Tučné prasa v strohom štýle

Preklad: Mirka Čibenková
Dramaturgia: Miro Dacho
Výber hudby: Jakub Nvota
Scéna a kostýmy: Tom Ciller
Réžia: Jakub Nvota
Osoby a obsadenie:
Helena: Stanislava Pázmányová
Tom: Michal Novodomský
Jeannie: Ľudmila Dutková
Carter: Peter Krivý
Premiéra: 1. marec 2013, Malá scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove
V nedávnom prieskume čitateľských návykov na Slovensku sa prekvapujúco objavil fakt, že čitatelia siahajú, na rozdiel od rokov minulých, väčšinou po najnovších, rozumej súčasných textoch. Prieskum však nepovedal, či čitatelia uprednostňujú domácich alebo zahraničných autorov. Určite by stálo za zmienku urobiť podobný prieskum v našich divadlách bez ohľadu na to, či ide o slovenské alebo svetové tituly v ich dramaturgiách. V každom prípade dramaturgia Divadla Jonáša Záborského v Prešove už dlhšie citlivo vníma práve túto vlnu diváckeho záujmu o súčasnú svetovú dramatiku, čím si už niekoľko sezón vychováva publikum dychtiace po takomto type moderného divadla.
Titul Tučné prasa amerického spisovateľa Neila LaButeho (1963) v preklade M. Čibenkovej ponúka v lineárnom príbehu pohľad na generáciu na úspech zameraných mladých ľudí. O čo ide? Počas obedňajšej prestávky sa náhodou osudovo stretnú dvaja mladí ľudia, úspešný manažér, pohľadný mladý muž Tom a sympatická, uvoľnená voľnomyšlienkárka Helena. Na ich bezprostrednom zoznámení by nebolo nič mimoriadne, keby Helena napriek spoločenskému trendu nebola obézna. Toma však očarí svojou úprimnosťou, spontánnosťou a inakosťou. Tak sa Tom dostáva medzi dva mlynské kamene: na jednej strane ako citovo vyprahnutý muž konečne zažíva city, spolupatričnosť, možno lásku, na strane druhej nemá odvahu zoči-voči kolegom v práci obhájiť voľbu neatraktívnej partnerky, a tak sa dostáva pod obrovský tlak a do kolobehu klamstiev, pretvárky a bolesti. Môže mať takýto nerovný vzťah perspektívu? Dokážu ho mladí milenci ustáť? Je prostredie človeka natoľko determinujúce, že zmanipuluje nepripraveného jedinca? Môže sa táto situácia skončiť happy endom?
Tieto a mnohé ďalšie podobne nástojčivé otázky si pravdepodobne kladú diváci počas sledovania predstavenia Tučné prasa. Na podobné otázky hľadali odpovede aj autor a inscenátori a realizačný tím divadla. Odpovede sú rôzne, tá autorská je jednoznačné nie. Ako sa však s týmto banálnym, ale zároveň i silným príbehom vysporiadali v Prešove? Mladý dramaturg M. Dacho v kombinácii so skúsenou prekladateľkou M. Čibenkovou a režisérom J. Nvotom vsadili na silu textu a komornosť príbehu. Práve prostredníctvom replík postáv sa nastoľujú silné momenty a výpovede jednej zamotanej generácie. Dramaturgicko-režijný výklad ponúka hercom jednoduché témy: machizmus, manipuláciu s človekom, tlak prostredia, sociálnej skupiny.
Výtvarne (scénu aj kostýmy navrhoval T. Ciller) je inscenácia postavená na predvádzacom móle, metafore na svet pozlátka, v ktorom žije nespokojný Tom. Mólo sa mení na stôl, posteľ, kanceláriu, pláž, je ohraničené z oboch strán jednoduchými portálmi so schodiskami. Tomu sú prispôsobené i kostýmy. I keď odrážajú societu mamažérov, sú z lesklých, výrazných materiálov, ktoré korešpondujú s duševnou povrchnosťou prostredia. Výnimkou zo strohého, drahého manažérskeho outfitu je postava Heleny, ktorá je plnofarebná, živá, pestrá, takmer až v štýle etno – práve tak, aká farebná je oproti zvyšným postavám Helena sama. Relatívnu výtvarnú čistotu sporo dopĺňajú realistické rekvizity, akými sú napr. prenosný počítač (ten, ako je v živote bežné, je i prostriedkom odhalenia vzťahu Toma a Heleny), jedálenské tácky s reálnym jedlom, plážové ležadlá a pod.
