Život ako chvíľkové opilstvo duše

Venedikt Jerofejev: Moskva – Petušky (Biblia alkoholika)
Preklad: Valerij Kupka a. h.
Dramatizácia a réžia: Svetozár Sprušanský a. h.
Scéna a kostýmy: Dorota Cigánková a. h.
Výber hudby: Svetozár Sprušanský a. h.
Asistent režiséra: Michal Iľkanin
Účinkujú:
Venička: Vasiľ Rusiňák
Prvý anjel: Michal Iľkanin
Druhý anjel: Michal Kucer
Tretí anjel: Vladimír Čema
Sprievodca: Jozef Pantlikáš
Premiéra: 11. 3. 2016 v Divadle Alexandra Duchnoviča na Malej scéne
„Nebudem vám vysvetľovať, ako sa filtruje politúra. To vie každý sopliak. Ktovie, prečo v Rusku nikto nevie, na čo zomrel Puškin, ale ako sa filtruje politúra, to vie každý.“
Podtitul Biblia alkoholika aj poldecáky vyskladané do tvaru kríža na obálke programu tak trocha sugerujú, že v inscenácii prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča Moskva – Petušky pôjde najmä o rozmarnú, neviazanú zábavu. Každý z nás si istotne vybaví desiatky kreácií poľutovaniahodných, smiešnych opilcov, ktorými naši herci s takým gustom „oživujú“ javiskové diela rozličných žánrov a poetík (osobitnú kategóriu tvoria pijúce dedinské ženy v inscenáciách diel slovenských klasikov). Výrazový register týchto výstupov je už v podstate kánonom: potácavá chôdza a pády, nezrozumiteľné bľabotanie, strata sebakontroly, ktorá je príčinou všemožných spoločenských faux pas… Vo vnútri tejto polohy nachádzajú herci často eldorádo možností blysnúť sa vlastnou tvorivosťou – opakujú a rozvádzajú gesto, ktoré publikum odmenilo najväčším smiechom. Rubom takéhoto radostného hereckého rozbehu však nezriedka býva strata tempa, súdržnosti inscenácie a následný divácky pocit prázdnoty, dutosti scénickej výpovede.
Postava Veničku, autobiografického hrdinu knižky ruského spisovateľa Venedikta Jerofejeva, predlohy prešovskej dramatizácie, našťastie nie je z rodu týchto lacných zábavných figúrok. Je síce počas celého príbehu opitá, rozhodne to však nie je pijan – poľutovaniahodný, trápny úbožiak. Je to pijan-filozof, ktorý sa stal alkoholikom nie vinou akejsi duševnej nedostatočnosti, ale práve naopak, vďaka prebytku fantázie, vzdelanosti, inšpirácie, ktoré udupala drsná realita spoločnosti, „kde zajtra znamená už včera“. Nečudo, že poéma Moskva – Petušky bola v roku 1969, ako píše autor, „vydaná nákladom jedného exemplára“ a dvadsať rokov sa po celom Sovietskom zväze šírila iba v opisoch samizdatu.
