Nie každé divadlo musí mať na repertoári rozprávku

Scéna: Ivana Macková
Kostýmy: Jana Korčeková
Hudobná spolupráca: Peter Dombrovský
Videoprojekcia: Boris Adamčík
Dramaturgia: Martin Hodoň
Text a réžia: Veronika Pavelková
 
Účinkujú:
Alica: Zuzana Marušinová
Pán Modlivka: Michal Heriban
Vlk, Matematix, Sindibád, Tata: Matej Marušin
Veľmi zlá kráľovná, Šeherezáda, Muti: Lýdia Petrušová
Trpaslík, Rytier, Džin: Jaroslav Kyseľ
Vrana: Michaela Čillíková
Premiéra : 02. decembra 2012 v Divadle elledanse v Bratislave
December, čas príprav na Vianoce a pre divadelníkov čas mikulášskych predstavení. Pre bábkové divadlá čas najväčšej prevádzky, zájazdov po firmách, prezliekaní sa za Mikulášov, čertov, anjelov. Aj činoherné divadlá, ktoré majú na repertoári stabilne zväčša jeden titul určený detskému divákovi, organizujú rozdávanie darčekov najmenším. Tanečné divadlo elledanse sa k nim pridalo. 2. decembra uviedlo na svojej pôde hru Veroniky Pavelkovej na motívy diela ruského historika a spisovateľa sci-fi Kirilla Bulyčova Prázdniny v ríši rozprávok, ktorú herci odohrali aj na Mikuláša.
Igor Vsevolodovič Možejko sa narodil v Moskve a od roku 1965 začal písať sci-fi. Spočiatku používal pseudonym Ivan Šlangbaum, neskôr Kir Bulyčev alebo Bulyčov, ktorý vznikol zložením krstného mena manželky a rodného priezviska matky. Známe sú jeho vedecko-fantastické príbehy o dievčatku Alici, ktorá žije v 21. storočí so všetkými výdobytkami modernej doby. Alica je veľmi šikovná, detsky bezprostredná a vynachádzavá, a tak vyrieši aj tie najzložitejšie situácie. Alicine dobrodružstvá zapísal Bulyčov do viacerých kníh poviedok – Prázdniny na planéte Coleida, Prázdniny v ríši rozprávok, Zajatci asteroidu. K ďalším známym titulom tohto ruského spisovateľa patria Zem je príliš ďaleko, Marťanský elixír, Zajatci asteroidu a i. Okrem písania poviedok sa venoval prekladom, scenáristike. V roku 1997 dostal ruskú národnú cenu SF Aelita. Jeho tvorba je charakteristická humanistickým prístupom, láskavosťou, s ktorou svojich hrdinov konfrontuje, a obratnosťou, s ktorou nakoniec dokáže nájsť v nich kúsok ľudskosti. Detskému čitateľovi otvára dvere do sveta fantastiky. Kniha Kirilla Bulyčova Prázdniny v ríši rozprávok v preklade Dagmar Sabolovej z roku 1987 je doplnená výbornými ilustráciami Svetozára Mydlu, ktoré podčiarkujú osobitosť autora. Kniha je určená pre čitateľa od 11 rokov (inscenácia Divadla elledanse divákom od 5 do 12 rokov). Práve poviedky z kníh tohto spisovateľa sa stali inšpiráciou pre napísanie dramatického textu, ktorý divadlo uvádza pod názvom poslednej spomínanej knihy.
Jedenásťročné dievčatko Alica má prázdniny. Rodičia sú na služobných cestách vo vesmíre a ona sa má so svojím robotom, pánom Modlivkou, učiť marťančinu. Vtom ich ale vyruší návšteva, trpaslík, ktorý donesie Alici vážnu správu od riaditeľa rezervácie rozprávok:
„Alica! Vy ste jediná, ktorá mi môžete pomôcť. Práve som bol zasiahnutý kliatbou vody z čarovnej kaluže. Veľmi zlá kráľovná mi ju naliala do kakaa. Mením sa na kozľa. A kráľovná chce spraviť z rezervácie telku! A všetkých, čo nebudú krásni a in, poslať do doby ľadovej, nech zamrznú!“
Veľmi zlá kráľovná chce vytvoriť vlastný, úspešný televízny kanál a rozprávkové bytosti zmeniť na pekných moderátorov. Zničila všetky rozprávkové knižky. No Alica pozná všetky rozprávky, a tak sa vydá s pánom Modlivkou a kamarátkou Dášou do rezervácie rozprávok, aby zachránila čarovný svet fantázie. Uteká pred spojencami zlej kráľovnej, ktorí jej chcú zabrániť v ceste. Vidí, ako sa rozprávkové bytosti menia – z vždy hladného vlka sa stáva vegetarián, ktorý ponúka najnovší odšťavovač za asistencie vrany, červená čiapočka nenosí čiapku. Stretáva draka, čarodejníka Matematixa, Šeherezádu, Sindibáda. Cestuje na lietajúcom koberci, loďou, strojom času do doby ľadovej, aby konečne, za pomoci troch prianí Džina, pomohla riaditeľovi rezervácie Ivanovi Ivanovičovi a zničila kráľovnú. Rozprávky Alica nadiktuje riaditeľovi a všetko sa dobre skončí.
