Verneland

Jules Verne: Tajomný hrad v Karpatoch alebo Vedecko-fantastická poloopera čiže Verneland (hra pre mládež)
Scéna, kostýmy, úprava, réžia: Marek Zákostelecký
Dramatizácia: Vít Peřina
Preklad: Michaela Homolová
Hudba: Vratislav Šrámek
Pohybová spolupráca: Štefan Mucha
Videodokrútky: Pavel Mihaľák
Účinkujú: Matej Lacko, Ján Jakab, Dušan Brandýs, Valéria Fürješová, Jana Jurišincová, Zuzana Kúšiková, Miroslav Bodoki, Filip Lenárth, Peter Krivý, Štefan Mucha, Ľudmila Dutková, Jana Maľová, Ján Ivan, Stanislava Pázmányová, Milan Gerjak
Svetová premiéra: 19. júna 2010, Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove
Jules Verne, jeden z najčítanejších autorov, ktorého má, resp. ešte generáciu dozadu mal prežitého takmer každý mladý človek. Tým, že množstvo z jeho fantázie sa uskutočnilo, umožňuje stále vracať sa k tomuto autorovi znova a znova. A tak, ako to je aj v prešovskom prípade, použiť na priblíženie jeho poetiky súčasníkovi najmodernejšie technické výdobytky techniky a vďačnú parodizáciu. Keďže od smrti Julesa Verna tento rok uplynulo 95 rokov, je prirodzené, že sa dramaturgii priam ponúkalo zaradiť do repertoáru pre mládež titul z pera tohto velikána.
Príbeh hry s presným názvom Tajomný hrad v Karpatoch alebo Vedecko-fantastická poloopera čiže Verneland, pozná azda každý. Ak nie z románovej podoby, tak potom určite z nezabudnuteľného filmového spracovania Tajomného hradu v Karpatoch z roku 1981 režiséra Oldřicha Lipského s Michalom Dočolomanským v jednej z hlavných úloh. Gróf František Telek z Teleke po úmrtí svojej vyvolenej, opernej divy Stilly, opúšťa každodenný stereotyp a vyberá sa za dobrodružstvom do hôr. Sprevádza ho jeho verný sluha Quido. Dostanú sa do bizarnej dediny pod tajomným hradom. Jej obyvatelia sú vplyvom magického pôsobenia hradu rôzne postihnutí: nemotou, siamským spojením, bezrukosťou… Gróf sa napriek odhováraniu dedinčanov rozhodne vystúpiť na hrad a rozlúsknuť jeho tajomstvo. Jeho odhodlanie rastie najmä od chvíle, čo začuje hlas nebohej Stilly. Je presvedčený, že ju na hrade uväznili a chce ju vyslobodiť. Na hrade sa nestretáva len so svojím dávnym sokom, barónom Gorcom, šialencom, pre ktorého pracuje neuveriteľný vynálezca, ale aj s množstvom bláznivých vynálezov, akými sú napr. robot Mucho, odpočúvacie zariadenie, výťah, studňa prianí, menič hlasu a pod. Okrem iného tam gróf nachádza ďalší vynález, mumifikovanú Stillu s hracou skrinkou, ktorá ho svojím spevom stále vábi. Barón sa chce pomstiť nielen grófovi, ale aj dedinčanom, a rozhodne sa ich spolu s hradom vyhodiť do vzduchu. Samozrejme, všetko dobre dopadne a zmiznutím hradu z povrchu zemského mizne aj jeho prekliatie…
Divadelným predstavením divákov sprevádza sprievodkyňa hradom, Jiřina Ostrá, ktorá okrem úvodného expozé, priblíženia situácie na hrade a vytvorenia ilúzie Vernelandu, slúži aj na rámcovanie príbehu, predeľovanie obrazov a dejstiev.
Inscenácie je uvádzaná ako hra pre mládež a zároveň žánrovo upresnená ako poloopera. Oceňujem vtip, s akým sa v úvode dozvedáme, prečo. Vraj hra s pesničkami by neznelo tak dobre… K žánrovému zaradeniu by sa dalo ešte dodať, že ide o pokus o paródiu. K poloopere sa prikláňa nielen použitá hudba, spev (silný moment predstavenia a možno aj malý nostalgický návrat k časom spevohry DJZ), ale aj vystupovanie hercov a ich postavenie na javisku, teda istá operná štylizácia. Samotná štylizácia a parodizácia sú nosnými prvkami celého predstavenia. Aj keď by mali pôsobiť komicky a približovať sa k filmovej verzii, na mnohých miestach to pôsobí strnulo a vyznieva skôr proti prvotnému zámeru. Vtipným oživením predstavenia je technický, robotizovaný orchester.
