O tajomstvách, za ktoré sa krvou i životom platí

Réžia: Jakub Mudrák
Dramaturgia: Miroslava Košická
Scéna a kostýmy: Veronika Vartíková
Produkcia: Patrícia Kovaľová, Petra-Mária Lančaričová
Hrajú: Dominika Žiaranová, Tomáš Stopa, Adam Jančina, Anna Rakovská
Premiéra: 13. apríla 2015, Divadlo LAB
Uvádzanie hier slovenských dramatikov nebýva v Divadle LAB častým zvykom – väčšiu popularitu i inscenačnú tradíciu (ak možno v prípade študentského divadla vôbec hovoriť o tradícii) v ňom má hlavne svetová klasika a rôzne autorské projekty. O to väčším prekvapením bola preto aprílová premiéra drámy slovenského autora Júliusa Barča-Ivana Dvaja v Štúdiu Burkovňa. Inscenáciu pripravili študenti magisterského a bakalárskeho ročníka: hru režíroval Jakub Mudrák, dramaturgiu mala na starosti Miroslava Košická (1. ročník Mgr. stupňa, odbor divadelná réžia a dramaturgia). V hlavných úlohách sa predstavili študenti tretieho ročníka bakalárskeho stupňa: Tomáš Stopa, Adam Jančina, Dominika Žiaranová a Anna Rakovská.
Trojdejstvovú drámu o zločine, ktorý navždy spojil dvojicu bývalých cirkusantov Maura a Augusta, napísal Barč-Ivan v roku 1945, dva roky po svojej najznámejšej dráme Matka. Podobne ako v Matke, i v Dvoch sa objavujú dve ústredné mužské postavy vybudované na princípe kontrastu: krutého, tvrdého Jana z Matky nahrádza v Dvoch cirkusant August, poddajného Paľa Mauro. Dej drámy sa odohráva počas jednej noci v chalupe vysoko v horách: do drevenice, v ktorej býva Gazdiná (v knihe Starík), prichádza Mauro. Prenasleduje ho jeho druh z cirkusu August. Po Augustovom príchode sa pred Gazdinou aj divákom postupne začína odkrývať spoločná minulosť mužov aj desivé tajomstvo, vinou ktorého sa od seba nedokážu oddeliť. Nočná atmosféra, izolovaný priestor, z ktorého sa nedá ujsť (chata je obkolesená lesom a hmlou, cesta do mesta trvá štyri hodiny chôdze), a neustále fyzické i slovné konflikty medzi Augustom, Maurom a Gazdinou napokon vyústia do ďalšieho zločinu – existujú totiž „tajomstvá, za ktoré sa krvou i životom platí“…
Dvaja sú inscenáciou, ktorá stojí hlavne na herectve – priestor je „tesný“, vzdialenosť medzi publikom a hercami malá, takže divák vidí každé zaváhanie, neistotu, afekt. Tmavá, „pivničná“ Burkovňa, ktorá by mohla byť pre scénografa v prípade inej hry výzvou, je pre Barčovu hru ideálnym priestorom. Scénické riešenie inscenácie je jednoduché, Veronika Vartíková pracuje s tým, čo jej ponúka priestor; na vytvorenie ilúzie skromného vrchárskeho príbytku jej stačí pár rekvizít: starý stôl, lampáš, dve stoličky a posteľ – nič viac nie je potrebné.
