Vitajte späť v luxuse!

Réžia: Adriana Totiková
Dramaturgia: Michal Baláž
Scénografia: Zuzana Formánková
Kostýmy: Silvia Zubajová
Produkcia: Simona Surovková
Audiovizuálna spolupráca: Šimon Ondruš
Hrajú: Michal Režný, Ivana Kubáčková, Juraj Ďuriš, Kristina Sviteková / Gabriela Marcinková, Daniel Fischer, Lukáš Dóza
Premiéra: 13. februára 2010, Divadlo Aréna, Bratislava
Každé desaťročie má svoje špecifiká. Špecifiká, ktoré ovplyvňujú kohortu prežívajúcu v nej určité udalosti. Generácia Y, teda generácia narodená po roku 1980, prežívala v tejto dekáde svoje najcitlivejšie obdobie detstva a ranej puberty. O tom, ako dramatické spoločenské zmeny vplývali na život terajších dvadsiatnikov a „skorotridsiatnikov“, hovorí s nadhľadom a humorom inscenácia režisérky Adriany Totikovej Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te.
Po páde komunistického režimu sa u nás odohrala vskutku dramatická zmena spoločenských pomerov. Slobodu, ktorá začala prúdiť cez otvorené hranice však naša generácia v tom čase vnímala len cez prizmu amerických seriálov, značkových oblečení, hudby, nákupov v Rakúsku, počítačových hier, reklám a všeobecného konzumu, ktorý sa za naše hranice nedostával štyridsať rokov. Negatíva ako nárast kriminality, existenčnú aj existenciálnu neistotu sme ako deti vnímali len ako otravné lamentovanie rodičov. Náš vek nevinnosti, napokon ako vek nevinnosti ktorejkoľvek inej generácie, bol naivný. Práve táto naivita detských denníkov a múdrostí vyčítaných z časopisu Bravo, sa stali základným stavebným kameňom autorskej inscenácie. Nápad mapovať deväťdesiate roky a podať tak správu o našej generácii je obdivuhodný a nanajvýš potrebný. Žiaľ, inscenácia akoby trpela tou istou chorobou, akou aj samotné deväťdesiate roky.
Už rozpačitý niekoľkonásobný úvod naznačuje, že s tými rokmi deväťdesiatymi nebolo všetko v poriadku. Tak, ako sme si nemohli byť istý tým, čo je skutočný život a čo len reklama, ani počas začiatku inscenácie nevie divák jasne dešifrovať, ktorý úvod je ten ozajstný. Či projekcia domácich videí, čítanie z Brava, znovuobjavenie denníka alebo neutešený pohľad na terajšiu podobu generácie Y, zvalcovanú a ubitú čelným nárazom s realitou. Až keď herci a herečky vyzlečú „súčasné“ kostýmy a ukážu sa divákovi v plnej „kráse“ elasťákov a ľadviniek, vieme, že príbeh „deväťdesiatok“ sa naozaj začal. Na sídliskovom dvore sa stretávajú už v tom čase zrejmá alfa samica Petra, jej nenápadná kamarátka Janka, bratia Erik a Džeffo, citlivý intelektuál Tomáš a hviezda partie Patrik. Títo šiesti sídliskoví priatelia spolu vyrastajú, hrajú sa s „barbinami“ aj na gangstrov, vznikajú medzi nimi lásky, rivalita, riešia svoje problémy s rodičmi aj svetom okolo seba, čakajú na príchod Stevieho Wondera, pozorujú zatmenie slnka, spievajú songy z Repete, čakajú na koniec sveta, volajú Julovi Viršíkovi a robia kopu iných vecí, ktoré patrili k rokom deväťdesiatym.
Pre každého, kto aspoň okrajovo zažil toto desaťročie, sú už len samotné „refreshe“ týchto udalostí dostatočným dôvodom na smiech. V inscenácii navyše účinkovalo viacero hercov s výrazným komediálnym talentom, a tak bola inscenácia skutočne vtipnou kolážou tohto obdobia.
Problémom však je, že bola naozaj iba kolážou. Jednotlivé sekvencie sú vedľa seba radené či lepšie povedané nalepované tak, že v nich absentuje vnútorná logika. Inscenátori mali ambíciu podporiť spomienky aj akým-takým príbehom, no ten im unikal pomedzi prsty ako zrnká piesku. To napokon je pri autorských inscenáciách celkom častý jav. Počas tvorivého procesu sa tvorcovia natoľko sústredia na brainstorming a na silu vtipných nápadov, až zabudnú na koncipovanie deja. V dôsledku toho sa inscenácia drobila a dochádzalo iba k pointovaniu jednotlivých sekvencií, nie však k pointovaniu inscenácie samotnej. Škoda, pretože potenciál tejto inscenácie bol veľký. Snáď najvážnejším problémom straty (alebo nenájdenia) koncepcie je fakt, že inscenácia zostala bez pointy takže kým úvodov bolo hneď niekoľko, záver zostal rozpačito visieť na Silvestra 1999.
Druhým, o nič menej závažným problémom je akési precenenie spracovávaného materiálu. Iste, vďačná téma deväťdesiatych rokov inscenátorov nepochybne lákala k tomu, aby ju kvantitatívne čo najviac preskúmali, no vo výslednom efekte znovu platí, že menej je niekedy viac. Určité situácie sa stali zdĺhavými, podchvíľou nudnými a ich význam bol snáď len v určitej dokumentácii doby. Príkladom je spievanie piesní z Repete, situácia v ktorej sa hľadá stratený Gameboy, pochovávanie mŕtveho škrečka či viacero variácií na tému vzťahu Tomáša a Janky, bez ktorých by sa inscenácia bez akejkoľvek ujmy zaobišla.
Pozitívom inscenácie boli takmer vo všetkých ohľadoch herecké výkony. Takmer vravíme preto, že i v tejto zložke akosi prevažovala kvantita nad kvalitou. Rečou inscenácie mala byť do veľkej miery paródia a sebairónia. V určitých momentoch sa však herci a herečky dostávali do situácií, v ktorých paródia úplne ovládla ich prirodzenosť. Výsledok tak pôsobil kŕčovito bez toho, aby bol zábavný. Vo všeobecnosti však možno o hereckých výkonoch hovoriť v pozitívach. Herci a herečky istotne do veľkej miery vychádzali z vlastných skúseností, čo im nepochybne pomáhalo pri budovaní postáv a komiky. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia predovšetkým výkony Ivany Kubáčkovej ako Petry a Lukáša Dózu ako Džeffa. Obaja herci si aj v situáciách, ktoré neraz pôsobili prehnane, zachovávali zdravú mieru civilnej komiky. O to vtipnejšie, samozrejme, ich výkony pôsobili. Tento princíp odhaľujú obaja herci už v úvode inscenácie, keď sa Dóza ako nemotorný predavač snaží predať kuchynský spotrebič. Jeho prejav je presvedčivo nepresvedčivý, rozpačitý, plný protirečení, chýb a celkovo absolútnym protikladom k dynamickým teleshopingovým predajcom. Neskôr, keď sa inscenácia prenesie do deväťdesiatych rokov, Dózov Džeffo sa prejavuje ako trochu prihlúply sídliskový frajer, ktorého najviac zo všetkého zaujíma futbal, a jeho schopnosť premýšľať v hlbších súvislostiach je značne obmedzená. Dóza si výborne zachováva charakter svojej postavy počas celej inscenácie a nepodlieha výkyvom k extrémnemu prehrávaniu.
Podobne sa darí aj Ivane Kubáčkovej, ktorej Petra predstavuje typ dievčaťa, ktorú chalani „žerú“ a dievčatá s ňou majú značný problém. Kubáčková si svoju detsky sebavedomú a vypočítavú postavu hrá s dôrazom na detail. Jej Petra vie, kedy „nenápadne“ zdôrazniť fakt, že na rozdiel od ostatných dievčat už má prsia, schovať pred príchodom kamarátky obľúbené bábiky Barbie tak, aby sa ich nikto ani nedotkol a kopu iných drobností, vďaka ktorým sa prejavuje ako malá potvora s veľkým potenciálom v dospelosti.
Pozitívne treba hodnotiť aj výkon Michala Režného predstavujúceho Tomáša. Tomáš, už od detstva zanietený žurnalista, je plachý, inteligentný chlapec, ktorý pred sídliskovými silákmi pôsobí ako babský pupok. Režnému sa síce menej darí vykresliť postavu bez zveličovania a preháňania, ale vo výsledku aj jeho Tomáš patrí k premyslenejším a komplexne vybudovaným. Menej to už platí o Janke Gabriely Marcinkovej (tu však treba uviesť na pravú mieru, že Marcinková bola alternáciou Kristíny Svitekovej), Patrikovi Juraja Ďuriša a najmä Erikovi Daniela Fischera.
Scénografickému riešeniu Zuzany Formánkovej dominovala stena postavená z obrovských kociek lega. Toto vtipné, dynamické a funkčné riešenie priestoru bolo trochu zdevalvované zbytočnými vedľajšími priestormi predstavujúcimi obývačky a detské izby, ktoré reálnymi kreslami, písacími stolíkmi a poschodovými posteľami zbytočne doslovne konkretizovali to, čo mohlo byť vyjadrené aj podobne kreatívnymi spôsobmi ako čelná stena.
Silvia Zubajová navrhla pre inscenáciu kostýmy, ktoré sa zámerne zameriavali na to najhoršie a pochopiteľne najpopulárnejšie z módy deväťdesiatych rokov. Zubajová tak predviedla vtipné defilé lesklých a krikľavých legín, šuštiakových súprav, chlpatých chráničov uší a osobných taštičiek – ľadviniek.
Inscenácia Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te je inscenácia ľahká, vtipná a invenčná. Celý inscenačný tím predviedol obrovské nasedenie pri tvorbe a budovaní humoru na margo obdobia, ktoré nás ovplyvňovalo. Škoda len, že sa nikto z inscenátorov nechcel dotknúť témy inak, ako len v nadľahčených až parodických intenciách.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.