Určite, určite niečo sa prihodí, určite niečo bude sa diať

Réžia: Jiří Adámek Austerlitz
Preklad, dramaturgia: Peter Galdík
Dramaturgická spolupráca: Petra Zichová
Scéna, objekty, kostýmy: Veronika Svobodová
Hudba a zvukový dizajn: Michal Cáb
Svetelný dizajn: Jan Komárek
Autorka plagátu: Alžběta Zemanová

Účinkujú:

Michal Adam, Frederika Kašiarová, Róbert Laurinec, Margaréta Nosáľová, René Sorád, Lukáš Tandara, Ivana Lechmanová a. h.

Premiéra: 14. apríl 2023 v priestoroch Radošinského naivného divadla

Český režisér a pedagóg Katedry alternativneho a loutkového divadla na pražskej DAMU Jiří Adámek Austerlitz je etablovaný tvorca a za svoje inscenácie v divadlách aj rozhlase získal viacero ocenení. Svoj špecifický divadelný jazyk („divadlo otvírajících se úst, slov a zvuků, objektů, divadlo na pomezí koncertu a výtvarné instalace“[1]) rozvíja aj v združení Boca Loca Lab. Slovenskí diváci mohli vidieť jeho inscenáciu Z knihy džunglí (Divadlo Minor Praha, 2007), ktorá bola súčasťou programu medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica 2008. Ešte predtým hosťovali v bratislavskom Štúdiu 12 jeho inscenácie Tiká tiká politika (2006) a neskôr Vetřelec (2007). V sezóne 2022/2023 naštudoval v Bratislavskom bábkovom divadle svoju prvú slovenskú inscenáciu Hugov svet.

Pri tvorbe použil pre neho typické tvorivé postupy – dekompozíciu vetnej skladby, rytmizovanie slov, ich opakovanie a kombinovanie hovoreného slova so spevom. V bábkohereckom prejave nie je zámerom precízna animácia, ale skôr idea detskej hry, v ktorej neprekáža nesúrodosť či disproporcia použitých predmetov.

Inscenácia vychádza zo zápiskov päťročného chlapca Huga. Jiří Adámek ako autor libreta spracoval poznámky dieťaťa a autenticita tejto netradičnej predlohy je jednoznačným prínosom. Chlapec sa túla a pozoruje svet okolo seba, drobné zvieratá, ale aj slona a túži stretnúť mimozemšťanov. Sedem hercov a herečiek (Michal Adam, Frederika Kašiarová, Róbert Laurinec, Margaréta Nosáľová, René Sorád, Lukáš Tandara a hosťujúca Ivana Lechmanová) vytvára voiceband, zbor, ktorý spieva unisono, aj kánon, a to v rôznych variáciách tempa. Napríklad v úvode o tom, že Hugovo túlanie je zámerné:

„Ale on sa nestratil akože sa stratil lebo on sa stratil naschvál

takže sa nestratil

lebo keby sa stratil akože naozaj stratil

tak by sa stratil omylom

ale pretože sa stratil naschvál

(všetci cez seba, pridávajú sa v danom poradí, spievajú stále dookola)

Tak sa vlastne / nestra-til – / tak sa vlastne / zatú-lal – ://

HU GO SA / ZA TÚ LAL / SCHVÁLNE SA / ZA TÚ LAL “[2]

To, čo zatúlaný, ani nie šesťročný Hugo vidí okolo seba a ako vníma svet, sprostredkúvajú herci a herečky okrem hovoreného a spievaného slova aj drobnou animátorskou prácou. Scénu Veroniky Svobodovej tvorí päť okrúhlych stolíkov, pri každom z nich sedí jeden bábkoherec alebo bábkoherečka a po príchode na predstavenie si miesto pri nich nájdu aj deti. Na každom z nich sa simultánne odohráva rovnaký dej. Na začiatku sú stoly – hracie plochy prikryté bielym obrusom a na každom z nich je iná výšivka. Je to jeden z mnohých detailov, ktoré dodávajú celkovému výtvarnému výrazu originalitu a punc remeselnosti. Počas inscenácie herci pracujú s množstvom prvkov – hračiek, postavičiek, svetielok. Nepôsobia však ako hromada bežne dostupných hračiek, ale ako premyslene zvolené predmety istej výtvarnej úrovne a spája ich to, že vychádzajú z idey detskej hry.

Huga predstavuje ani nie desaťcentimetrová postavička s modrou čiapkou, ktorá sa neskôr stane symbolom zastupujúcim hlavnú postavu.

Ako prvé Hugo pozoruje svet vtákov. Z drobného vajíčka sa vyliahne operenec väčší ako on a kŕmenia sa rytmicky dožaduje aj nástojčivý holub („DAJ ZOB, DAJ – LEN MNE! LEN MNE!“^[3]). Postavy z ďalších stretnutí sú zobrazené rôzne. Žabu predstavuje malá plastová hračka, slon je mohutnejší, drevený a vďaka jednoduchému princípu sa dokáže aj hýbať – tackavým pohybom sa presúva po pripravenej lište. Z dreveného vojačika, ktorý do inscenácie vnáša rytmus úsečných povelov a pochodovania, sa stáva pečiatka – herci ho držia za telo a pomocou obrázka upevneného pri jeho nohách v rýchlom rytme odtláčajú podobizne ďalších a ďalších vojakov.