Hoci v podtitule hry je uvedená „komédia”, režisér J. Nvota poňal jej výklad skôr s jemnou melanchóliou, ktorá miestami prechádza do čierneho humoru. Tým do popredia vystupuje kritika autorom zvýrazneného myslenia danej spoločenskej vrstvy, žiaľ, už nie len v Amerike, ale odzrkadľuje aj americkým, najmä filmovým priemyslom zmanipulované slovenské myslenie. Vtip a humor predstavenia vychádzajú predovšetkým z textu, z replík postáv, z čoho sa odvíja aj ich konanie. Mizanscény teda nie sú vybudované na energizujúcom napätí medzi postavami a vynaliezavých javiskových kompozíciách, ale na slovnom pingpongu, britkom jazyku a cynizme konania postáv. Azda to celé malo pripomínať skutočnosť, každodennosť nudy a stereotypov, ktorú žijeme i my vo svojich zamestnaniach, a ktorú si občas okoreníme, tak ako postavy hry, erotickým dusnom a (ne)naplnenými sexuálnymi avantúrami. Veď nie nadarmo stále žije známe: Komu sa smejete? Sebe! Ak tento princíp dramaturgicko-režijného výkladu ponúkol J. Nvota prešovským hercom, dal im aj príliš veľa zväzujúcej voľnosti hereckého prejavu. A tak na scéne vidieť herecké oscilovanie na hrane prirodzeného a štylizovaného herectva, podľa toho, ako si ten-ktorý interpret vie s textom poradiť.
Postavu Heleny stvárnila S. Pázmányová. Po dlhšej odmlke spôsobenej materskými a inými profesionálnymi povinnosťami sa znova objavila v neštandardnom priestore experimentálnej sály DJZ. Komornosť príbehu jej svedčí, dokázala znova rozvinúť svoje herecké schopnosti. Ako Helena je milá, úprimná, spontánna, uveriteľná, silná. So sebe vlastným zmyslom pre humor a sebairóniou narába s replikami, vyhráva sa s dvojzmyslami, poukazuje na fyzický vzhľad. Aj vďaka tomu je jej Helena vážnou (v zmysle výpovede) postavou. Jej partnerom na scéne je M. Novodomský ako Tom. Tento zaujímavý a tvárny typ herca je však popri Pázmányovej menej výrazný. Štylizuje sa do roly nevyhraneného človeka. Nevie, čo chce, či vôbec niečo chce. Vie, že chce zmenu. Divák mu ale (ne)musí uveriť, že je, aj keď proti svojej vôli, lámačom ženských sŕdc, že je ten, čo hľadá šťastie inde, ako v práci. Tomovi chýba, azda z nedostatku hereckých skúseností Novodomského, pocit osamotenosti vo svete, večného neporozumenia, iskra, uvedomenie si vlastnej hodnoty, túžba urobiť zo života čosi zmysluplné. Aj záverečná voľba medzi priateľmi (konečne pripúšťajúcimi možnosť existencie Tomovho úprimneho citu k Helene) a láskou (aj keď večne bojujúcou s pripustením si vlastnej slabosti, a teda nemožnosti otvorene sa vzoprieť priateľom) interpretačne odchádza do stratena, je len formálna. Predpokladám ale, že počtom odohratých predstavení sa jeho výkon bude úrovni partnerky čoraz viac približovať. Cartera, úlisného priateľa, skazeného zhýralca bez chrbtovej kosti hrá P. Krivý. Postavička vďačná na rozohrávanie vtipných situácií, intríg a zápletiek. I tu je miestami viac hereckej formálnosti. Asi najkomickejšou, a zároveň najsmutnejšou postavou je Jeannie v podaní Ľ. Dutkovej. Jeannie nedokáže uznať vo vzťahu k Tomovi svoju ženskú porážku. Jej neustále podkladanie sa Tomovi, hľadanie možností kontaktu a obnovenia vzťahu vytvára príležitosť pre rozohranie komických mizanscén. Dutkovej ale, na počudovanie, chýba inokedy prítomná spontánnosť a radosť z možnosti vystreliť si sama zo seba.
Komédia Neila LaButeho Tučné prasa rozpráva príbeh, ktorý dobre poznáme, jazykom, ktorým bežne hovoríme, spôsobom, ktorý je blízky. Ukazuje nám zrkadlo, v ktorom sa môžeme vidieť tak, aby sme sa sami na sebe radi a s chuťou, možno trochu cez slzy, zasmiali. V prešovskom divadle si teda znovu môžeme pozrieť titul, ktorý na jednej strane provokuje, no na strane druhej neuráža. A na záver necháva otvorenú vyzývavú otázku, kto je tým skutočným „tučným prasaťom“.
Hana Rodová
publikované online 17. 10. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.