Zabudnite na holuby alebo o tom, že stále treba veriť na splnené sny

Dramaturgia: Mariana Luteránová a Ján Luterán
Réžia: Mariana Luteránová a Ján Luterán
Hudba: Juraj Bielik
Texty piesní: Juraj Bielik, Mariana Luteránová, Ján Luterán
Pohybová spolupráca: Tomáš Mischura
Scéna: Michal Lošonský
Kostýmy: Eva Kleinová
Účinkujú:
Popoluška – Jana Jurišincová
Zlá teta – Zuzana Kúšiková
Sesternica Milena – Veronika Husovská
Komorník Alfréd – Igor Kasala
Princ – Lukáš Šepták
Dva bláznivé orechy – Frederik Ferenc a Filip Lenárth
Premiéra: 24. február 2013, Veľká scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove
Už v rámci hodín slohu počas gymnaziálnych štúdií sa študenti stretávajú s požiadavkou prepracovať alebo prerozprávať známy rozprávkový príbeh. Aj renomovaní autori sa v „núdzi“ občas uchyľujú k podobným praktikám, a tak je úplne prirodzené, že takáto úloha – ponúknuť známy príbeh novým spôsobom – mohla stáť aj pred autorskou dramaturgicko-režisérskou dvojicou manželov Luteránovcov.
Ak si vedenie divadla začne klásť otázku – ako prilákať detského diváka do hľadiska, určite padne dramaturgická voľba na osvedčený klasický rozprávkový príbeh. Predpokladajme teda, že práve táto požiadavka oživiť overený text bola dominantným prvkom pri rozhodovaní o titule Popolušky v Divadle Jonáša Záborského. Malého diváka a mladé divadlo tu majú radi, a preto si znova vybrali istým spôsobom „riskantnú“ cestu, keď ako inscenátorov povolali miestnych rodákov, mladých divadelníkov. Takýto čin sa udial v DJZ už niekoľkýkrát a poskytol tak šancu vyštudovaným umelcom vrátiť sa na východ a ponúknuť svoj pohľad na súčasné divadelné umenie prešovskému publiku. Inscenátori prišli s naozaj veľkolepými plánmi, avšak ich výsledná realizácia (po koľkýkrát?) až taká veľkolepá nie je. Avšak nepredbiehajme.
Dospelý divák a čitateľ videl a počul už nejednu verziu rozprávky o sirote, ktorá v dome svojho nebohého otca slúži macoche a jej dcéram dovtedy, kým si ju nevyberie za manželku samotný princ. Cesta k sobášu ale nie je jednoduchá a po sérii trápenia, skúšok a pomocou kúziel i ríše zvierat sa chudobné, pracovité dievča stáva princovou nevestou. Čo však robiť v prípade, keď samotný základný sujet nesedí? Pre poučeného diváka je odpoveď jednoduchá, treba sa nechať unášať celkom vtipným, jemne parodizovaným príbehom s odkazmi na azda všetky známe i menej známe Popolušky. V prípade detského diváka sa však práve od tohto momentu odvíja i problémovosť prešovského príbehu Popolušky. Odhliadnuc od objektívnych činiteľov, akými sú nedostatok financií na realizáciu, vhodnosť kratšej minutáže pre detského diváka, (75 minút bez prestávky je v tomto prípade takmer až opusom), rozmery a technické zabezpečenie javiska či takmer komornosť obsadenia, inscenácia zápasí so základnými nedostatkami súvisiacimi s dramaturgicko-režijnou koncepciou. Úprava textu predpokladá diváka, ktorý už videl, počul, čítal túto rozprávku opakovane, inak (a to je pri detskom divákovi, žiaľ, pravidlom) nemôže pochopiť skratku a odkazy v texte. A teraz nemám na mysli v podstate vtipnú zámenu pomáhajúcich holúbkov za dva orechy, skôr škrty a nezrozumiteľnosti príbehu. Táto poznámka je podstatná vtedy, keď predpokladáme, že na Popolušku príde do divadla v prevažnej väčšine dieťa do osem rokov.
Inscenácia sa začína veľmi sľubne, keď sa dve obrovské orechové škrupiny dohojdajú na javisko a vyskočia z nich dva prekárajúce sa orechy: Orech a Orech. Neprestajne sa hašteria, vtipkujú, sú akýmisi odcudzujúcimi prvkami, ktoré vysvetľujú, prečo na scéne nevidíme to, čo od rozprávky očakávame, ale niečo trochu iné, konečne pravdivé. Takže, stručne povedané, Popoluške k šťastiu nepomohli usilovná práca a milé holúbky, ale ťažká práca, dobrota a dva zázračné orechy. Nemala zlú macochu a nevlastné sestry, ale zlú tetu a sesternicu. Zvyšná časť príbehu viac-menej v torzovitých úryvkoch sedí, keď berieme na vedomie to, že po troch plesoch, stratenej črievičke, odrezanej päte a potrestanom zle všetko dobre dopadne… Vtipné dialógy vhodné viac pre dospelé publikum striedajú gagy a komické výstupy pre deti (áno, stále platí, že ak sa na javisku dvaja kopú do zadku, salvy smiechu sú zaručené). Inscenácia je popretkávaná milými, snáď aj chytľavými pesničkami Juraja Bielika s jednoduchými textami trojice autorov Bielik, Luteránová, Luterán (mne v ušiach zostala azda len jedna z nich). Čo sa týka textu, znova sa pri prešovskej Popoluške potvrdilo, že byť autorom scenára, resp. spoluautorom, dramaturgom a režisérom v jednom, resp. v dvoch, keďže ide o spoluprácu manželského páru, nemusí byť vždy najideálnejším riešením.
Pri rozprávkovej produkcii akosi prirodzene očakávame vizuálne čarovanie. Scéna Michala Lošonského je ale rozporuplná. Doslova malá a hranatá, umiestnená na veľkom javisku, s obrovskou centrálne umiestnenou konštrukciou stromu, na ktorej sú herci stratení. Nevyužíva priestorové možnosti veľkej scény. Rozprávkovo možno vnímať azda len jej symbolické trojrozdelenie na detail kuchyne, teda kachľovej pece s komínom ako priestoru Popolušky, torzo domu v pozadí so zázračným stromom ako priestor Popoluškinej tety a sesternice, a vstup do paláca. Až na pár výnimiek (úvodné orechy, vytriedené strukoviny v podobe korálových reťazí) sú realistické rekvizity viditeľné pre divákov do 6. radu. Ani len náznak humoru, či vizuálneho podnecovania detskej fantázie (okrem zašifrovanej témy plesu s vytvarovanými tylovými tanečnicami pripomínajúcimi megabábiky zo šúpolia). V prípade, že by to bolo na menšej scéne, určite by som ocenila nápad s posteľou ako pars pro toto domu macochy, torzo kuchyne a dominantný orech meniaci farby a svietiaci pri čarovaní. Takisto torzo paláca, teda pohybujúce sa schody s časťou vstupného portálu, na prázdnej scéne nemusia byť pre deti úplne čitateľné.
Scénu oživujú výpravné kostýmy Evy Kleinovej. Vo farbách, s humorom a svojským zmyslom pre nadsadený detail (Milenino kostýmovanie, parochne, doplnky na bál i pre princa, premena orechov na čašníkov) rozprávajú vlastný výklad Popoluškinho príbehu. Niečo medzi klasikou, moderným divadlom a barokovo štylizovaným popartom.
Režiséri si z bohatého prešovského súboru vybrali typovo zaujímavých hercov. Jana Jurišincová je veľmi milou, hravou a pekne spievajúcou Popoluškou; jej vysnený princ, Lukáš Šepták, je trochu kostrbatým, možno herecky nevyhraneným. Zlá teta, Zuzana Kúšiková, ako aj sesternica Milena v podaní Veroniky Husovskej sa zas doslova vyhrali so svojimi figúrkami. Mali možnosť, a aj s evidentným potešením nadsadzovali, prehrávali a karikovali svoje figúrky. Hoci by sa mohlo zdať, najmä pri Kúšikovej, že hrá až príliš prehnane teatrálne, formát to uniesol. Aj komorník Alfréd v podaní Igora Kasalu sa pokúsil rozšíriť svoje herecké výrazové prostriedky o ľahkosť a hravosť detských liet (napríklad pri preskakovaní cez švihadlo). Napriek názvu rozprávky, hlavnými postavami sú dva orechy: Orech Frederik Ferenc a Orech Filip Lenárth. Ako rozprávači príbehu, a zároveň aktívne postavy majú najťažšie úlohy. Museli spievať, tancovať, skákať, lietať, normálne rozprávať, a pritom byť vtipní a veselí. Hoci im ešte chýbala ľahkosť a presvedčivosť, súvisiaca, verím, s premiérovou trémou a mladíckou hereckou nevyhranosťou, s počtom predstavení aj ich majstrovstvo určite príde. Zatiaľ to bola pre nich šanca a výzva uhrať túto takmer klauniádu.
Ak sa vyberiete do Divadla Jonáša Záborského v Prešove na rozprávku s pesničkami Popoluška, pripravte sa na miestami zábavné, miestami rozpačité moderné rozprávanie klasického príbehu.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.