Barčova dráma Dvaja kladie na herca značné nároky: na scéne sa toho deje minimum, „dramatično“, napätie sa vytvára a kumuluje hlavne v dialógoch postáv, ich vzájomnej interakcii a slovnom trýznení. Štvorica mladých hercov v inscenácii podáva pozoruhodne vyrovnaný výkon: A. Jančina, T. Stopa, D. Žiaranová aj A. Rakovská hrajú koncentrovane a pozornosť diváka sa im darí udržať počas celého predstavenia. Vonkajšie, fyzické dianie je v Dvoch zredukované hlavne na scény násilia, ktorých katalyzátorom je August (T. Stopa). Jeho konfrontácie s Maurom (A. Jančina) sú nepríjemné, tvrdé, surové (bitie, kopanie, fackanie a pod.). Tomáš Stopa hrá Augusta hlavne telom – sebaistota postavy sa odzrkadľuje v uvoľnenom, pomalom kroku, vzpriamenom postoji so zľahka zaklonenou hlavou, ležérnom posedávaní na stoličke s cigaretou v ústach, „rozťahovaní sa“ v priestore, zatiaľ čo pre Maura je základnou telesnou polohou skrčenie sa do klbka na zemi alebo zhrbené posedávanie na stoličke s hlavou medzi ramenami. Stopovi sa darí navodzovať dojem človeka – zvieraťa striehnuceho na korisť, manipulátora so sadistickými sklonmi, ktorý má Maura úplne v moci. T. Stopa pôsobí ako August oproti Maurovi „kamennejším“ dojmom: jeho pohľad nič neprezrádza, mimika je minimálna. Neznamená to však, že by herec rezignoval na minucióznejšie herectvo – postava Augusta si predsa len vyžaduje iný prejav ako „čitateľný“, dobrácky Mauro, na ktorom ihneď vidieť každú pochybnosť či výraznejšiu emóciu. Jančinov Mauro je nonstop v strehu: pohľadom nervózne preskakuje z predmetu na predmet alebo ním uhýba, len aby Augusta nevyprovokoval k ďalšiemu útoku. Duševný stav postavy sa odráža aj v neustálom pohybe rúk: Jančina nimi nervózne žmolí lem kabáta, šnúrku visiacu z vaku, dotýka sa vlasov; z každého jeho pohybu sála napätie, strach. T. Stopa hrá, naopak, o čosi úspornejšie: August toho povie i dá najavo málo, no v každej replike adresovanej Maurovi je skrytá hrozba, vedomie absolútnej nadvlády: fyzickej (ohrozovanie nožom) i psychickej (pripomínanie viny). Hercovi sa darí presvedčivo kreovať obraz bezcitného „diabla“ (Mauro: „Ty nie si človek, ty si diabol sám“), ktorému okrem seba nezáleží na ničom a nikom, aby následne v scénach s Mariannou aspoň na moment odhalil aj svoju láskavejšiu tvár. Jediné, čo miestami narúšalo celkový dojem z herectva T. Stopu, bola počas niektorých repríz jeho problematická artikulácia – najmä repliky prednášané len tak mimochodom, do zeme, so sklonenou hlavou, neboli vždy dostatočne zrozumiteľné.
Cirkusantská minulosť mužských postáv je v hre pripomenutá len náznakom – čiernym kvetom na chlopni Augustovho kabáta, žiarivočervenou šnúrkou na čiernych plátenných vakoch či v Maurových topánkach. Farba sa dá „čítať“ ako pripomienka bývalého života (červená ako živosť, hravosť, energia), ale tiež symbolicky ako memento zločinu (krv), na ktorý Mauro ani August nemôžu zabudnúť. Tmavé ošatenie mužskej dvojice (čierny plášť/kabát, roztrhané nohavice) korešponduje s témou hry (zločin, vina, unikanie pred zákonom či pred sebou navzájom) a ťaživou atmosférou inscenácie. Farebnosťou sa od mužov líši hlavne postava Gazdinej – jej jednoduché oblečenie v prírodných odtieňoch hnedej a béžovej naznačuje úzke prepojenie s prírodou; zmenu Marianninho psychického stavu predtým a potom odzrkadľuje i farebnosť kostýmu („neživá“ šedá). A. Rakovská svojím tlmeným temperamentom a zastretým hlasom príjemne oživila krehkú, éterickú knižnú Mariannu: herečka ju stvárňuje ako postavu, ktorá síce žije vo svojej vlastnej realite, no niekdajšia vášeň z nej úplne nevymizla – na povrch sa prediera hlavne v momentoch, keď ide o ohrozenie jej ilúzie (manželstvo s Johnnym). Začudovaným úsmevom, rozpačitým smiechom „zo slušnosti“ a nechápavým pohľadom pri Maurovom a Augustovom pripomínaní zážitkov z cirkusu sa jej zároveň darí balansovať medzi živelnou, energickou ženou predtým a pološialenou bytosťou, ktorá si vo svojom vnútri tragédiu pretransformovala na novú, harmonickú realitu.
