexistuje.
Úloha Evy Muranicovej pripadla Diane Mórovej, ktorá tak dostala možnosť prejaviť sa aj v pre ňu nie takej typickej, tlmenejšej polohe. Eva Muranicová je v jej podaní, podobne ako v knižnej predlohe, samostatne uvažujúca, rozumná žena – tieto jej vlastnosti vystupujú do popredia najmä v konfrontáciách s matkou (Kamila Magálová), ktorej dokáže taktne a s citom, ale zároveň rázne naznačiť, kde sú hranice. Trochu kŕčovito a prepiato pôsobia niektoré momenty, ktoré mali zrejme ilustrovať Evino maximálne zúfalstvo, keď D. Mórová v šoku opakovane otvára a zatvára ústa a lapá po dychu, prípadne sa hádže o stenu a pomalými, sekanými pohybmi a meravým pohľadom sa spúšťa po stene na zem (napr. scéna po Ondrejovom príchode). Herečke sa však celkovo darí balansovať medzi Evou – hrdou ženou, ktorá si „nenechá skákať po hlave“ a koná podľa toho, čo jej velí srdce a morálka, a Evou – bezradnou, milujúcou matkou, ktorú predstava, že príde o deti, privádza do šialenstva.
V interpretácii postáv došlo (v porovnaní s predlohou) k istým zmenám. V Stodolovej dráme je Mišo nekonfliktný a až zbožňujúco oddaný Eve, zatiaľ čo Ondrejova láska má skôr podobu vášne, živelnosti, majetníctva (v texte je protikladnosť postáv zdôraznená aj cez vzhľad: Mišo je plavovlasý, večne usmiaty, bezstarostný; Ondrej počerný, vzbudzujúci rešpekt). V inscenácii R. Poláka je rozdielnosť medzi postavami zjemnená – posun nastal najmä v postave Miša. Alexander Bárta ako Mišo je výbušný, reaguje krikom, hnev a bezradnosť uňho ústi až do násilia (Mišo sa v zúfalstve snaží demonštrovať moc nad Evou sexuálnym násilím). Odlišnosť pováh mužov, zrejmá v Stodolovom texte, sa tak v inscenácii stiera.
Jánovi Koleníkovi pripadla v inscenácii dosť náročná úloha a v postave Ondreja sa musel popasovať s viacerými monologickými časťami. V snahe vyjadriť zúfalstvo alebo hnev, herec často zvyšuje hlas, ktorý neraz prechádza až do ohlušujúceho kriku, a neartikulovateľnosť smútku demonštruje prikladaním/pritisnutím ruky/päste na ústa. J. Koleník sa však typovo na Ondreja, ktorý má vzbudzovať už len svojím vzhľadom rešpekt, výborne hodí a celkovo sa mu darí veľmi dobre stvárniť muža, ktorý by pre ženu obetoval aj to posledné, no keďže nie je zvyknutý na odpor, uchyľuje sa k rozkazom a vyhrážkam. Kvalitný výkon podáva i A. Bárta ako herecký predstaviteľ Miša, v ktorom sa postupom deja kumuluje hnev, vzdor a bezmocnosť, čo napokon ústi až do zatrpknutosti a rezignácie.
Kamile Magálovej v úlohe Evinej svokry sa podarilo vynikajúco stvárniť žiaľom sužovanú matku, ktorá nenávidí nevestu a nevie jej odpustiť zradu syna (manželstvo s Mišom). Aj v momentoch, keď herečka nerozpráva, dokáže napr. prevrátením očí alebo ironickým povzdychom naznačiť, čo si Matka myslí o Evinom správaní. V role Správcu sa v hre objavil Dušan Tarageľ, ktorý sa v divadelnej inscenácii zmenil na úlisného starca s „postrannými“ úmyslami (úvodná scéna). Malej úlohy starého baču Mrnča, vďaka ktorému sa nasvecuje aj ľudskejšia podoba utrápeného, no strach vyvolávajúceho Ondreja, sa výborne zhostil Dušan Jamrich. Nadbytočnou a neorganicky pôsobiacou postavou je v inscenácii rozjarená, uchichotaná panská Gazdiná (Mária Kráľovičová). Jej vstupy plné poskakovania, radostného tľapkania rukami a pišťania sú rušivé a rozpačité (postava napr. vyzýva zachmúreného, nešťastného Ondreja do tanca s dvojzmyselnou poznámkou „Mňa vždy všetci páni tak dobre poto… to… to… pozvŕtali, keď sa zabávali!“). V menších úlohách sa v inscenácii objavili Daniel Fischer ako bača Martin, arogantný majiteľ panstva Svätojurský (Ján Gallovič) a popletený notár (Leopold Haverl).
Úprava dramatickej predlohy neprebehla len na úrovni niektorých postáv a posunov v ich interpretácii, ale aj v oblasti jazyka a lexiky. Pôvodný text je síce značne prečistený a zredukovaný, no v niektorých častiach by zniesol ešte väčšie zásahy: repliky postáv miestami pôsobia stále dosť archaicky, čo neladí so spomínaným vizuálnym minimalizmom inscenácie. Celkovo však možno konštatovať, že aj vďaka textovým úpravám do popredia v inscenácii nevystúpila len dilema Evy – matky, ale aj konflikt vášne, lásky a majetníctva (muži verzus Eva). Vďaka dobrým hereckým výkonom, nápaditej scénografii a koncentrovanému tvaru sa tvorcom podarilo dokázať, že stodolovská klasika, hoci „pastierska“, nemusí byť – napriek absencii výraznejšej aktualizácie – nudná a vo vhodnej úprave má miesto na javisku SND i v súčasnosti.

Veronika Svoradová

Veronika Svoradová je internou doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Výskumne sa zameriava na slovenskú drámu v prvej polovici 20. storočia. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje reflexii Slovenského národného povstania v dráme z rokov 1945–1949.