Scénické prvky sú rôznorodé, ale vždy blízke detskej hre a ich proporcionálnosť nehrá rolu. Hugo a jeho dvaja kamaráti sú zobrazení prostredníctvom malých štrikovaných čiapočiek s brmbolcom. Pomocou suchého zipsu sa dajú pripevniť napríklad aj na chrbát slona. Domčeky obklopujúce námestíčko, kde naháňajú prasiatko, zas evokujú drevenú stavebnicu. Líška, ktorú Hugo stretol, je originálne zobrazená veľkým oranžovým vtáčím perom. Ladnosť pohybu tejto rekvizity evokovala líščí chvost, zaliečavo sa obtierajúci o Huga. Použitie takéhoto nie doslovného symbolu zdôrazňuje hravosť a imagináciu, ktoré sú základnými parametrami inscenácie. Medzi použité predmety patria aj rôzne svetielka. Výraznejší svetelný dizajn je použitý v závere pri scéne s mimozemšťanmi, keď celý priestor zalejú svetelné lúče.

Malé drevené stolíky sú neustále zdrojom nových akcií. Vyklopením jednej časti sa odhalí líščí domček, otvorením kruhového otvoru vzniká jazierko, pri ktorom sa Hugo stretáva s mrzutým vodníkom. U líšky sa podáva káva v miniatúrnom porcelánovom servise – do kanvice umiestnili tvorcovia mechanizmus, vďaka ktorému sa pokrievka natriasa. Herci a herečky na stolíky ukladajú rôzne pokrývky, a tak vznikajú rôzne prostredia. Napríklad aj náznak ciest, na ktorých sa odohráva domnelá jazda motorkou. Pri informácii, že Hugov starší brat má motorku, si herci dávajú na hlavu naozajstné helmy. Tu sa odohráva aj jedna z reflexií detského vnímania:

„Hugo chce motorku / Hugo chce vodičák! Hugo chce jazdiť! / Hugo chce plnú nádrž! Hugo chce ísť do Austrálie! / Ale všetci hovoria neskôr, Hugo, neskôr! Neskôr, Hugo, neskôr!

LUKÁŠ Neskôr, neskôr, všetko neskôr, neskôr, neskôr, všetko neskôr (so zborom) Motorku neskôr, Austráliu neskôr.

LUKÁŠ Kávičku neskôr, psíka neskôr

Neskôr, neskôr, všetko neskôr, Neskôr, neskôr, všetko neskôr.“^[4]

Herecká skupina má náročnú úlohu. Zvládnuť nielen kolektívnu súhru, presné rytmy a tempá, ale aj improvizáciu, ktorá síce nie je zámerom – režisér nemal v úmysle zapájať deti priamo do diania – no diváci, niektorí vo veku už okolo troch rokov, nie vždy rešpektujú, že prvky zo stolíka, okolo ktorého sedia, nemajú chytať a brať si ich. Herci musia situáciu rýchlo zvládnuť, inak by sa narušil rytmus inscenácie. Okrem toho sú plne zodpovední aj za zvukovú stránku inscenácie. Okrem hudby Michala Cába ju tvoria predovšetkým oni, a to nielen hlasom, ale aj hraním na viaceré nástroje – gong, plastová trubica, bicie, perkusie, xylofón, elektrická gitara.

Jiří Adámek Austerlitz je ďalším v rade českých režisérov, ktorých umelecké vedenie Bratislavského bábkového divadla oslovilo na spoluprácu, a aj v jeho prípade ide o prvú slovenskú inscenáciu. Hugov svet doplnil pestro vyskladaný repertoár BBD o originálny titul pre najmenšieho diváka, a to presne v duchu konštatovania hlavného hrdinu „určite, určite niečo sa prihodí, určite niečo bude sa diať“[5]. Detskému obecenstvu sa prihovára na jeho komunikačnej úrovni, s rešpektom k jeho videniu sveta, kde sa niektoré veci môžu zdať obrovské, niektoré pôsobia agresívne, s kamarátmi sa dá jazdiť na slonovi a mimozemšťania nám prídu povedať „čau“.

---

^[1] Stránka Boca Loca Lab/Jiří Austerlitz na Facebooku. Dostupné na: <https://www.facebook.com/profile.php?id=100064363822368>. Citované: 19. 6. 2023.

[2] ADÁMEK AUSTERLITZ, Jiří. Hugov svet [Inscenačný text v elektronickej podobe, interný materiál BBD], s. 2.

[3] Tamže, s. 4.

[4] Tamže, s. 18.

[5] Tamže, s. 2.