Aká kríza?

Scenár: Ivan Blahút
Réžia: Ivan Blahút
Scéna a kostýmy: Ján Kocman
Hudba/hudobné aranžmány: Ivan Blahút
Hudobná nahrávka realizovaná v štúdiu Piano club Trenčín (rytmické gitary, basa – Ivan Blahút, klavír – Samo Bánovec, sólová gitara – Majo Fero)
Hrajú:
Speváčka: Judita Hansman
On: Ivana Kubáčková
Ona: Elena Kolek Spaskov
Premiéra v 25. 5. 2013 v divadle Ticho a spol.
Uplynulá premiéra inscenácie Kríza (alebo Takto si tu žijeme) Prešporského divadla uzrela svetlo sveta v novom priestore Staromestského klubu 10×10. Ten sa svojou intímnosťou a malebnosťou značne odlišuje od priestoru, ktorý mu doteraz poskytovalo Divadlo elledanse, „väčšmi oceľové, vysoké a moderné“, no zároveň tak vytvára vhodné prostredie na vznik ťaživejšej atmosféry, ktorú by téma o rozpade medziľudských vzťahov a samovražde mohla prinášať. Režisér Ivan Blahút sa nám však snažil ponúknuť iný pohľad na kľukatú cestu človeka životom, spolu s Juditou Hansman, Elenou Kolek Spaskov a Ivanou Kubáčkovou sa na javisku pokúsil rozohrať „tragikomédiu o hlúpych ľudských rozhodnutiach“ a prostredníctvom smiechu sa vyrovnať s ľudským nešťastím.
Autorský text režiséra rozpráva príbeh troch žien stratených kdesi medzi životom a ničím, niekde, kde rastie iba beznádej existencie a stromy, ktoré na svojich konároch udržia len obesencov so skutočným dôvodom ukončiť svoj život. Kto však o tom, čo je naozaj skutočný dôvod, rozhoduje? Boh, spoločnosť, či azda človek sám? Pánom v tomto „svete“ je personifikovaná postavička Lano, určujúca, kto má právo zomrieť či žiť. Ivan Blahút na príklade rozvratu v nie až takom typickom lesbickom vzťahu sleduje zložitosť ľudskej psychológie, neľahkú úlohu vyrovnať sa so svojou inakosťou, no aj mnohé iné problémy.
Na začiatku sa na javisku ocitajú dve ženy pripomínajúce dvojičky kostýmom i vonkajším fyzickým vzhľadom (blondíny s dlhými vlasmi, štíhle, približne toho istého veku). Obe oblečené v košeli a nohaviciach zemitých tónov pripomínali skôr mužov. Keď sa však detailnejšie zamýšľame a snažíme určiť postavy reprezentované herečkami a vzťah medzi nimi, vidíme, že jedna (Ivana Kubáčková) je vyššia so sýtejšie zafarbeným hlasom, druhá (Elena Kolek Spaskov) je maličká, zdanlivo submisívna. Spočiatku sa zdá, že ťažiskom inscenácie je problém tehotenstva napohľad silnejšej ženy a druhá postava predstavuje jej alter ego, prípadne zdvojenie postavy samotnej, miestami tiež pripomína zhmotnenie jej vnútornej odvahy, akoby sama v sebe hľadala čo najschodnejšie riešenie neželanej situácie.
