(Televízne) mánie nového milénia – umrieť či ostať žiť?

Radu Macrinici: Elektrický anjel

Preklad: Jana Páleníková

Réžia, dramaturgia, kostýmy: Svetozár Sprušanský

Scéna: Karolína Bujdáková

Videodokrútky: Jozef Antálek

Účinkujú: Vladislav Plevčík, Michal Candrák, Petra Dubayová, Dušan Kaprálik, Viktor Vrbiar a vo videodokrútkach Matúš Oľha, Alfonz Šuran a ďalší

Premiéra: 24. 2. 2022 v priestore Kotolňa na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity (FAD STU). Recenzia je napísaná na základe reprízy zo dňa 6. 4. 2022.

Vytváranie samostatných programových línií určených primárne mladšiemu divákovi predstavuje jednu z dramaturgických tendencií slovenských divadiel. Organizátori a tvorcovia zaraďujú do repertoárov také inscenačné tituly, ktorých témy majú potenciál mladých (prevažne žiakov základných a stredných škôl) zaujať alebo plniť minimálne vzdelávaciu funkciu. Divadlo Nová scéna tieto snahy demonštruje projektom Mladá Nová scéna. Elektrický anjel je v poradí už treťou inscenáciou tohto projektu, pričom všetky tri uvádza divadlo v réžii a dramaturgii Svetozára Sprušanského.[1]

Interpretácia razantných tém novej drámy zahraničnej proveniencie predstavuje jednu z osvedčených dramaturgicko-režijných línií tvorby Svetozára Sprušanského. Režisér i dramaturg v jednej osobe tentokrát načrel do vôd súčasnej rumunskej dramatiky a siahol po hre Radu Macriniciho, ktorú pre potreby javiskovej adaptácie preložila Jana Páleníková. Pôvodná divadelná hra Elektrický anjel (Îngerul electric) vyšla v Rumunsku v roku 2002.[2] Macrinici, inšpirovaný poetikou absurdnej a in-yer-face drámy, stavia do centra pozornosti troch mladých ľudí – tri individuality, ktoré spája bezcieľnosť života. Hra nadnesene, s absurdným aj čiernym humorom zároveň ilustruje cynickosť a bezcitnosť sveta, v ktorom si mladý človek nevie nájsť svoje miesto. Dramatik tento moment hyperbolizuje – hlavný dejový motív stavia na provokačnom úmysle troch kamarátov spáchať kolektívnu samovraždu a dramatický oblúk uzatvára krutým a maximálne absurdne vykresleným aktom. Postavy v hre nadobúdajú prevažne symbolické podoby a svet, do ktorého sa narodili, autor transformuje do absurdnej skutočnosti, navyše deformovanej mediálnym gýčom, ktorý sa pre mladých stáva jedinou „autoritou“. Postavy sa k dôvodom, prečo neostať žiť, vyjadrujú len náznakovo, ani jedna nie je schopná jasne formulovať hlbšie príčiny, pre ktoré chce zomrieť, a v priebehu deja tento radikálny krok prehodnocujú i spochybňujú.

Macrinici situuje príbeh do izby v starom hoteli. Sprušanský spolu so scénografkou – študentkou FAD STU Karolínou Bujdákovou – autorovu predstavu o vizuálnej identite dramatického priestoru zhmotňujú v bývalej kotolni FAD STU na Námestí slobody v Bratislave. Prirodzený chlad a surovosť miesta, staré rozpadávajúce sa kachličky zanesené špinou, prachom a vyblednutými nápismi, celkový ráz schátralosti a punkovosti, ktorý priestor definuje, umocňuje ťaživú atmosféru plánov skoncovať so životom i pocity vnútornej prázdnoty a chaosu, v ktorých sa trojica kamarátov zmieta. Keďže nejde o konvenčný divadelný priestor, autorka scénografie doň situuje konštrukciu s mierne vyvýšeným pozdĺžnym pódiom, na ktorom vytvára panoramatickú scénu, ilustrujúcu pôdorys hotelovej izby. Červený matrac označuje posteľ a hneď vedľa, v pomyselnej obývačke, je rozložený červený koberec s klasickým perzským vzorom, dve stoličky s červeným poťahom a na stene dominuje veľká televízna obrazovka. Do vedľajšej kúpeľne scénografka umiestnila čierno-bielu šachovnicovú podlahu, vaňu, umývadlo a záchod. Kontrapunkt k dusnej atmosfére a ošarpanosti divadelného i dramatického priestoru hotelovej izby scénografka rozvíja v zámerne prehnanej dekoratívnosti. Kusy zdanlivo luxusného, no nevkusného vybavenia (honosný krištáľový luster visiaci nad stredovou časťou javiska, pozlátené ornamentálne oporné nôžky na vani, pozlátený vodovodný kohútik na starodávnom umývadle či výrazný pozlátený asymetrický rám televíznej obrazovky) kamuflujú všadeprítomnú spustnutosť a v autenticky punkovom priestore bývalej kotolne pôsobia nanajvýš gýčovo.

