Divadlo | Akadémia umení v Banskej Bystrici |
---|---|
Inscenácia | Ivan Stodola: Peter a Pavol |
Premiéra | 17. októbra 2012 |
Divadelná sezóna | 2012/2013 |
Réžia: Matúš Oľha
Asistent réžie: Katarína Burdová, Petra Kovalčíková, Monika Tatarková
Hudobná spolupráca: Pavol Janíček
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Helena Bezáková
Pohybová spolupráca: Martin Urban, Tomáš Tomkuljak
Hrajú: Mário Zeumer, Lucia Hrašková, Michaela Domovcová, Michal Kucer, Petra Sabová, Ľudovít Košík, Ján Bavala, Petra Kriváčková, Matej Struhár, Jakub Muranský, Terézia Brodňanská, Petra Ševčíková, Marek Rozkoš, Ján Marcinek, Barbora Marcinová, Matej Kováčik, Peter Hovanec, Marek Kováč
Premiéra 17. 10. 2012 v divadle AU BB
Hneď na začiatok hodnotenia inscenácie Peter a Pavol Ivana Stodolu v podaní hercov a herečiek štvrtého ročníka Akadémie umení konštatujem potešujúce: i napriek všetkým nedostatkom inscenácie, vylúpli sa na AU po dlhom čase skutočné herecké talenty, ktoré by sa konečne mohli bez hanby postaviť po ukončení štúdia na divadelné dosky. Možno zarazí fakt, že vyzdvihujem niečo, čo by malo byť u študentov a študentiek herectva samozrejmé, avšak v prípade dvoch posledných absolvujúcich ročníkov boli úroveň a potenciál mladých hercov a herečiek skôr priemerné, v niektorých prípadoch až zarážajúco tristné. Samozrejme, ani v prípade tejto inscenácie sa nedá hovoriť o absolútnej vyrovnanosti všetkých hereckých výkonov, avšak herecká súhra kolektívu, energia a verva, s akou ku svojmu herectvu pristupujú, dokázali tejto inscenácii vdýchnuť aspoň náznak života. Po optimistickom úvode teda pristupujem k menej veselej časti, k niekoľkým kritickým poznámkam na okraj réžie a dramaturgie – sú to záznamy uvažovania o tom, čo by mala prinášať umelecká Akadémia, k čomu by mala svojich žiakov inšpirovať a kam ich smerovať.
Štvrtý ročník je pre študentov a študentky herectva v znamení vyrovnávania sa so slovenskou klasikou pod režijným vedením Matúša Oľhu. (V treťom ročníku je to svetová klasika s Ľubom Majerom a v poslednom ročníku moderná, poprípade súčasná dráma s Katarínou Burdovou.) Myslím si, že takto postavený systém výučby je vcelku zaujímavý a môže pomôcť mnohé veci pochopiť v nadväznostiach a súvislostiach. Teda jedine v tom prípade, ak sa pedagogicko-režijnému vedeniu podarí doviesť tento zámer do dôsledkov, ak sa mu podarí skutočne naplniť slovo vyrovnať sa, teda divadelne pochopiť, interpretovať pohľadom súčasného divadelníka a následne pútavo a invenčne na javisku spracovať. Inscenácia Peter a Pavol bohužiaľ za žiadnu cenu nemôže slúžiť ako príkladné spracovanie slovenskej klasiky z viacerých dôvodov. Ten prvý a najzásadnejší je fakt, že nie všetko, čo sa uvedie na javisku prvýkrát, môžeme považovať za dramaturgický objav. (Hra Peter a Pavol dosiaľ ešte nebola uvedená na javisku, nadnesene teda ide, ako je to teraz v móde uvádzať, o svetovú premiéru tohto textu.) Viem, že toto poznanie nie je v ničom revolučné, asi je však potrebné raz za čas si ho zopakovať, aby sme sa vyhli situáciám, aká nastala v inscenácii Peter a Pavol. A keďže Matúš Oľha má so slovenskou klasikou už svoje skúsenosti, nepochybujem, že vie, o čom hovorím. Po fáze muzeálno-bádateľsko-šuplíkovej totiž zákonite musí prísť fáza tvorivo-interpretačná, v ktorej je nevyhnutné poriadne premyslieť dramaturgicko-režijnú koncepciu, zodpovedať si zásadnú otázku – akým spôsobom komunikuje tento text s dneškom, podrobiť ho kritickému čítaniu, pretože jedine tak nájdeme dostatok dôvodov na jeho vyslobodenie z knižničnej police. Ak si vystačíme s prvou fázou, robíme autorovi medvediu službu; ak prinesieme na javisko text tak, ako ho pán dramatik kedysi stvoril, môžeme si síce „odfajknúť“ záslužnú činnosť v uchovávaní kultúrneho dedičstva, je to však to najzásadnejšie pre žijúce divadlo? Sú tieto divadelné archívne relikvie správnou cestou, ako si formovať zdravo sebavedomú kultúrno-národnú identitu? Je to to určujúce pre umeleckú vysokú školu, ktorá si ako jediná spomedzi akadémií a univerzít môže dovoliť riskovať? Nie je potom profesor na vysokej škole takým istým nanucovateľom tradičných a národných hodnôt, ako učiteľ na strednej škole, ktorý memoruje Hviezdoslava žiakom bez toho, aby im odkryl tajomstvo génia? Ako to je teda s týmto Stodolovým textom? Mal Matúš Oľha vôbec šancu odkryť kvality textu Peter a Pavol?