Podobne ako v inscenácii Divadla a.ha. z roku 1999, aj v najnovších Dvoch stvárňuje pôvodne mužskú postavu Staríka herečka. Táto rola pripadla Dominike Žiaranovej, ktorá však stála vinou nejednoznačnej koncepcie postavy pred zložitou úlohou: Gazdiná sa správa i prejavuje v reči ako staršia žena, ktorá už má čosi za sebou; kostým herečky ani maskovanie však nijaký vekový rozdiel medzi ňou a ostatnými postavami nenaznačuje – a to napriek tomu, že v bulletine je Gazdiná (ako ju nazývajú mužské postavy) premenovaná na Starenku. Otázky vyvoláva aj samotný fakt, čo robí mladá žena v rovnakom veku ako August, Mauro či Marianna sama v „chajde“ (Augustov výraz) niekde v horách, kde očividne žije už dlhší čas. (Pritom by však možno stačilo iba naznačiť, že Gazdiná je niečiou manželkou alebo vdovou, a jej prítomnosť v tomto type prostredia by pre diváka hneď prestala byť záhadou…) D. Žiaranová sa napriek všetkému chopila úlohy, ako najlepšie vedela: jej Gazdiná vyžaruje podobne ako pôvodne Starík v texte pokoru, zmierlivosť a akúsi vnútornú čistotu; v hre akoby aj vďaka týmto vlastnostiam stála (mravne) nad Augustom a Maurom, ktorým, ako sama hovorí, vidí až do duše.
Jazyk Barčových hier je, napriek tomu, že jeho drámy majú už viac ako sedemdesiat rokov, stále „živý“ – archaických konštrukcií či toporne znejúcich replík, ktoré by dnešného diváka rušili alebo naňho pôsobili smiešne, je v jeho hrách minimum. Spočiatku strohé repliky sa uňho postupom deja a napätia predlžujú (odhaľovanie tajomstva, minulosti); často pracuje s refrénovitým opakovaním kľúčových slov či slovných spojení, s metaforami, symbolmi, ktoré sa mu však darí zakomponovať do jadrného vyjadrovania postáv bez toho, aby dialógy „šušťali papierom“. Režisér Jakub Mudrák a dramaturgička Miroslava Košická sú síce v bulletine uvedení aj pod kolónkou „úprava textu“, ich zásahy do dramatickej predlohy však boli minimálne a veľmi citlivé. Z hry vypadli najmä časti, ktoré by na javisku mohli pôsobiť retardačne (Maurov sen o skale a pod.).
Inscenačný tím v bulletine uvádza, že Barčova tvorba sa „viaže s témami, ktoré majú presahy až do dnešných čias, a má svoje miesto aj na pôde súčasného divadla“. V čom konkrétne vidia presah tém z Dvoch do súčasnosti však z inscenácie samotnej, keďže nie je nijako aktualizovaná či obsahovo/scénicky posunutá k dnešku, ani z bulletinu celkom jasne nevyplýva. Divák tak pri hľadaní spojív (ktorých existencia mu je naznačovaná v sprievodnom materiáli) medzi Barčovou hrou a súčasnosťou trochu tápa. Odhliadnuc od tejto drobnej nedôslednosti, resp. protirečenia (text bulletinu verzus javiskový tvar) sú však Dvaja veľmi dobre zvládnutou inscenáciou, ktorá hlavne zásluhou hercov presahuje zvyčajnú úroveň študentských inscenácií.

Veronika Svoradová

Veronika Svoradová je internou doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Výskumne sa zameriava na slovenskú drámu v prvej polovici 20. storočia. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje reflexii Slovenského národného povstania v dráme z rokov 1945–1949.