Režisér, scénograf, výtvarník kostýmov a úpravca v jednej osobe, Marek Zákostelecký, mal presnú predstavu o tom, ako chcel Verneho prerozprávať divákovi. Použil pri tom dramatizáciu Víta Peřinu v preklade Michaely Homolovej. Dalo sa ešte popracovať na čistote prekladu v štylistickej i jazykovej rovine. A to nemám na mysli československého vedca, ale bohemizmy prenikajúce do jazyka postáv skôr z nedôslednosti, s ktorými by si kamenné divadlo malo vedieť poradiť. O premyslenej režijnej koncepcii svedčí i vedenie hercov, hranie sa s ich výrazom (ale nedotiahnuté sú interakcie medzi nimi), zapracovanie hudobných sekvencií a (polo)árií, ako aj výtvarnej zložky predstavenia do príbehu, ako aj vsuvka z éry nemého filmu (video pripravil P. Mihaľák). Mimochodom, škoda, že podobne sviežich prvkov nebolo využitých viac a na celej ploche predstavenia, a teda len odprezentoval jednu časť z grófovej a Stillinej minulosti. Komiksové prvky v projekcii pri gradovaní príbehu a výrazných emotívnych scénach sú vítanými momentmi inscenácie. Vizuálna stránka predstavenia je dominantná. Orchestrisko s robotickým orchestrom a excentrickým dirigentom, scéna s bočnými maľovanými kulisami opôn, jednoduché predeľovanie mizanscén svetlom, oponami a projekciou (zmena prostredia) sú trefné, pre žáner príznakové a zodpovedajúce charakteru predstavenia. Pekné kostýmy dotvárajú filmovú alúziu, a teda ničím výnimočným neprekvapujú, práve naopak prispievajú k väčšiemu klišé hercov. Aj keď u vidiečanov pripomínajú skôr bavorské kroje, u ostatných filmovú podobu, resp. prelom 19.- 20. storočia. Jediná kostýmovo aktualizovaná postava je sprievodkyňa v klasickom čiernom kostýmčeku s veľkými čiernymi okuliarmi. Vedci sú typickými vedcami einsteinovského typu s rozčuchranými vlasmi, šialeným výrazom v tvári a v bielych plášťoch. No a robot Mucho je zobrazený ako prototyp androidného robota.
Predstavitelia jednotlivých postavičiek sa zhostili svojich figúrok a viacerí si ich doslova užívajú (J. Jurišinová, M. Bodoki, P. Krivý, S. Pázmányová), aj keď v tejto interpretačnej polohe je ich hranie rozkolísané. Gagy a komické situácie im dali priestor vo verbálnej i nonverbálnej rovine preukázať svoj zmysel pre takýto typ postáv a treba uznať, že sa s tým svojsky popasovali. Azda najťažšiu pozíciu mal hosťujúci Matej Lacko, teda gróf František Telek z Teleke, hrdinský tenor. Hrať kladného hrdinu skarikovaného pozitívnosťou a ignoranciou vyšších vrstiev nie je jednoduché. Strnulé pohyby, výrazné gestá a melancholická mimika boli ťažiskom jeho postavy. Ján Jakab, grófov verný sluha Quido Rocho, extrémne verný barytón, je vždy pripravený, dopredu číta pánove aj najnezmyselnejšie myšlienky a aj vo výraze kamennej tváre „nemá vlastný názor“. Ich spoločníkom, cudzincom v dedine, je Marián Anton Rupert Emanuel Krištof Slavíček, lesný adjunkt a Miriotin snúbenec, tenor lesného ticha, hrá ho Peter Krivý. Tento mladý herec sa veľmi dobre chopil figúrky milovníka ticha a Mirioty. Dedinčanov si zahrali skúsení herci Dušan Brandýs – starosta Emanuel Kolc, skúsený tenor; Valéria Fürješová – jeho žena Hanelore Kolcová, rodená Nachstehenkirchenová, prízemný alt; Zuzana Kúšiková – jej siamské dvojča Nadja Nachstehenkirchenová, rod. Comanecciová, praktický alt. Svoje postavy zahrali štandardne, tak ako im to štylizácia bezrukého a siamských dvojčiat, vďaka hendikepu ustráchaných, ale napriek nemu odvážnych a spravodlivých, umožňovala. Nemú starostovu dcéru Miriotu Kolcovú, veľmi tichý soprán si s chuťou zahrala Jana Jurišincová, hoc nie je ľahké hrať len pohybom, mimikou a gestami, ukázala, že má zmysel pre sebairóniu. Podobne sa v postave baróna Xaveria Rudolfa Gorca, pekelného basu, vyhral Miroslav Bodoki, pre ktorého zahrať šialenca nebolo problémom. Sprievodkyňa Jiřina Ostrá v podaní Stanislavy Pázmányovej bola presne ako roztržitá učiteľka alebo osvetová pracovníčka z polovice 20. storočia. Štylizácia tejto figúrky bola postavená skôr na slove a kvázi prísnom výraze človeka, ktorý má všetko dopredu vyrátané a premyslené. Jej príznaková veta „Nasledujte ma, follow me“ je absolútne výstižná. Spomeňme ešte postavu Stilly Al´Sante, opernej divy a Františkovej životnej lásky, nebeského altu, ktorú hrali dve herečky, v tomto prípade skôr odspievali Ľudmila Dutková a Jana Maľová. Aj ostatné postavičky v stvárnení Štefana Muchu, Jána Ivana, Filipa Lenártha či „potápača“ Milana Gerjaka sú svojskými figúrkami.
Štylizácia, karikatúra, vtipné mizanscény, herecké nasadenie na jednej strane a upadajúce tempo, rozvláčne pasáže, kopírovanie filmu a dĺžka predstavenia na strane druhej. Napriek všetkým výhradám je predstavenie peknou poctou spisovateľovi Julesovi Vernemu a jeho stále aktuálnemu dielu, ktoré hovorí aj o zneužívaní techniky na sebecké účely…

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.