Dnes, štvrťstoročie po prvom oficiálnom vydaní, sa už Moskva – Petušky stala kultovou. A nielen pre mimoriadne vtipný a výstižný opis chruščovovsko-brežnevovského spoločenského bezčasia. Kniha je aj po formálnej stránke prelomovým dielom, minimálne v kontexte ruskojazyčnej literatúry. „Dostojevskij povedal o sebe a svojich spolupútnikoch: My všetci sme vystúpili z gogoľovského plášťa. No takisto by sme mohli povedať, že naši dnešní avantgardní umelci vystúpili z vagónu elektrického vlaku Moskva – Petušky,“ konštatoval básnik a prekladateľ Jurij Ajchenvald[1]. Jerofejevov text, zrodený v absolútnej izolácii od zahraničného literárneho diania, sa totiž suverénne začlenil medzi vtedajšie priekopnícke diela svetovej literárnej postmoderny. Ako konštatuje literárny vedec a filozof Jevgenij Žarinov, Jerofejevov román sa dá vykladať do nekonečna. Je textom – ironickou hrou s tradíciou veľkých literárnych putovaní na trase Moskva – Petrohrad (z Moskvy do Petrohradu cestoval, ako je známe, Puškin, opačným smerom zasa Radiščev), textom – bezodnou studnicou literárnych odkazov (Žarinov spomína nielen Bibliu, ale i Camusa, Kanta, Pascala, Turgeneva, Gorkého, Tolstého atď.), textom – kolážou, ktorú drží pokope železnica a autorova genialita.[2]   Mesto Petušky, vzdialené asi 120 kilometrov od Moskvy, síce skutočne existuje (a tiež ďalšie vlakové stanice na tejto trase, ktorých názvy nesú kapitoly neveľkej knihy), v románe je to však jasný symbol ničoty, čiernej diery, miesta, kam sa jednoducho nedá normálne pricestovať. Však sa tam hrdina knihy napokon ani nedostane. Aj keď – ak chápeme hrdinovu cestu do Petuškov ako putovanie do otvoreného kozmu niekde na hranici medzi životom a smrťou, Venička sa na konci svojej alkoholickej púte nachádza práve tam.
Vráťme sa však na začiatok knihy, a najmä jej divadelného stvárnenia. Režisér a dramatizátor Svetozár Sprušanský zostavil text hry z textu Jerofejevovej poémy, pričom prirodzene krátil a selektoval. Tak sa do hry nedostala jedna z najslávnejších pasáží knihy, a síce recepty na drsné koktaily zo surovín dostupných v regáloch reálneho socializmu (Duch Ženevy, Kanaánsky balzam, a hlavne legendárna Slza komsomolky). Má to svoju logiku: napriek tomu, že dramatický text rozhodne publiku neodopiera aj búrlivo smiešne momenty Jerofejevovej knihy, predsa len smeruje vnímanie diváka postupne stále viac k pocitom existenciálnej tiesne. Jerofejevova kniha je prevažne monológom; dramatizácia túto komplikáciu rieši jednak tým, že Venička niektoré svoje myšlienky štylizuje ako rozhovor s publikom (napríklad sarkastickú pasáž o vypúlených očiach pôvodne „ruského národa“, tu „ľudu mojej krajiny“), a jednak vedľajšími postavami, ktoré sa s hrdinom na ceste do ničoty zhovárajú. Ide hlavne o troch anjelov, ktorí občas zahrajú aj vlakových spolucestujúcich. V knihe postavy anjelov v takejto podobe nie sú, no spojitosť tu je: hrdina vo svojich rozjímaniach často oslovuje Boha či anjelov nebeských, hoci často ide najmä o rečnícku figúru. Neodolateľnosť Jerofejevovho sarkastického humoru tkvie totiž v miešaní na prvý pohľad nespojiteľného: kvetnaté, vznosné a ušľachtilé reči sa tu s nadšením a vážnosťou prednášajú za veľmi prízemných, niekedy až ponižujúcich okolností. „Čo hovoril Maxim Gorkij na ostrove Capri? ,Meradlom každej civilizácie je spôsob, akým sa správa k ženám.‘ Tak aj ja: prídem do petušského obchodíka, mám so sebou tridsať prázdnych fliaš. Prihovorím sa: ,Milá pani vedúca!‘ hovorím prepitým a zarmúteným hlasom: ,Milá pani vedúca! Prosím vás, buďte taká láskavá, jednu poľovnícku…‘“[3]   Vasiľ Rusiňák ako Venička po väčšinu predstavenia vyžaruje veľkorysosť a akúsi detskú dôverčivosť voči svetu: široký úsmev, vrásky smiechu stále v permanencii. Pokrčí plecami, ako keby zmierene konštatoval: nie je to v mojej moci. Pôsobí ako človek, ktorému alkoholové opojenie umožňuje vidieť veci vždy z tej lepšej, zaujímavejšej stránky… Nebľaboce, ani inak nekomolí to, čo hovorí – vodkou povznesenú myseľ prezrádza iba sem-tam prehnané, fanfarónske gesto alebo slovo, vyslovené s trocha nepatričnou starostlivosťou. Rusínčina, sama osebe znejúca mojim českým ušiam dosť pateticky, v jeho ústach ešte väčšmi zdivadelnie vyrážaním samohlások (keď hovorí slovo SVIŇA, „SVI“ vystrelí ako z dela). Spoluhlásky zasa často vyslovuje tak, ako keby za každou stál tvrdý jer. Niekedy sa medzi slabikami tak mocne nadychuje, až takmer spieva.
