Nevšedná pasca na diváka

Preklad: Katarína Gibalová
Scéna, kostýmy: Katarína Žgančíková
Dramaturgia, hudba: Kamil Žiška
Réžia: Jakub Nvota
Osoby a obsadenie:
Sidney Bruhl – Jozef Stražan
Myra Bruhlová – Kveta Stražanová
Clifford Anderson – Matej Lacko
Helga van Dorpová – Ľudmila Dutková
Porter Milgrim – Peter Lejko
Slovenská premiéra: 25. 5. 2012, Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove
Tvorbu spisovateľa Iru M. Levina (1929 – 2007) slovenským divákom zvlášť predstavovať netreba, najmä ak sa pripomenú jeho úspešné romány, ktoré boli adaptované do filmovej podoby: Bozk pred smrťou, Rosemarino dieťa, Chlapci z Brazílie, Stepfordské paničky či Niekto sa pozerá. Tento úspešný autor románov má na svojom konte aj rad hier, z ktorých azda najznámejšou je práve hra Deathtrap z roku 1978, ktorú na Slovensku prvý raz uvádza práve prešovské divadlo pod názvom Smrtiaca pasca.
Známa poetika Levinovej tvorby je príznačná aj pre tento text – pokojný rozbeh, na ktorý sa kopí rad nečakaných zápletiek odhaľujúci nielen prvý plán nosného príbehu, ale aj silné posolstvo autora vyrovnávajúceho sa s aktuálnou témou. A paradoxne (?!) 34-ročná americká hra je u nás tematicky výsostne aktuálna. Príbeh je zdanlivo jednoduchý: stereotypný život starnúceho vyhoreného slávneho dramatika usadeného na vidieku naruší zásielka s debutom mladého autora. Výborný text dáva nádej na úspech a slávu. Starnúci dramatik sa preto rozhodne získať ho aj nečestným spôsobom a vydávať ho za svoj. Jeho manželka s tým nesúhlasí a navrhne mu, aby mladého autora k sebe pozval a ponúkol mu spoluautorstvo. Dramatikova bujná fantázia však pracuje na plné obrátky a ponúka niekoľko možností, ako sa k textu dostať aj cez vraždu mladého autora. Situáciu komplikuje prítomnosť dovolenkujúceho média, ktoré príde varovať manželov, že im hrozí veľké nebezpečenstvo. Mladík na pozvanie slávneho kolegu príde, avšak dramatik situáciu nezvládne a zavraždí ho. S pomocou manželky ho pochová na záhrade. Mladík záhadne prežije, manželka zomiera na srdcový infarkt. Rozuzlenie? Všetko je dopredu pripravené a premyslené tak, aby dramatik, skrytý bisexuál, odstránil nemilovanú manželku a získal jej dedičstvo. Napriek veľkej láske medzi oboma mužmi prichádzajú nedorozumenia, ktoré vyvrcholia dvojitou vraždou. Toľko v skratke príbeh. Cez ten však autor kladie otázky o bisexualite, latentnej a otvorenej homosexualite v spoločnosti, o narušenom manželskom spolunažívaní, o túžbe a klamstve, o ľahkosti zabiť a ťaživosti svedomia, o pretvárke v spoločnosti, o moci peňazí, o skreslenom vnímaní popularity, o etickej rovine plagiátorstva atď.
Odvážny výber textu, konkrétne hosťujúcim dramaturgom K. Žiškom, podporil smerovanie dramaturgie DJZ Prešov k modernej svetovej dramatickej spisbe. Ponúkol aj priestor pre dvoch najväčších hereckých ťahúňov prešovského divadla, manželov Stražanovcov. V konečnom dôsledku však nenaplnil očakávania žánru, komediálneho trileru. Prvky čiernej komédie boli ľahko čitateľné a text naozaj ponúkal vtipné a lákavé momenty pre hercov i pre divákov; z pohľadu trileru, teda akčnosti a napínavosti deja však všetky očakávania ostali nenaplnené. Dramaturg pracoval so sviežim prekladom K. Gibalovej, avšak zabudol na divadelnú skratku, výrazné škrty, ktoré by nielen oživili dej na javisku, ale aj výrazne skrátili čas predstavenia, ktorý v dvoch dejstvách plynie neuveriteľne pomaly.
K. Žgančíková sa scénograficky pohrala s témou vidieckeho domu starnúcich manželov, a zároveň vášnivého zberateľa zbraní a filmových rekvizít. Na javisku vidíme torzo obývačky (pohovka, stolík, kresielko, servírovací stolík…) s pracovňou s dominantným masívnym písacím stolom. Na ňom je symbolicky prikrytý písací stôl a nad ním sa týči stena posiata najrozmanitejšími druhmi zbraní – replík. Z pohľadu diváka je v pravej zadnej časti javiska oficiálny vchod do domu s predchádzajúcim preskleným francúzskym oknom a gro zadnej časti je obsadené výrazným schodiskom na poschodie, teda do obytnej časti domu. Kostýmy zodpovedajú charakteristike postáv: domáce neformálne oblečenie manželov Bruhlovcov, jemne bláznivé Holanďanky Helgy van Dorpovej, typicky dokonale džentlmenské advokáta Milgrima a náznaky mladíckej extravagancie C. Andersona, vrátane farebnej charakteristiky a výrazných vysokých hrubých topánok.
Režijná koncepcia Jakuba Nvotu vychádza z charakteru textu, ponúka čiernu komédiu plnú zvratov, netušených komplikácií a, dovoľte mi termín, „namotávania“ divákov na príbeh, ktorý sa vždy nečakane mení a ponúka nové vysvetlenia až do chvíle, kým divák nezistí, že nič, čo vidí, nie je definitívne uzavreté a nemôže sa uspokojiť s jednou interpretáciou príbehu. Začiatok inscenácie sa ale len pomaly rozbieha, monotónnosť mizanscény vystavanej ako typická konverzačka zachraňuje len humorný text, ktorý rozplieta vnútorné motivácie dvoch ústredných postáv, manželov Bruhlovcov. Režisér stavil na herecké majstrovstvo manželov Stražanovcov a komickosť postavičky H. van Dorpovej, no postava, ktorá mala v hre o dlhotrvajúcom a nenaplnenom manželskom spolužití priniesť absolútny rozvrat a vytvoriť zo štandardných situácií bizarnú hru v hre – postava C. Andersona v stvárnení M. Lacka, nebola Stražanovcom partnerom, hoci vidieť, že jej Nvota ponúkol režijno-dramaturgický výklad. Režisér využíva priestor celej scény, hercom pomáha využitím veľkého množstva rekvizít a rozprávanie vhodne dopĺňa hudbou K. Žišku. Inscenácii však chýba rytmus, svižnejšie tempo a skratka. Prestávka takisto veľmi nepomohla, druhá časť je výrazne poddimenzovaná. Vtipnou, osviežujúcou bodkou za inscenáciou je ale epilóg hry, ktorý je transcendentálnym uzmierením a akýmsi záverom záveru…
Vrátim sa ale k hereckým výkonom. Manželia Stražanovci sa na takej veľkej ploche v úlohe starnúcich manželov nestretávajú na javisku po prvý raz (spomeňme aspoň Poslednú cigaru) a z ich hereckej práce cítiť, že sú aj profesionálne zohratým párom. J. Stražan ako S. Bruhl dokáže zo svojej postavy, napriek jednoduchosti výrazových prostriedkov, vydolovať pretvárku, ľstivosť, túžbu, hravosť, sklamanie, žiadostivosť i letargiu, a to aj napriek tomu, že cítiť, že ho už dlhšiu dobu trápia zdravotné problémy. Okrem iného znova dokázal, že zmysel pre humor mu nie je cudzí. Výborne mu ale sekunduje K. Stražanová ako M. Bruhlová. Dokáže mu nahrávať bez toho, aby zbytočne prehrávala, hrá mimikou, jemnými náznakmi pohybu, ale i výraznými gestami. Dialógy v ich podaní majú vždy niekoľko rovín. Žiaľ, s koncom prvého dejstva a výborným „skonom Bruhlovej na schodoch“ energia z javiska odchádza. Treťou hlavnou postavou je C. Anderson, ktorého hrá M. Lacko. Napriek evidentnej snahe nie je Stražanovi adekvátnym partnerom. Jeho hranie je silené, chýba mu ľahkosť, prirodzenosť, tvárnosť, ale najmä nadhľad. Z príjemného mladíka sa má zmeniť na dominantného milenca, manipulátora, vypočítavca, ale je to len formálna interpretácia. Svoju výraznú komediálnu stránku ukázala, aj keď na malej ploche, Ľ. Dutková v úlohe bláznivého média H. van Dorpovej, nebála sa preháňať, pohrať sa s jazykom (skomolenie spisovného jazyka s výrazným akcentom) a výrazom a v konečnom dôsledku smiať sa sama na sebe. P. Lejko v epizódnej postavičke rodinného priateľa a advokáta Milgrima zas vchádza na scénu akoby z iného žánru.
Smrtiaca pasca na javisku Divadla Jonáša Záborského je ľahkou inscenáciou, ktorá ponúka divákovi jemne intelektuálnu zábavu. Treba ale dúfať, že každým odohratým predstavením klapne pasca presvedčivejšie.
Hana Rodová
publikované online 19. 10. 2012

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.