Kamarátov ašpirujúcich na ukončenie svojho života – Alexa, Gea a Adu stvárňujú v inscenácii herci z umeleckého súboru Novej scény – Michal Candrák, Vladislav Plevčík a Petra Dubayová. Do hotelovej izby prichádzajú sebaisto, presvedčení, že ich plány nemôže nikto zmariť. Uisťuje ich o tom aj Recepčný (Dušan Kaprálik) záhadne znejúcimi slovami – „tu vás nebude nikto vyrušovať“[3] – akoby tušil, čo zvláštna trojica mladých ľudí plánuje. Recepčný sa vzápätí presunie na provizórny balkón, ktorý je s javiskom prepojený schodišťom. Sadá si za stôl a po celý čas ticho sleduje dianie na scéne. Traja hoteloví hostia vôbec nepoznajú rešpekt. Sú drzí a nepríjemní aj na seba navzájom, chýba im úcta a tolerancia, často sa vzájomne doberajú, provokujú, posmievajú jeden druhému, prípadne si vyčítajú, že ten druhý nemyslí plánovaný skutok až tak vážne alebo že sa bojí. Geo (Vladislav Plevčík) sa Recepčnému vyhráža a dokonca mu priloží ku krku nôž, pričom sa dobre baví na tom, ako sa mu ho podarilo vystrašiť. Zdá sa však, že vonkajškové sebavedomie je len kamuflážou zraniteľnosti a postavy svojím konaním divákom postupne poodhaľujú aj drobné nuansy neistoty a strachu.

Za zdanlivou ľahostajnosťou Ady (Petra Dubayová) k životu, pozostávajúcemu najmä z rôznych párty a počúvania hudby, je v skutočnosti hlboký smútok. Zabiť sa chce „len tak, z nudy“, ale v skutočnosti ju sužujú pocity viny zo smrti otca. Úniky do snovej reality majú byť pre ňu vyslobodením z ťaživosti výčitiek a spomienok na neho. Správa sa bláznivo i zasnene. Do hotelovej izby vchádza so slúchadlami na ušiach, so zatvorenými očami sa hýbe do rytmu pomyselnej melódie a blažene sa pritom usmieva. Chlapcom prekáža, že je mysľou neprítomná, a často ju posielajú do kúpeľne, aby „nezavadzala“. Ada v nej zádumčivo alebo smutne posedáva a keď odtiaľ vyjde, predstierajúc, že si podrezala krk a zápästia, šibalsky sa smeje. Aj na Geove časté ataky, posmešky a vyhrážky reaguje pobaveným smiechom, prípadne spätným slovným útokom. No čím viac sa on dotýka chúlostivej témy smrti jej otca a približuje sa k pravde, tým reaguje Ada senzitívnejšie a podráždenejšie. Nosí na sebe veľké slúchadlá, neskôr však vysvitne, že v nich žiadna hudba nehrá. Adin kostým i celkový výzor hýria farbami – žlté pančuchy a zelenú károvanú sukňu dopĺňajú ružový sveter, pestrá viacfarebná bunda, vysoké strieborné šnurovacie topánky a výrazný mejkap.