Bulletin nás napokon vyvádza z omylu a napovedá, že v nepríjemnostiach sa nachádzajú predsa len dve ženy zažívajúce krízu vzťahu, v ktorom partnerka predstavujúca mužský element odmieta prijať svoju materskú úlohu. Umára sa vo svojom trápení, strháva na seba čo najviac pozornosti. V pozadí tejto osobnej tragédie sa odohráva druhá dráma, napohľad nepodstatná, no nakoniec sa javí ako dôležitejšia. Ide o drámu zlomenej ženy, ktorá je schopná ochotne kedykoľvek poprieť seba, aby zachránila svoju partnerku a ich vzájomný vzťah, odpúšťa jej neistotu, prijíma dieťa, ktoré jej partnerka nosí pod srdcom, chce zahnať jej strach, hoci ho má sama. V skutočnosti vyjde najavo, že psychicky silnejšia je práve žena subtílnejšieho vzhľadu a po zmätočnom určení postáv kostýmami režisér a autor v jednej osobe všetko napráva, pracuje s kontrapunktom, vďaka ktorému vytvára bohatší vnútorný svet divadelných postáv a uhládza možné nedorozumenie týkajúce sa ich identifikácie.
Herečkám sa tieto miestami zložité vnútorné poryvy podarilo pochopiť. Ivana Kubáčková pôsobila viac staticky, pracovala s gestom, Elena Kolek Spaskov vyniká prudkou energiou, komediálnymi schopnosťami, jej pohyb na scéne je veľmi dynamický a rôznorodý, neustále sa točí okolo utrápenej partnerky. Jej herecký prejav je pútavejší, čo sčasti síce vychádza aj zo zaujímavejšieho charakteru dramatickej postavy, no napriek tomu možno povedať, že i bez toho disponuje väčším množstvom možností expresie, je muzikálna, tanečne a pohybovo zdatnejšia.
Prostredníctvom svojej postavy je Spaskov taktiež elementom, ktorý do hry zapája grotesknú postavičku – „šialenú“ Speváčku (Judita Hansman). Speváčka jej venuje na rozdiel od partnerky až príliš veľa pozornosti, zveruje sa jej s minulosťou, svojimi komplexmi a čiastočne tak aj objasňuje dôvod svojej pomätenosti. Jej bláznovstvo vnáša do inscenácie mnoho komických situácií, vďaka nemu sa nám darí „smiať cez slzy“ a lepšie prijať vskutku veľmi tragickú tému o strate chuti žiť a rozhodnutí vziať si život.
Judita Hansman so svojou plnšou postavou odetá vo večerných šatách z tmavého taftu a rozmazaným líčením pripomínala barovú speváčku, miestami smutnú princeznú „vo výslužbe“. Spomalenými reakciami, piesňou „Prečo sa máme rozísť“, neprítomným pohľadom a tancovaním po javisku sa jej podarilo vytvoriť z tejto postavy možný variant toho, čo sa zo žien po rozpade vzťahu mohlo stať – smutného klauna. Jej spätosť s oranžovým lanom so slučkou na konci z nej vytvára takmer ako u Kantora akýsi bioobjekt, ktorý je s určujúcim predmetom navždy spätý a zároveň je ním obmedzený.
Scénu ponechal Ján Kocman úplne holú, javisko bolo celkom prázdne, pracovalo sa skôr so svetlom a atmosférou. Vďaka tomu ako jediná rekvizita vyniklo spomenuté oranžové lano, ktoré v mnohých prípadoch nadobúdalo výrazný symbolický charakter odkazujúc na vnútorné premeny dramatických postáv. Za zmienku stojí jednoduchý, ale dobre fungujúci nápad s využitím postupov čierneho divadla, vďaka ktorému lano na scéne ožilo a vznikla ilúzia, že sa pohybuje úplne samo. Vidíme, že tvorcovia sa ho snažili personifikovať až na postavu, pripisovali mu určité konanie či myslenie. Speváčka ho neustále za sebou ťahala, no jej zúfalstvo stále nebolo dostatočným na to, aby zavŕšila svoju cestu a obesila sa – Lano (ako postava) jej to nedovolilo.
Integrálnou súčasťou režijno-dramaturgického konceptu boli tiež piesne a tanečné kreácie, ktoré raz vyjadrovali obrovské vnútorné napätie, žiaľ a súkromné myšlienky a predstavy (napr. moment, keď Ona, ženský element, zistila, že jej partnerka ju v skutočnosti na počiatku ich vzťahu nemilovala čistou láskou, ale vstúpila do vzťahu zištne; v tomto prípade pohyb Spaskov, ktorý opakovane napodobňoval vyrezávanie vnútorností Kubáčkovej, pripomínal až rituálny tanec), inokedy zas pôsobili priam gýčovo (záverečná scéna, kde herečky predvedú akési kabaretné číslo). V oboch prípadoch choreografie a piesne vytvárali prechod z reality do hlbšej vnútornej roviny vychádzajúcej z myšlienok postáv.
„Príde tu k obrovskému zlomu, pravdám, ktoré vyjdú na povrch, k obrovskému vnútornému boju,“ povedala o inscenácii Elena Kolek Spaskov. Autor v nej otvára naraz niekoľko tém, okrem iného sa snaží upozorniť na ešte stále konzervatívnu spoločnosť, ktorá sa vyrovnáva s homosexuálnymi partnerstvami či inakosťou, na problém egoizmu v kontraste s čistou úprimnou láskou, hovorí o tom, či žiť nešťastný alebo radšej zomrieť atď. Občas je preto veľmi náročné presne určiť, čo je základným konfliktom drámy aj inscenácie ako takej. Z názvu vieme, že inscenácia bude o kríze, no o akú krízu tu v skutočnosti ide? Je reč o spoločenskej kríze, životnej kríze alebo vzťahovej? Aj keď vidíme, že vnútorný boj a nepokoj postáv pravdepodobne vzniká premiešaním tlaku zvonka (spoločnosťou) a zvnútra (nezhodami v ľúbostnom vzťahu, narušením rovnováhy medzi partnermi), v priebehu inscenácie autor načrtáva závažných tém, či už o existencii človeka alebo kríze, príliš mnoho, až toľko, že sa zdá, že nie je ani jedna.
Keď sa v závere podvedenej žene podarí spáchať samovraždu a nezabráni jej v tom ani Lano – „pán osudu“, na malý moment sa nám javí, že sa Ivan Blahút predsa len rozhodol zaujať jasné stanovisko aspoň k tomu, či zostať žiť, alebo naďalej trpieť obrovským sklamaním. Otázky, ktoré sa vynárajú následne po takomto radikálnom ukončení osudu hrdinky, však už ignoruje. Bolo to jediné riešenie a existuje vôbec naozaj pádny dôvod na to, aby život nebolo hodno žiť? Je vždy taký absurdný? Vzápätí po tomto tragickom zavŕšení rozohraného príbehu nás opäť zo zármutku prebrala nechápavá poznámka Speváčky, ktorá pôsobila síce smiešne, no zdalo sa, že v tejto chvíli už čierny humor neúčinkoval, bol skôr ako päsť na oko, rovnako ako záverečná pieseň a tanečná choreografia všetkých troch herečiek so žltými šálmi okolo krku (pravdepodobne symbolizovali oranžové lano, ale zostávame bohužiaľ len pri domnienkach). Neistý koniec preto ostal veľmi vlažný, nezanechával za sebou výraznejšiu a hlbšiu stopu, možno len určitú zmätenosť, a aj tá sa veľmi rýchlo po odchode z divadla rozplynula v spleti každodenných ľudských životov.
Inscenácia tak nebola jednoznačne zlá či dobrá, smutná či smiešna, dokonca ani smutno-smiešna. Hoci na to, aby výraznejšie zaujala, mala veľké predpoklady, či už vďaka hercom, atmosfére alebo počiatočnému námetu o kríze. No Ivan Blahút rozpätie významov, ktoré sa už v názve Kríza (alebo Takto si tu žijeme) kumulovali, nechal príliš široké na to, aby divák významy inscenácie naplno pochopil a precítil.
Jana Hlodáková
publikované online 24. 9. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Jana Hlodáková

Jana Hlodáková pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.