Ivan Stodola bol dramatikom, ktorý svojou tvorbou azda najzásadnejšie formoval slovenské divadlo medzivojnového obdobia. Hra Peter a Pavol vznikla však už v jednom z posledných autorových tvorivých období – zaujímavosťou je, že ju Ivan Stodola spolu s ďalšími štyrmi celovečernými hrami (a jednou bábkovou) vytvoril vo väzení, v ktorom si musel tento lekár a dramatik odsedieť kvôli vykonštruovanému politickému procesu dva roky. Autor sa tak s touto ponižujúcou situáciou vyrovnáva po svojom, utieka sa do sveta divadla, ktorého prostredie je tematicky určujúce aj pre hru Peter a Pavol. Zápletka tejto jemne satirickej komédie je pomerne jednoduchá – z manželského rozkolu ješitného a samoľúbeho hereckého páru, Petra a Vilmy, sa rozhodne Peter „utiecť“ ako hrdina Tolstého Živej mŕtvoly. Spolu s divadelným referentom Kučerom zinscenuje svoju samovraždu a navracia sa do života ako jeho dvojča Pavol, ktorého pre istotu poslal ďaleko z mesta. Na túto zámenu dramatik prostredníctvom celej plejády typov z divadelného prostredia zručne nabaľuje sieť komických peripetií, ktoré sa z tejto východiskovej situácie dramaticky odvíjajú. Je dôležité pripomenúť, že autor túto pôvodnú verziu z roku 1953 následne prepracoval a prepísal o šesť rokov neskôr do politicky i satiricky vyostrenejšej verzie pod názvom Živý nebožtík. Matúš Oľha v bulletine uvádza, že síce prihliadal aj na túto druhú verziu, prevzal z nej dokonca pár bonmotov, celkovo sa však pridržiava verzie prvej, teda menej útočnej. Kam teda smerujú jeho dramaturgické a z nich následne vychádzajúce režijné rozhodnutia? Prečo by sme mali dnes uvádzať túto hru?
Nepochybne, väčšinu divákov, ktorí v divadle hľadajú predovšetkým zrelaxovanie po ťažkom dni, by táto komédia plná hašterivých roztržiek medzi manželmi, hercami a kritikmi, mladšou a staršou generáciou divadelne uspokojila. Prečo ale Akadémia umení vytvára takýto zážitkový repertoár akoby vystrihnutý z dramaturgie oblastných divadiel, ktorých argumenty na finančnú udržateľnosť divadelnej prevádzky sú však v istom ohľade relevantné a ťažko spochybniteľné? Prečo viesť študentov a študentky herectva k takémuto vnímaniu divadla? Je to naozaj iba nedosiahnuteľný ideál: herec ako osobnosť mysliaca?
Dramaturgicko-režijná koncepcia ako dôležitý medzičlánok prenosu textu na javisko, ktorému sa nevyhnutne musí venovať dostatok času, pretože je pre výslednú inscenáciu určujúci, sa teda pri tejto inscenácii akosi opomenul. Ani sám text neponúka veľké možnosti interpretácie a zrejme ho nemôžeme považovať za vrchol Stodolovej tvorby, no predsa len, keď už raz padlo rozhodnutie inscenovať ho, prečo sa nehľadali aspoň nejaké prieniky so životom mladých ľudí, ktorí ho hrali? Veď sa pohybujú v rovnakom prostredí ako postavy Stodolovej hry – i keď zatiaľ iba v tom predprípravnom, vysokoškolskom! Mohli sa na text pozrieť z odstupu, ironizovať ho vlastnou improvizáciou a vyjadriť tak k nemu aspoň akýsi postoj. Režisér ale inscenoval text tak, ako ho pán dramatik stvoril. Ako jeden z príkladov nech slúži aj ponechanie všetkých archaizmov, ktoré ale režisér nevyužil ako jazykovú zvláštnosť, jednoducho ich len ponechal tak, ako všetko ostatné, čo bolo pri rozhodnutí ponechať nutné premyslieť. Jediným výrazným dramaturgickým zásahom do už beztak zdĺhavej a ľahko predvídateľnej komédie bolo pridanie niekoľkých scénických poznámok, ktoré režisér zdôvodňuje snahou o lepšiu orientáciu v zápletke. Načo toľká doslovnosť? Žeby aj divák ako osobnosť mysliaca bol už chráneným druhom odsúdeným na vyhynutie?