Inokedy zasa kriví ústa v patetickom plači. Potom pohodí hlavou, vlasy mu v lete na moment zahalia tvár. V tej chvíli je stelesnenou paródiou na revolučného vodcu: cíp košele mu trčí z nohavíc, jednu ruku za chrbtom ako Lenin, druhá ako keby držala imperializmus pod krkom. Pridáva na sile hlasu, je brunátny v tvári, ruka zaťatá do päste. A potom zmena: „Kde sú Petušky? A všade tma ako v rohu…“ Zo štrbiniek modrých očí odrazu sála čistá bázeň, strach, zúfalstvo. Nálady Veničku sa menia ako v záchvatoch alkoholického ošiaľu.
Michal Iľkanin, Michal Kucer, Vladimír Čema a Jozef Pantlikáš v úlohách anjelov, vlakového sprievodcu a ďalších epizódnych postáv plnia v krátkych výstupoch úlohy Veničkových radcov, komentátorov jeho činov, defilujú ako stelesnenie hrdinových alkoholických predstáv. Často hrajú fraškovito, robustne, krivia ústa do grimás, vypliešťajú oči, parodujú základný rys danej postavy: starec, prostitútka, dementný výrastok. V scéne v reštaurácii držia nad Veničkom na tyči zavesený krištáľový luster; režisér sa tu, v duchu Jerofejevovho postmoderného štýlu, zahral na „citát citátu“: rovnaký výjav sme videli v slávnom Léblovom Revízorovi, ktorý zas citoval nemenej slávneho Mejerchoľda. Sprušanského hračka však nie je samoúčelná – v inscenácii plní rovnakú funkciu, ako kedysi u Petra Lébla: navodzuje pocit guberniálnej pompéznosti, ktorú poznáme okrem iného z bufetov ruských štátnych divadiel, a ktorá kedysi vládla aj v staničných reštauráciách metropol. Ale opiera sa aj o Jerofejevov text. V ňom si Venička predstavuje, že sa luster odtrhne a padne niekomu na hlavu.
Scéna je vybavená autentickými drevenými vlakovými lavicami z čias vzniku románu, spojenými operadlami a s konštrukciou zo železných trubiek na odkladanie batožiny. Jednoduchý priestor štúdia Divadla Alexandra Duchnoviča nie je pre túto inscenáciu treba nijako špeciálne upravovať výkrytmi či inak, aby sa dosiahol efekt zafúľanej ponurosti a prízračnosti miesta niekde na konci priestoru a času. Keď sa v závere inscenácie rozletia bočné dvere do úzkej chodby pred sálou a v nich sa zjaví v kúdole dymu zozadu osvetlená čierna postava muža v rovnošate vlakového sprievodcu, máme pocit, ako keby do tmavého priestoru vstupoval sám diabol. „Čo mám robiť? Čo mám teraz robiť, aby som neumrel? Anjeli!“ – znie posledný, naliehavý výkrik Veničku. A potom už len záverečná tma.

---

[1] Cit. podľa
AJCHENVALD, Jurij. Hrozné věci o Venědiktu Jerofejevovi. In Svět a divadlo, 1991, č. 7, s. 56. Úryvok preložila z češtiny M. Ulmanová.[2] Bližšie pozri prednášku Jevgenija Žarinova

[3] JEROFEJEV, Venedikt. Moskva – Petušky. Bratislava: SLOVART, 2003, s. 89. Prel. Jaroslav Marušiak.