Geo, oblečený v punkovom štýle (nohavice s poprišívanými kusmi látok, mikina aj kanady v čiernej farbe a biele tričko), je výbušný, žoviálny, miestami cynický a prudké prejavy hnevu strieda s priznaniami, že sa cíti zle a bojí sa. Jeho hnev a nevrlosť sú len prezlečeným nepokojom a strachom zo smrti, ktoré pred kamarátmi niekoľkokrát aj priznáva. Plevčík často zvyšuje hlas, kričí a zveličuje gestá, no vzápätí prechádza do zamysleného a pochmúrneho výrazu tváre. Momenty uvedomenia si možných dôsledkov nerozvážneho skutku, akési náznaky predčasných výčitiek svedomia, však hneď popiera zosmiešňujúcim konaním. Napríklad keď si predstavuje, ako by jeho mama reagovala na smrť: paroduje piskľavý ženský hlas a imituje zbieranie kusov ľudského tela zo zeme. Geo, ako sám tvrdí, má „šľachetnejšie“ dôvody na smrť než jeho dvaja kamaráti. V samovražde hľadá hlbší zmysel, spôsob ako sa vymaniť z beznádeje a zo sklamania z toho, ako spoločnosť a svet fungujú: „Zastrelím sa, lebo im to dlhujem. Im, čo ma oklamali… Osrali! Mňa! Teba! Nás všetkých… Nás, aj našich rodičov, starých rodičov. Všetkých, ktorí stáli vtedy na námestiach.“[4] Sprušanský tento moment aktualizuje a Geovi vkladá do úst repliky odkazujúce na dávnejšie i relatívne nedávne udalosti, ktoré otriasli Slovenskom (napríklad kauza Gorila, vražda novinára Jána Kuciaka). Nie je tu však jasné, či Geo myslí tieto slová naozaj vážne alebo je to len póza. Plevčík ich vyslovuje len tak mimochodom, bez väčšieho zápalu či presvedčenia.

Kým Ada a Geo miestami prehodnocujú nápad spáchať samovraždu, zdá sa, že Alex (Michal Candrák) je z nich myšlienkovo najviac konzistentný; až kým v závere nezačne zúfalo presviedčať Gea, že nechce zomrieť. Alex mierni konflikty medzi Adou a Geom a je hlavným stratégom kolektívnej samovraždy. Do hotela prichádza dobre pripravený – s veľkým kufrom, v ktorom nesie hromadu samovražedných predmetov (povraz, krabičky liekov, revolver, škrtidlo, sadu nožov, plynové bomby, elektródy). Candrák stvárňuje Alexa ako pokojného, racionálneho a istého si skutkom, ktorý plánuje spáchať. Herec si udržiava prevažne neutrálny výraz v tvári a emócie nenecháva nijako výrazne prenikať navonok. Pokojne opretý o stenu sedí na posteli alebo sa prechádza po izbe a pritom si neustále niečo zapisuje do zápisníka. Pripravuje smrtiaci roztok v malej fľaštičke a keď kamarátov informuje, že nastal čas „nachystať sa“, hovorí to tak obyčajne, akoby ich vyzýval ísť sa baviť do večerného mesta. Alex má na sebe nohavice, tričko (s maskou príslušníkov svetoznámej hackerskej skupiny Anonymous či masky bojovníka za slobodu a spravodlivosť z filmu V ako Vendeta od Jamesa McTeiguea) a tenisky v červenej farbe a tiež červeno-bielu bundu, akú nosievajú chlapci z futbalových tímov na amerických školách.

Sprušanský tvaruje inscenáciu so značným nadhľadom, no konečné posolstvo má v sebe vážny tón. Organicky variuje princípy javiskového realizmu a výraznej pohybovej a gestickej štylizácie. V duchu popierania realizmu neguje logické zákonitosti niektorých prvkov hereckej akcie, čím napríklad zbavuje akty javiskového násilia doslovnej a opisnej drsnosti (napríklad bitka chlapcov zobrazená tancom, vražda zobrazená bodaním noža presne opačným smerom, ako stojí obeť, či Geove fiktívne udieranie Ady rukami, znázornené len tlieskaním dlaní). Herci sa síce usilujú o balans medzi psychologickým a štylizovaným stvárnením postáv, snaha o psychologizáciu sa však javí ako nadbytočná a navyše povrchná. Naopak, chýba sýtejšie uchopenie absurdnosti konania a správania postáv hereckými výrazovými prostriedkami. Omnoho väčšiu mieru absurdity sa režisérovi darí vyjadriť prostredníctvom mediálnej estetiky, v rámci ktorej do štruktúry a deja scénického diela vstupuje inscenované televízne vysielanie a vzniká tak akýsi obraz v obraze.