Takto „premyslenému“ textu neprospieva ani staromódny šat, do ktorého ho režisér odel. Takmer prázdna scéna s počarbanými zrkadlami, jedna kartónová škatuľa od čaju Teekanne, (ktorá skôr zavadzia, ako by mala niečo prinášať), starodávne kostýmy bez akéhokoľvek nápadu, ale aj hudobná zložka nás vracajú minimálne o 50 rokov naspäť. Jediné, čo túto inscenáciu naozaj zachraňuje, je, ako som už spomínala v úvode, herecké nasadenie. To sa stalo pre mňa jedinou, ale zásadnou devízou pedagogického vedenia – herecký kolektív naozaj dokázal udržať temporytmus inscenácie svojím zápalom od začiatku do konca; energia, s akou ku svojim postavám pristúpili, bola vskutku strhujúca. Bol však tento herecký potenciál smerovaný správne? Hyperbolizáciou jednotlivých typov sa dosiahol efekt veľmi vonkajškového, povrchného herectva, ktoré často zachádzalo až do preafektovaného pitvorenia hraného na lacné pošteklenie diváka. (Defektné pre mňa bolo aj prílišné tlačenie javiskovej reči na ľubozvučné vyslovovanie mäkkého ľ – koľko problémov potom budú mať režiséri a režisérky v divadlách odstraňovať tieto naučené vady!) I napriek tejto prehnanej, nezmyselnej štylizácii, dokázali si herci a herečky udržať istú dávku civilnosti vo svojom prejave – osobitne vyzdvihujem Luciu Hraškovú v postave Vilmy a Mária Zeumera v postave Petra. Obidvaja mali veľmi ťažkú úlohu vyrovnať sa s teatrálnosťou typov svojich postáv, dokázali to však bez toho, aby pôsobili afektovane a stratili svoju prirodzenosť. Verím, že o týchto dvoch talentovaných hercoch budeme ešte počuť. Zaujímavé herectvo priniesol na javisko aj Ján Bavala v postave divadelného referenta Kučeru. Svojich hereckých kolegov a kolegyne tromfol dotiahnutím svojho typu do absolútnych nielen hlasových, ale aj pohybových extrémov. Jeho komika však i napriek týmto hraničným polohám nevyznievala lacno. (Koľký to posun v hereckej suverenite od inscenácie Slávičia večera!) Do budúcna treba však dať pozor na to, aby sa Bavala nestal „figúrkarom“, hercom, na ktorého sa divák bude chodiť do divadla pozerať len preto, aké komické fígle od neho môže čakať. Ostatní herci a herečky nezaostávali za hlavnými predstaviteľmi, len im literárna schematickosť postavy nedovolila naplno rozvinúť herecký potenciál. Ešte raz ale zopakujem, herecká ansámblovosť a kolegialita veľkého kolektívu na scéne bola naozaj znamenitá.
Najdôležitejšia otázka, ktorú som si kládla pri odchode z divadla, znela: Naozaj to tých hercov a herečky baví, alebo museli vynaložiť veľké úsilie na to, aby to tak vyzeralo? Doteraz verím, že je to najmä dobre odvedená školská povinnosť, ktorú s hrdosťou absolvovali. Ak aj nie, a je to úplne opačne ako si myslím, verím, že dostanú ešte na svojej divadelnej púti viaceré príležitosti, ktoré im ukážu, ako viesť tvorivý dialóg s klasikou, ktorá nehľadí do minulosti, ale naopak, stáva sa klasikou tým, že odvážne vstupuje do temných zajtrajškov. Verím, že ich niekto naučí, ako klasiku rafinovane podať tak, aby sa stala drámou súčasnosti.
Jana Mikuš Hanzelová
Jana Mikuš Hanzelová vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Externe pracuje ako redaktorka pre časopis Javisko, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Momentálne najviac času investuje do svojich dvoch splnených snov: malej dcéry a kultúrneho priestoru Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši.