Terra Granus – zvyšky gulášu v plastikovej misk

Dramaturgia: Michal Ditte
Dramaturgická spolupráca: Zuza Ferenczová, a.h.
Hudobná spolupráca: Pavel Graus, a.h.
Scéna a kostýmy: Iveta Jurčová
Produkcia: Michal Somoš, Veronika Mezeiová
Réžia: Iveta Jurčová
Hrajú: Henrietta Rab, Michaela Hrbáčková, Gabriel Tóth, Kristína Sihelská, Kristína Tóth/Katarína Vakrčková, Réka Derzsi/Mária DanadováDátum premiéry: 15. a 16. februára 2008, Spoločenský dom Tlmače – Lipník
Popri budovaní myšlienky európskeho občianstva, spoločného európskeho kultúrneho priestoru, či sťahovaní mladých za lepšou prácou ďaleko od domoviny, sa zvyšuje potreba hľadania vlastnej národnostnej identity jednotlivca. V dobe rastúcej globalizácie je aktívna mladá generácia, ktorá sa pasuje s otázkou, kde vlastne patrí a preto, že má nepreberné množstvo možností, rieši zároveň aj to, kde vôbec patriť chce. Zahraničná politika jasne smeruje ku globalizácii a vedci upozorňujú, že pri tomto trende sa kultúrne a národnostné rozdiely medzi jednotlivými krajinami začnú pomaly vytrácať.
Na Slovensku je však situácia radikálne odlišná, lebo tu sme sa so svojou minulosťou ešte stále nevyrovnali. Slováci si radi vypočujú, že je dobré ak je krajina mnohonárodnostná, no dovolávanie sa maďarských práv občanov maďarskej národnosti a zároveň obyvateľov Slovenska čoraz viac prehlbuje bariéry medzi Slovákmi a Maďarmi. A pritom obe z týchto skupín sa cítia svojim spôsobom ukrivdene. Je to jednoducho historická otázka a v prostredí multikultúrnej Európy žiadny nevídaný, práve naopak, úplne prirodzený a normálny jav. Možno by bolo dobré sa cez tieto históriou spôsobené nepríjemnosti preniesť. Najskôr sa však o nich musí začať rozprávať. Lebo – čo je vlastne domov? Je to krajina našich otcov alebo krajina, kde sa narodili naši dedovia? Je to celá Európa, lebo naši predkovia pochádzajú z rôznych krajín? Alebo je to naše momentálne pôsobisko? Po akom dlhom čase sa z príbytku môže stať domov? Niekedy sa dá domov vybudovať po šiestich mesiacoch, niekedy nestačia ani stovky rokov.
Aj Divadlo Pôtoň hľadalo. Ťažko povedať či najskôr hľadalo domov a potom našlo tému na inscenáciu alebo najprv našlo tému na inscenáciu a nakoniec prišlo na to, že je aktuálna aj pre členov divadla. Tí svoj domov v Leviciach nikdy nenašli. Nedávno sa Divadlo Pôtoň presťahovalo do neďalekej obce Bátovce, kde plánuje vytvoriť multifunkčné kultúrne a vzdelávacie centrum s dlhodobými vyhliadkami na tvorbu a rozvoj. Inscenácia Terra Granus tak s odstupom času pôsobí ako rozlúčka miestu, kde prežili kreatívne obdobie, zhrnuli ho a posúvajú sa opäť „o dúm dál“.
Táto téma je zároveň hlavným motívom inscenácie Terra Granus. Príbeh je založený na terénnom výskume na Dolnom Pohroní, z ktorého výstupov čerpal herecký workshop, napojený na jeho výstupy. Výsledkom je šesť klipovitých príbehov, ktoré prepája ústredná myšlienka hľadania domova. Oblasť Levíc je z historického hľadiska plná podobných motívov, tvorcovia sa už na začiatku vzdali niektorých tém, ktoré by značne skomplikovali beztak bohatý historický materiál. Ide napríklad o deportáciu Židov počas druhej svetovej vojny alebo súčasné vysťahovávanie sa mladých ľudí do zahraničia s vidinou výhodnejších príležitostí. Rovnako sa tvorivý tím vzdal aj tematiky opačnej – prisťahovalectva obyvateľstva, ktoré nastalo pri priemyselnom rozmachu po vybudovaní atómovej elektrárne Mochovce. Nakoniec sa tematické okruhy zúžili na tri najvýraznejšie témy Benešove dekréty, Výstavba Mochovskej elektrárne a Pohľad súčasníka.
Dramatický text, ktorého autorom je Michal Ditte, je výsledkom dlhodobého skúmania a rozhovorov s ľuďmi z týchto oblastí, na tému domova. Prvotná fáza zbierania materiálu bola pre inscenátorov istotne veľmi náročná, nakoniec, sami majú k otázke domova, ako levickí „prišelci“, čo povedať. Preto je inscenácia Terra Granus v tvorbe Divadla Pôtoň prelomová. Náročná logisticky aj personálne, okrem toho otvára nezahojenú ranu mladej Slovenskej republiky, ktorá by sa už konečne mohla zahojiť. A keď aj nie, tak aspoň zašiť, aby sa časom vyliečila. Verzií scenára, ktorého autorom je Michal Ditte, bolo viacero, nakoniec sa vyprofiloval k voľnému radeniu troch dejových línií, v ktorých účinkujú rovnakí herci, voľne prechádzajúci z jednej línie do druhej. Pre dvorného dramatika Divadla Pôtoň bola práca s dokumentačným materiálom celkom novou skúsenosťou. Napriek tomu zostal verný svojej poetike a do deja zakomponoval aj prvky iracionálna, či nadzemské symboly, často späté so Zemou alebo prvkami duchovna. Zemitosť a Slovensko – maďarský temperament spojený s prirodzenou vlastnosťou dynamicky bojovať za svoje šťastie, napriek tomu, že táto bitka vyzerá už na svojom začiatku úplne bezvýsledne. Spätosť s hrudou, túžba po koreňoch a popri tom všetkom prostá každodennosť s nárokmi na pokoj a vlastný svet. Úplne jednoduchý ľudský život, ktorý sa niekedy pod tlakom okolností z minulosti žiť nedá.
Príbeh nechceného dieťaťa a tehotnej ženy, ktorá ostáva so svojou rodinou, lebo bola násilne oddelená od otca dieťaťa, poukazuje na neslávne známe Benešove dekréty, čiže repatriantské výmeny medzi Maďarskom a Československom po skončení druhej svetovej vojny. Ľudia, ktorých sa dotýkajú by sa dali rozdeliť na niekoľko skupín. Prvá z nich putovala do Čiech, kde pracovali ako bíreši na veľkých gazdovstvách, často krát oddelení od svojich rodín. Druhú tvorili potomkovia maďarských rodín, obývajúcich slovenské územie, ktorým agitátori sľubovali návrat do krajiny ich predkov a vhodnejšie životné podmienky. A treťou skupinou bola nasledujúca generácia maďarských rodín, ktorá sa musela vrátiť do otcovskej Zeme, bez možnosti návratu.
V rámci vysídľovania pracovali aj informátori, ktorými boli ľudia z Jura nad Hronom, obete ideológie, ktorých sa v každej dobe nájde dostatok na to, aby sa postarali o tragický osud tých, o ktorých rozhodli. V prípade inscenácie to bola presvedčená a železne neoblomná Réka Derzsi. Sama síce celkom presne nevedela, podľa čoho má rozdeliť Statok, no svoju logiku v rozhodnutí si nakoniec našla. Rodina k rodine, rozdelenie podľa koncovky priezviska. Pravidlo, ktoré nebolo založené na reálnych vzťahoch, skôr na vykonštruovaných výpočtoch jednej osoby. A hanba v rodine, dcéra s nemanželským deckom, rodina mladú ženu núti postarať sa o to, aby sa pankharta zbavila, no ona sa nakoniec rozhodne dieťa si nechať, napriek nátlaku okolia. Kristína Sihelská veľmi prirodzene, no zároveň presvedčivo stvárňuje ženu z ľudu, miluje svojho milého, no vie, že jej láska nikdy naplnená nebude. Napriek tomu sa odvážne rozhoduje svoje dieťa vychovať. Výkon mladej herečky vyvoláva ľútosť a zároveň hnev, jej tápanie a neistota nakoniec ústia v pevné rozhodnutie – jej úprimnosť a zvládnutie tých najprirodzenejších emócií je jednoducho odzbrojujúca.
Druhým okruhom bolo vysídlenie dediny Mochovce v osemdesiatych rokoch minulého storočia kvôli výstavbe jadrovej elektrárne. Aj v tomto prípade musela spolupracovať sieť informátorov. Rozhovory prebiehali tak s obyvateľmi dediny, ako aj s informačným centrom elektrární. Tvorcovia pracovali aj s dostupným etnografickým materiálom, ktorý bol vyhotovený v poslednom období existencie dediny. Zistilo sa, že výskumy ohľadne miesta výstavby elektrárne prebiehali už oveľa skôr. Kalvínska obec nemala morálne zábrany voči interrupciám a tehotenstvá mladých žien boli na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov často umelo prerušované. Mochovce patrili k obciam, kde sa dlhodobo znižovala pôrodnosť a zvyšovala úmrtnosť. Rozhodla tiež seizmografická poloha, blízkosť k vodnej nádrži a zároveň odľahlosť k iným priemyselným stavbám. Na prelome 70/80 rokov bola úradne zakázaná výstavba nových rodinných domov a iných budov a v 80.rokoch sa začalo s vysťahovávaním. V poslednej fáze bola celá obec zrovnaná so zemou, napriek tomu, že výstavba samotnej elektrárne sa posunula viac na severozápad. Jej existenciu však dodnes smutne pripomína kostol a cintorín, smutne stojaci pri areáli elektrární. Na balkónoch jediného paneláku, kde ich vysťahovali bolo možné vidieť hydinu aj statok, dedinskí ľudia sa s novými podmienkami zmierovali veľmi ťažko. Aj v príbehu Terra Granus mladá rodina svoje nové obydlie za domov nepovažuje. Kristína Tóth s vysokou dávkou temperamentu demonštrovala svoju nechuť k štyrom stenám panelákových izieb, kde nevedela spať a do tohto prostredia ani nechcela priviesť na svet svoje dieťa. Prináša si tam naopak svojho verného psieho priateľa, ktorý má iba jednu chybičku – je po smrti. Gábor Tóth jej skvelým spôsobom kontroval, čím opäť potvrdil svoje herecké kvality a vysokú dávku sugestívneho nasadenia. Ditteho zemitosť v tomto obraze demonštroval symbol otcovského stromu, ktorý do nového bytu Kalvín priniesol. Nechce sa vzdať puta, ktoré ho k predkom viazalo, no strom bez koreňov a vlahy veľmi skoro vyschne.
Tretí náhľad patril optike súčasníka. Mladá žena očarená leskom nákupných stánkov konzumu. Nákupné centrá sú fenoménom dnešnej spoločnosti. Dnešní ľudia sa tam cítia ako doma. Michaela Hrbáčková ako nákupná maniačka podľahne lesku hypermarketov, ale len do tej miery, ktorú jej dovolí jej kreditka. Nakoniec sa stáva bezdomovcom, závislosť na obchodných centrách sa však nedá ovládať ani so zmeneným sociálnym statusom. Z ilúzie prepychového príbytku, obchodného domu, kde trávi všetok svoj čas, sa jej domovom stáva nákupný vozík. Michal Ditte so zozbieraným materiálom nepracuje celkom dokumentárne, práve naopak. Fakty premietnuté v pohľade súčasného človeka sú hyperbolické, snové, zachádzajú dokonca až k absurdite. Situácie sa mnohovrstevnato rozvetvujú, často až netransparentne ukončujú dejové roviny k absurdným riešeniam a koncom. Formálna stránka v závere inscenácie zlyhala, princíp šiestich hercov prechádzajúcich z jednej situácie do druhej sa zrazu stal nečitateľným. Nebol celkom jasný jednak časový odstup a jednak rodinné väzby postáv. Kto je dcéra, kto matka a kto náhodný cestujúci. Reinkarnovaná babička žijúca v tele Zlatej rybičky. Postava Babice, Dcéry a Stratenej stvárnená Henrietou Rab, prechádzala záhadným spôsobom z jednej situácie do druhej, no jej úloha v jednotlivých epizódach bola nejasná. Napriek tomu predviedla vynikajúci výkon, ako jedna z mála súčasných hercov disponuje neuveriteľne presvedčivým hereckým výrazom tváre. Do svojich postáv vkladá v rozumnej miere dávkovaný rozum a cit a pritom je stále svojská a prirodzená. Celkovému tvaru inscenácie však záverečná scéna, kde sa stretávajú všetky postavy pri spoločnej žranici, neprospieva. Ditteho snovosť a modernistická zahmlenosť sa v tomto prípade nevyplatila, skôr zabránila záverečnej katarzii.
Inscenácia Terra Granus je však formálne i obsahovo na slovenské pomery unikátom, ktorý prepája realitu s divadelnosťou. Svojou aktuálnosťou rovnako aj minulosť a súčasnosť. Všetky tieto atribúty spolu s citlivým režisérskym vedením Ivety Jurčovej nechali naplno vyniknúť herecké osobnosti hlavných predstaviteľov. Jurčová majstrovsky ovláda prácu s hercom, dokáže vybudovať silnú divadelnú situáciu, do ktorej miestami rafinovane zakomponováva komiku. Inscenácia Terra Granus získala cenu bratislavského diváka na festivale Nová dráma 2008 a treba povedať, že vcelku oprávnene. Mravenčia výskumná práca tvorivého tímu sa vyplatila, a preto bude hádam hľadanie domova míľnikom, na ktorý Pôtoň nadviaže vo svojom vlastnom „novom domove“.

Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.