Toto televízne intermezzo (i keď v skutočnosti predstavuje podstatnú, až príliš dlhú časť inscenačného času) je veľkou paródiou a hyperbolou mediálneho balastu, ktorý v nafúknutej, senzačnej forme uvádza návštevníkov hotela i divákov v hľadisku do sveta populizmu, radikalizujúcich sa nálad verejnosti, celkovej krutosti i povrchnosti ľudského konania. Autor hry a rovnako i režisér divadelného diela touto vsuvkou nielenže zvýrazňujú absurditu celej situácie, ale otvárajú tým aj ďalšiu problematiku: ľahkosť manipulácie televízie ako masového komunikačného média s človekom, najmä takým, u ktorého absentuje základné hodnotové ukotvenie. Kamaráti si v hoteli počas večerných príprav na samovraždu ešte zapnú televízor. Videozáznam Ionescovej hry Stoličky[5] prerušujú mimoriadne správy o znovuzavedení trestu smrti na Slovensku. Motív smrti sa tak hyperbolizuje a kamarátsky plán spoločne zomrieť sa zrazu dostáva do priamej súvislosti s hlavnou senzáciou večera. Autenticitu televízneho vstupu umocňuje fakt, že na obrazovke v skutočnom televíznom štúdiu vystupuje reálny moderátor televízie TA3 Alfonz Šuran. V televízii sa vysiela rozhovor s prezidentom krajiny (Matúš Oľha), ktorý je nesmierne hrdý na zavádzajúci sa trest smrti, „protestno-podporný“ míting občanov dožadujúcich sa verejných popráv na triednických hodinách v škole, na diskotékach či záhradných grilovačkách, vystúpenie prokurátora chechtajúceho sa na detailoch popravy jednotlivca či nečakaný vstup hovorcu energetickej spoločnosti, ktorý varuje pred prerušením dodávky elektrickej energie na celom území Slovenska. Nezmysel sa násobí a vôbec nikto sa už nezamýšľa nad tým, ako bude elektrické kreslo, nástroj trestu smrti (ktorý sa okrem iného chystajú po domácky si vyrobiť aj chlapci v hotelovej izbe), fungovať po zastavení elektrickej energie. Alex komentuje jednotlivé udalosti s posmešným nadhľadom a i nad tým, čo Ada s Geom považujú za odporné, sa schuti zabáva, akoby bol už tým všetkým úplne znecitlivený. Naopak, Geo ovplyvnený televíznymi informáciami hľadá, akým závažným skutkom by sa mohol previniť, aby v duchu absurdného návrhu kňaza trestať samovrahov trestom smrti, legitimizoval svoju samovraždu.  

Sprušanský v istom momente sprítomňuje v živej javiskovej akcii aj postavu fiktívneho anjela (Viktor Vrbiar), na ktorého sa odvoláva odsúdenec v televíznom vysielaní ako na svojho strážneho anjela. Rovnako ako v mediálnej a výtvarnej rovine i tu pracuje s istou mierou priznaného gýča: Anjelovi dáva podobu sporo odetej éterickej bytosti symbolizujúcej túžbu (najmä Adinu) po záchrane. Je oblečený v spodnej bielizni, podkolienkach, tielku a šiltovke bielej farby. Tielko aj čiapka sú zdobené trblietavými vzormi a nápismi a na chrbte má upevnené veľké krídla. Vrbiar prichádza na scénu grandiózne – v rytme tanečnej hudby a s rozprestretými rukami zvodne hýbe bokmi na provizórnom balkóne. Sprušanský postavou Anjela parodizuje pátos: Vrbiar so smutno-šialeným pohľadom a sladkým, nežným hlasom recituje v jednotlivých medzihrách pasáže z drámy Pedra Calderóna de la Barcu Život je sen, až kým životy v hotelovej izbe nevyhasnú.