Text Veroniky Pavelkovej je inšpirovaný viacerými rozprávkami. Poukazuje na ničivú silu televízie a pomalý zánik klasickej rozprávky. Dôležitou témou hry je priateľstvo a súdržnosť. Problém dramatickej predlohy vidím v jej slabej prehľadnosti, obťažnej čitateľnosti. Na malom priestore chce autorka veľa vypovedať – veľa informácií, veľa filozofických posolstiev, a to všetko ešte obohatené aktualizáciou, ktorá je však často násilná. Malý, napríklad päťročný divák, má problém čítať náznakovú scénografiu, a nie sa ešte sústrediť na nové priestory, postavy, čas, informácie.
Scénu pre inscenáciu vytvorila absolventka bábkarskej scénografie Ivana Macková. Bábkarský pohľad je viditeľný, je tu snaha vyťažiť z jednej veci sto a jeden významov. Na scéne je priesvitný kváder na kolieskach, ktorý sa počas inscenácie mení z postele s baldachýnom na vesmírne plavidlo, stroj času a loďku. K základni sa postupne pridáva satelit, plachta – podľa potreby. Zo stropu visí oranžová guľa predstavujúca planétu Mars, a rebrík. Zadný horizont je premietacie plátno, na ktoré sa postupne premietajú rôzne nesúrodé druhy projekcie. S Alicou komunikujú rodičia prostredníctvom videohovorov, na plátne sa premietajú texty, fotky, mapa, pracuje sa s meotarom a vodou, s tieňovými bábkami, predvádza sa nám insitná animácia zeleniny. Opäť zbytočne veľa nesúrodých poetík dokopy.
Aj kostýmy robila „bábkarka“ – Jana Korčeková. Sú rozprávkové, a pritom súčasné. Trpaslík má šiltovku, vlk pankáčsku čiapku, pán Modlivka frak.
V inscenácii je veľmi veľa zbytočných rekvizít (odšťavovač, fit lopta, obruč hula hoop, reálne jedlo a i.) a zbytočná je aj bábika, ktorá predstavuje Alicinu kamarátku Dášu. Tú si vezme so sebou trpaslík, no nevieme, čo sa s ňou stalo a načo ju vlastne tvorcovia chceli použiť. Táto otázka však rezonovala u diváka pri všetkých zložkách inscenácie. Tá hudobná je pre mňa veľkou záhadou: Počas rozprávky znie éterická hudba ako z nejakej čajovne či hodiny jogy, jedenkrát zaznie naživo spev Džina.
Hlavnú postavu stvárnila absolventka činoherného herectva Zuzana Marušinová, ďalšie postavy naštudovali študenti činoherného herectva, bábkoherectva a tanečník z elledanse company. Jedine tanečník si svoju postavu vybudoval a vedel, čo hrá a prečo. Pri zvyšných postavách bolo cítiť neistotu v hereckom prejave. Tá sa odzrkadlila na nedôslednej artikulácii, prehrávaní, spájaní rôznych druhov herectva. Akoby im nebolo na začiatku vysvetlené, čo je divadlo pre deti, čo znesie a aké sú jeho princípy. Divák sa potom cítil trápne za tých, čo stoja na javisku. Je nutné robiť detské predstavenie, ak mi to nespôsobuje radosť? Lebo z predstavenia Prázdniny v ríši rozprávok sršalo všetko, len nie radosť a srdečnosť. Herci zmätenému textu len „pomohli“. Divák sa v tom strácal a nemalo ho čo upútať, len otráviť.
Režisérka Veronika Pavelková sa predstavila divákovi už školskými inscenáciami – L. Brutovský – Krížovkári (Štúdio 12, 2008), P. Zvon – Tanec nad plačom (Divadlo Lab VŠMU, 2011) a absolventskou inscenáciou v Divadle elledanse (N. Sadur – Čudná ženská, 2011). Tanečné divadlo jej poskytlo priestor aj pre naštudovanie rozprávky. Jej ambíciou bolo rozosmiať a poučiť detského diváka. Ako uviedla: „Sledujeme pôvodné rozprávkové postavičky v nových okolnostiach nanúteného televízneho sveta a s vlastným názorom na svoj osud, ktorý nemusí byť rovnaký, ako je zapísaný v notoricky známych rozprávkach. Náš príbeh nesie posolstvo o pravde a viere v skutočné hodnoty, o odvahe bojovať za správnu vec a o tom, s akými nezmyselnými paradoxmi sa stretávame v dnešnom svete, kde televízia vytvára realitu.“ (http://www.topky.sk/cl/5/1332195/Na-dosky-Divadla-elledanse-sa-dostava-sci-fi-rozpravka) Práve nezmyselné paradoxy vystihujú inscenáciu V. Pavelkovej. Ponúka sci-fi rozprávku deťom v 21. storočí, kde aj dvojročné dieťa ovláda prácu s počítačom, športuje sa cez obrazovku, a tak len ťažko uveria prechodom z jednej do druhej reality spomalenými pohybmi alebo animáciou plachty. Režisérka povedala: „Potrebu vytvorenia takéhoto titulu priniesol záujem zo strany verejnosti aj tanečnej školy, fungujúcej v elledanse.“ Či sa ale s takouto „rozprávkou“ verejnosť a tanečná škola uspokoja, keď z inscenácie cítiť neutriedenosť motívov, zmätočnú scénografiu a neisté herectvo?
Barbora Zamišková
publikované online 31.12.2012

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.