Kto nemá rád detektívky, je hlupák

Preklad: Zuzana Šajgalíková
Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Scéna: Tomáš Rusín
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Sisa Michalidesová
Réžia: Roman Polák
Účinkujú:
Nevile Strange: Juraj Loj
Kay Strangeová: Zuzana Kanócz
Lady Tressilianová: Anna Javorková
Matthew Treves: Peter Šimun
Audrey Strangeová: Eva Sakálová
Ted Latimer: Branislav Deák
Thomas Royde: Miloslav Kráľ
Mary Aldinová: Lucia Vráblicová
Vrchný inšpektor Battle: Martin Mňahončák
Inšpektor Beach: Tomáš Palonder
Premiéra: 4. apríla 2012, Divadlo Aréna Bratislava
„Je to ako detská hra, nikdy nás to neprestane baviť,“ povedal o detektívkach francúzsky herec Melvil Poupaud, ktorý hral hlavnú postavu v novom francúzskom filme na motívy príbehu z Bodu nula. To, že po tejto látke siahli aj francúzski filmári, a to iba pred piatimi rokmi, možno nepriamo potvrdzuje, že stará dobrá Agatha ešte žije. Režisér Pascal Thomas pristúpil k nej s jasným zámerom: urobiť ju štýlovo, ako keby to bol hollywoodsky film z päťdesiatych rokov, no pritom nadčasovo. „Ak sem-tam niekomu vo filme zazvoní mobil, nie je to problém,“ vyjadril sa Poupaud v interview k filmu. Snažili sa vraj v prvom rade nesklamať obdivovateľov Agathy Christie, aby dostali presne to, čo očakávali. Takto nejako si, zdá sa, vytýčili ciele aj v Aréne.
Dramaturgička a prekladateľka v jednej osobe Zuzana Šajgalíková sa podľa všetkého najviac natrápila pri samom preklade. Hľadať skryté vnútorné významy príbehu už nemusela. Postavy – ak chceme postavičky – boli vopred jasné: jedna dominantná milionárka (Anna Javorková), jej verná chudobná služobná (Lucia Vráblicová), žena-vamp, do ktorej je každý zamilovaný (Zuzana Kanócz), úbohá, ale zároveň manipulátorská exmanželka (Eva Sakálová), záhadný muž vracajúci sa po rokoch z cudziny (Miloslav Kráľ), miestny filozof a amatérsky detektív (Peter Šimun) a dvojica vyšetrovateľov (Martin Mňahončák a Tomáš Palonder). Stačilo ich len „naplniť“ – to naplniť však nemusí byť také jednoduché v krajine, v ktorej nie je takmer žiadna tradícia žánrových hier a filmov. „Christieovky“ sa neinscenujú v našich divadlách ako na bežiacom páse. Výraznou bola inscenácia Desať malých černoškov/ … a napokon nezostal už nik v Činohre SND z roku 1999. Do slovenčiny sú síce preložené viaceré novely, ba aj hry Agathy Christie, žiadna z nich však na scéne aktuálne netrhá rekordy v návštevnosti, ako to povedzme robí dlhé roky povestná Pasca na myši v Británii. Román Towards Zero, z ktorého hra vychádza, sa ešte v roku 1956 stal predmetom divadelného spracovania samou autorkou, do slovenčiny ho nedávno pod názvom Nultá hodina preložila Alena Redlingerová.
Nachádzame sa v letnom sídle lady Tressilianovej. Ako sa od správnej detektívky čaká, spoločnosť sa sem zišla nie celkom náhodne. Pocit neurčitého nebezpečenstva navodzuje už jedna z úvodných informácií – pod oknom, ktoré majiteľka domu vidí nerada otvorené – je hrozivý útes, kam by mohol niekto spadnúť. Neskôr v noci začína zúriť aj poriadna búrka.
Scéna Tomáša Rusína je elegantná, ale cítiť z nej finančné i technické obmedzenia. Divadlo Aréna nemá žiadne bočné a prakticky ani zadné javisko, scénografi musia teda riešiť všetky scény v jedinom. V tomto prípade ide o jemne polkruhovitú halu so secesnými vitrážovými oknami. Umiestnenie tonetiek po okraji scény vyvoláva skôr dojem hudobného salónu či dokonca zimnej záhrady. Priveľmi lacno pôsobí aj podlahové linoleum imitujúce parkety. Vzhľadom na to, že ide o hru, v ktorej sú veľmi dôležité príchody a odchody účinkujúcich, dvere vľavo aj vpravo sú v ustavičnom pohybe. Nejde však o tradičné, masívne drevené dvere, ale o kovové, na nešťastie trochu pripomínajúce vchod do garáže. Dôsledok je jediný – vstupy postáv sú málokedy skutočnými divadelnými „entrée“, skôr nemotorným zápasením s dverami, ktoré pôsobia jemne nepatrične. Elegancia inscenácie stojí predovšetkým na kostýmoch Petra Čaneckého, ktoré sú navrhnuté s delikátnosťou jemu vlastnou. Vhodným doplnkom k tomuto žánru bola aj jemne použitá džezová hudba Sisy Michalidesovej.
Režisér Roman Polák neurobil z textu žiadny triler, nenasekal repliky do divokého tempa, nečaroval ani so samou scénou a prakticky nepoužíval nijaké scénické efekty okrem bežného svietenia. Celkovo nevkladal do tohto žánru nič nesúrodé, skôr sa mu prispôsobil. Na rozdiel od filmových režisérov, ktorí si môžu pomôcť detailom a strihom, dianie na javisku bolo väčšinu času statické, až na hrane nudy. Polákovi sa však podarilo dosiahnuť to, čo je pri detektívke najdôležitejšie – udržať tajomstvo vraha čo najdlhšie. Dokonca sa mu podarilo dosiahnuť aj to, že divák v závale informácií neprestal byť zvedavý na to, kto je z tejto spoločnosti vlastne zloduchom. Treba sa však zmieriť s tým, že vysvetľujúce repliky typu „Kedy to bolo, čo som ťa naposledy videl? Pred siedmimi rokmi. Ach, panebože!“ musíme jednoducho pretrpieť, aj s tým, že väčšinu času sledujeme na javisku mužov v šedých oblekoch postávajúcich na šedom pozadí.
Kladom inscenácie sú pomerne vyrovnané herecké výkony. Anna Javorková ako lady Tressilianová vytvorila aj na minimálnej ploche výraznú postavu, ktorá bola síce odsúdená na zabitie v prvú noc, podarilo sa jej však u divákov zanechať taký silný dojem, že sme mali dôvod zaujímať sa o pozadie jej násilnej smrti. Zuzane Kanócz dodali kostýmy Petra Čaneckého mondénnu pôsobivosť, v Kay sa jej podarilo stvárniť klasický typ náročnej, žiarlivej, atraktívnej ženy, ktorá svojou charizmou zaplnila scénu bez toho, aby sa musela utiekať k priveľkej hereckej povrchnosti. Jej manžel Nevile Strange (Juraj Loj) bol menej výrazný, aj jeho prejav bol však distingvovaný, premyslený, aj keď nie nezabudnuteľný, ani nie dokonale suverénny. Pre Petra Šimuna nebolo pri jeho hereckej skúsenosti vôbec problematické vytvoriť obraz rodinného priateľa Matthewa Trevesa amatérsky sa vkladajúceho do vyšetrovania. Škoda len, že jeho prejav mal aj priveľmi mentorské polohy. Eva Sakálová prezentovala Audrey Strangeovú s výraznou štylizáciou. K špecifickosti tejto postavy prispeli istotne aj vynikajúce kostýmy. Vrchný inšpektor Battle bol v podaní Martina Mňahončáka presvedčivou postavou, asistujúci inšpektor Leach mal pôsobiť menej chápavo a Tomáš Palonder si túto polohu aj vychutnal. Lucia Vráblicová bola ako slúžiaca Mary Aldinová už kostýmom a výzorom zaradená do istého typu, ktorý v tomto prípade nemala prečo prekonávať. Branislav Deák ako Latimer pôsobil adekvátne skôr vzhľadom, jeho herectvo nebolo nadštandardné. Thomas Royde Miloslava Kráľa sa držal cielene v úzadí, o to viac otázok jeho postava dokázala vyvolať. Kráľova bitka s Nevilom pôsobila síce trochu neprirodzene, ale v zásade svoju úlohu spoločenského outsidera zvládol.
Hoci na Slovensku nie je až taká silná skupina milovníkov diel prvej dámy svetovej detektívky, dať si jej meno na plagát stále patrí k tomu istejšiemu repertoárovému typu. „Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka,“ týmto citátom z Raymonda Chandlera uvedeným v bulletine k inscenácii akoby Aréna obhajovala svoj dramaturgický výber. Mala to byť vyhrážka pre tých, ktorí by zapochybovali, či majú venovať svoj večer riešeniu vraždy akejsi lady? Koho tento titul nezaujíma, je hlupák? Inscenácia Bodu nula bola inteligentnou, nerušivou, ale azda až priveľmi sterilnou zábavou. Ale aspoň sme sa zas trochu zahrali na pravých Angličanov. Oh, yes!
Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.