Ak na miesto televízie dosadíme sociálne siete, dnes v mnohom nebezpečnejšie a sofistikovanejšie médium, a v súvislosti s nimi problémy ľahkej manipulovateľnosti, nekritického preberania informácií a podliehania falošným správam, otvára inscenácia značný priestor pre diskusiu s mladým človekom (a zďaleka nielen s ním). Macrinici napísal hru Elektrický anjel viac než desať rokov po Rumunskej revolúcii a pocity beznádeje odrážajú sociálnu realitu spoločnosti, ktorá prechádza(la) komplikovanou a bolestivou transformáciou i totálnou hodnotovou rozkolísanosťou. Avšak existenciálne témy ani základné hodnotové dilemy nepoznajú časopriestorové hranice a aj keď sa s dobou a kontextom mení forma, z ktorej pramenia, podstata ostáva nezmenená. Bezradnosť a bezmocnosť si vždy nájdu svoje miesto i opodstatnenie. Napriek tomu sa možno pýtať, či je inscenácia dostatočne komunikatívna, či jej odkazy formulované so značným nadhľadom naozaj rezonujú. Napriek spomínanému vývinu, ktorým postavy prechádzajú, nám Macriniciho hra a sčasti aj inscenácia kladú znepokojujúcu otázku, či rozhodnutie zomrieť má v sebe skutočný základ existenciálnej krízy alebo predstavuje len provokačný a nešťastne rebelský kúsok ľahostajne konajúcej a svetom skazenej trojice priateľov. Práve tento moment v sebe nesie potenciál dráždiť (v dobrom slova zmysle) myseľ diváka, tvorcom sa ho však nepodarilo dostatočne scénicky naplniť a artikulovať. Ani inscenované vysielanie nie je ničím originálne a v mnohom len pripomína či skôr kopíruje rôzne nevkusné parodické televízne šou. Súdiac i podľa reakcie obecenstva, doménou inscenácie sa stáva primárne zábava, no i to je vecou subjektívneho diváckeho posúdenia, či práve takáto forma mu imponuje.

---

[1] Prvou inscenáciou projektu Mladá Nová scéna bola javisková realizácia britskej divadelnej hry Punk Rock (2017). V divadelnej sezóne 2018/2019 naštudoval S. Sprušanský hru Janne Tellerovej Domov, kde je ten tvoj?

[2] Radu Macrinici je považovaný za jedného z najvýznamnejších súčasných rumunských dramatikov. Patrí do generácie porevolučných autorov, ktorí sa svojím osobitným jazykom a nastoľovaním nových tém zaslúžili o oživenie domácej rumunskej drámy v 90. rokoch 20. storočia. Je súčasťou vlny dramatikov usilujúcich sa o redefiníciu rumunskej drámy, jej tematických i formálnych rámcov a o znovunájdenie kultúrnej identity postsovietskeho Rumunska. Pozri TOMA, Florin. Two Theatrical Paradigms: Communism and Post-December Reality. Tendencies in the Evolution of the Present Day Theatrical Phenomenon. In Science Journal of Psychology, 2016, s. 67 – 69. ISSN 2276-6278. [cit. 22. 4. 2022]. Dostupné na internete: https://www.sjpub.org/sjpsych/sjpsych%E2%80%91158.pdf

[3] MACRINICI, Radu. Elektrický anjel [Inscenačný text]. Bratislava: Divadlo Nová Scéna Bratislava, 2021, s. 3. Preklad Jana Páleníková.

[4] MACRINICI, Radu. Elektrický anjel [Inscenačný text]. Bratislava: Divadlo Nová Scéna Bratislava, 2021, s. 10 – 11. Preklad Jana Páleníková.

[5] Čerpajúc z obsahových i formálnych prvkov absurdnej drámy, komponuje Macrinici do hry Elektrický anjel priamy odkaz na ikonickú hru absurdnej drámy Stoličky od Eugèna Ionesca. Vkladanie odkazov na iné literárne (často novelistické alebo románové) diela je jedným z typických čŕt Macriniciho poetiky.

Napísanie tejto recenzie podporil: