Motýlí let s dobrými pasažiermi na palube

Preklad: Slavomír Magál
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Piesne: Tomáš Grega
Scéna a kostýmy: Jozef Ciller, Tatiana Holienková, Monika Dlugošová
Réžia: Ľubomír Paulovič
Osoby a obsadenie:
Don: Tomáš Grega, Jill: Mara Lukama, Matka: Gabriela Dzuríková/Jana Valocká, Ralph: Alexander Bárta/Ľubomír Paulovič
Premiéra: 18. a 19. apríla 2013 v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava
Písané z reprízy: 12. 6. 2013
Porekadlo hovorí, že „do tej istej rieky druhýkrát nevstúpiš“. Herec a príležitostný režisér Ľubomír Paulovič však do tej iste rieky namočil svoje chodidlo už po štvrtýkrát. Komornú americkú hru Motýľom nik nerozkáže (Butterflies are free) uviedol totiž už v divadlách v Martine, Nitre a vo Zvolene. Pre jej ďalšie uvedenie si vybral Bratislavu (jedná sa o prvé uvedenie hry v hlavnom meste), konkrétne Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. Divadlo, ktoré funguje ako agentúra, kde pravidelne hosťujú oblastné slovenské a české divadlá a v posledných troch rokoch sa pokúša aj o vlastnú produkciu. Tá sa však špecializuje prevažne na komerčný repertoár (podobne, ako asi aj pri výbere hosťujúcich inscenácií), ak nie v žánrovej polohe, tak aspoň menami hercov figurujúcich v obsadení.
Aj inscenácia Motýľom nik nerozkáže kladie dôraz na hereckých protagonistov. No nie z dôvodu mediálnej popularity. Hra Leonarda Gersheho je určená predovšetkým na vyniknutie hereckých individualít a Paulovič ani teraz v sebe nezaprel režírujúceho herca, ktorému je cudzia sémantika režisérskych prostriedkov, prioritou je preňho herecký výraz.
Podobne ako pri predchádzajúcich inscenáciách, aj v bratislavskom naštudovaní Paulovičovi ide predovšetkým o citlivé tlmočenie príbehu hry za pomoci silnej autentickosti hereckých výkonov, na ktorých stojí a padá celá inscenácia. Režisér sa teda aj tu sústredil na rýchly spád, dynamickú akciu a akcentovanie hlavnej myšlienky hry, všetko cez ústredný herecký komponent. Vytvoril tak presne koncentrovaný inscenačný tvar, ktorý postavil na hĺbke prieniku hercov do svojich postáv. Účinne dokázal pracovať s atmosférou inscenácie, ktorú vedel režijne nenásilne a prirodzene gradovať či náhle zlomiť. Nič v jeho inscenácii nie je zbytočné, každá akcia má presnú motiváciu, ktorá podporuje psychologicko-realistický ráz hry. Pointy sú presne načasované, úderné a málokedy vyznievajú hlucho. Možno až záver inscenácie, keď sa ústredná postava excentrickej Jill vracia k slepému Donovi, vyznieva nejasne, keďže táto mizanscéna sa odohráva v pološere, je takmer neviditeľnou a dokonca naberá asociácie len Donovej imaginácie. A tým inscenácii chýba jasnejšia a explicitnejšia bodka.
Najvýraznejším nedostatkom inscenácie je používanie až nadužívanie hudobnej zložky. Hudba znie vo veľkej miere v podaní mladého Dona, ktorý sa chce stať muzikantom. Ale piesne (autor Tomáš Grega) pôsobia na tempo a výraz inscenácie retardujúco a zbytočne dopovedajúco. Napríklad posledná pieseň, v ktorej si Don zúfa z odchodu Jill, pôsobí vo výborne nastavenej dramatickej atmosfére prebytočne. Umelo vyznieva aj niekoľkonásobné „náhodné“ zapínanie rádia, z ktorého poväčšine znie značne sentimentálna melódia. Toto narábanie s hudobnou stránkou sa totiž ukazuje v celej inscenácii ako príliš ilustratívne a nepodporuje atmosféru vzniknutých situácií. Pretože hlavný zástoj má herecký prejav a ten je v inscenácii tak silný, že by sa zaobišiel aj bez takejto dávky hudobných vsuviek.
Pre afroamerickú herečku Maru Lukamu je postava Jill jej prvou veľkou príležitosťou v slovenských divadlách, ktoré oproti západoeurópskym ešte nedokázali vytvoriť kozmopolitnejšie prostredie pre hercov z inokultúrneho prostredia. Režisér sa však zbytočne nepohrával s motívom inonárodného pôvodu herečky, skôr ho akcentoval ako prirodzenú súčasť inscenácie (veď dej hry sa odohráva v mnohokultúrnom USA). Opak by totiž mohol vyznieť prvoplánovo. Lukama síce počas štúdia na VŠMU dostávala zaujímavé herecké príležitosti (napr. Nataša v Gorkého Emigrantoch [Na dne], Oľga/Frída/Amélia v Kafkovom Zámku či Titania v Sne noci svätojánskej), ale v žiadnej z nich nenašla režiséra, ktorý by v nej podporil jej prirodzený herecký naturel. Herečka totiž potrebuje pevné režijné vedenie, aby naplno dokázala prejaviť svoju prirodzenú energickosť a temperament. To sa podarilo práve Paulovičovi. Na javisko vstupuje ako víchor a svoju energiu už počas predstavenia nestráca. Lukamina Jill je excentrická, výbušná, teatrálna, nespôsobná a provokatívna mladá žena. Herečka tieto polohy hrá suverénne s veľkými gestami, výrazovou bezprostrednosťou a prirodzenou explozívnosťou. Jej Jill je voči ostatným postavám natoľko komunikatívna a odviazaná, že sa nebojí ani Donovej matky – bezproblémovo porušuje jej osobnú zónu či si pred ňou (aj keď nechcene) grgne. Medzi repliky si herečka vkladá rozmanité variácie rôznych citosloviec a pazvukov, ktoré dokresľujú prejav jej excentrickej osobnosti. V niektorých partoch by síce mohla znížiť hlas, keďže často pri zvýraznení emócie prechádza do prílišného kriku, ale to je otázka radových repríz a práce na lepšom osvojení postavy. V druhej časti inscenácie však ukazuje aj druhú stránku Jillinho charakteru: vie prirodzene prejsť do dramaticky prepracovanejších odtieňov a pokojnejšieho výrazu. Aj keď sa cielene snaží tieto prvky svojej osobnosti zakryť (čo vychádza priamo z povahy postavy). Herečkina interpretácia je zaujímavá v rôznych finesách, ktoré s ňou režisér pri tvorbe našiel. Predovšetkým je tu motív využívania faktu, že Don ju nemôže vidieť: keď zistí, že je slepý a podajú si ruky, tak ona si ju utrie, akoby sa dotkla niečoho nehygienického; neskôr si pred ním zdvihne sukňu, vyzývavo si mu sadne do lona alebo mimicky naznačí, čo si skutočne myslí (čo však hlasom dokáže pred ním ukryť). V školských inscenáciách bolo veľkým Lukaminým deficitom ešte nedostatočné osvojenie slovenčiny. V Motýľoch badať výrazný posun a napriek prirodzenému cudziemu akcentu je jej slovenčina čistejšia, presnejšia, len s malými (v herečkinom prípade prirodzenými) brbtami, a už vehementnejšie dokáže narábať s pointou, vtipom či slovnou hrou. Každopádne Lukamin výkon patrí k tomu najlepšiemu, čo inscenácia ponúka.
Výborným javiskovým partnerom jej je Tomáš Grega. Pre poslucháča (len) tretieho ročníka herectva na VŠMU je Don už treťou veľkou príležitosťou v sezóne, v ktorej mohol ukázať rozpätie svojho mladého talentu. V komédii Dvaja na jedného zaujal ako prefíkaný sluha dvoch pánov a ako titulný Macbeth v rovnomennej Shakespearovej tragédii (obe premiéry v Divadle Lab) preukázal ostrejšie črty hereckého prejavu (aj keď ešte s nedostatkami v slovnom prejave a deklamácii). V Motýľoch dostal príležitosť v absolútne inej polohe – vyžadoval sa od neho civilný prejav vychádzajúci predovšetkým zo správne uchopenej psychológie postavy slepého Dona. K excentrickému a dominantnému hereckému stvárneniu Lukamy svojím uvoľneným výrazom vytvára výborný kontrapunkt. Ona ako víchor, ktorý všetko zmätie, a on ako katalyzátor, ktorý všetko upokojí. Grega hrá Dona v intenciách predlohy – ako so slepotou vyrovnaného, dobráckeho, no citovo ľahko zraniteľného chlapca, ktorý sa prvotným nadhľadom snaží prekonať všetky nástrahy života. Pre jeho výkon sú typické pokojná hladina hlasu (balans medzi polohami nadhľadu a prežívania) a autentické a prirodzené gestá a mimika. Vždy sa snaží udržať Dona v miernej úrovni prejavu – pokojný a málokedy niečím zaskočený mladý muž – ale pritom sa herecky neopakuje. Motív Donovho hudobného talentu je podporený aj Gregovým vlastným hudobným vkladom. Na javisko vstupuje už päť minút pred začiatkom predstavenia a hrá na rôzne hudobné nástroje. Hudobnosť inscenácie (predovšetkým piesne) je síce nadužívaná, ale Grega aj tu dokazuje, že vie ovládať myšlienku textu (repliky či veršu piesne), nehovoriac o výborných hudobných a speváckych dispozíciách.
Postavu Matky predstavuje Jana Valocká (alt. Gabriela Dzuríková) ako prototyp snobsky zmýšľajúcej ženy a prehnaného egoizmu rodiča. V prvých obrazoch ju vedie ako dominantnú puritánku s ironickým tónom v hlase. Jej poznámky sú nekompromisné hodnotenia a odsúdenia podľa typických malomeštiackych predstáv o živote. V týchto scénach jej Matka pôsobí ako komická vsuvka inscenácie, ale herečka ju pevne drží v presných intenciách charakteru, aby zbytočne neupadla do prehrávania či preexponovaného výrazu. V ťažiskovom výstupe Matky a Dona, keď mu vysvetľuje, prečo začala písať rozprávky o Slepom Donkovi, sa jej herectvo láme do polôh bezradnej ženy plnej skutočného citu (nielen malomeštiackej morálky a cnosti), zlomenej matky, ktorá všetko robí len z veľkej lásky. A z tej lásky aj Dona opúšťa. Valocká správne akceptovala všetky polohy, ktorá jej postava ponúkla, a plastickým nuansami z nej vytvorila dokonalý typ ženy mnohých protikladov.
Postava Ralpha je v dramatickom texte nadbytočná a len dopovedá už naznačené a povedané. Slúži len na vystihnutie protikladov dvoch svetov a vytvorenie zlomu v emočnom pochode postáv. V podaní Ľubomíra Pauloviča (alt. Alexander Bárta) vyznieva ako zvrhlík a bohém, čo je skutočne podporené aj hercovými výrazovými prostriedkami, ktoré však podáva príliš preexponovane. Menej by tu bolo viac, keďže Paulovičov expresívny výraz pôsobí vo vzťahu k hereckej poetike ostatných predstaviteľov cudzorodo a nekoncepčne. Ostrý kontrast medzi Donom a Ralphom bol možno zámerom, ale v celkovom javiskovom tvare vyznieva ako skutočne lacná komédia (oproti ostatnému inteligentnému humoru hry).
Scénografia Jozefa Cillera, Tatiany Holienkovej a Moniky Dlugošovej stavia na interiéri provizórne vybaveného panelákového bytu, kde sú len tie najpotrebnejšie časti nábytku a zariadenia pre život. Nedomyslene však pôsobí umiestnenie vchodu do bytu do priestoru hľadiska (dvere do sály). Divák tak prichádza o moment prekvapenia príchodu Matky a niektoré  mizanscény sa trieštia na základe veľkej vzdialenosti (vrátane doslova zmeny uhla pohľadu). Tak isto aj kostýmy trojice výtvarníkov zbytočne tvarovo či štýlovo neexperimentujú ale držia sa povahy postáv, úlohy dopovedať charakteristiku danej postavy a nie samoúčelne „exhibovať“.
Najnovšia inscenácia Motýľom nik nerozkáže sa nijak neodkláňa z medzí bežnej, kvalitnej, činohernej inscenácie. Ale pre bratislavské publikum je to príjemné osvieženie lokálneho repertoáru. Inscenácia priznáva svoj zámer zaujať bežného diváka a nevyrušovať ho pritom nijakým výrazovým experimentom. To sa podarilo a v MDPOH vznikla prevažne kultivovaná (niektoré lascívne vtipy si tvorcovia predsa len mohli odpustiť) inscenácia, ktorá môže upútať nielen témou a silným príbehom, ale aj tromi kvalitnými hereckými (a divácky neopozeranými) výkonmi.
Karol Mišovic
publikované online 17. 10. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Karol Mišovic

Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.