STVORILA SA DIVADELNÁ OČISTA

Radošinské naivné divadlo
Hudba: Peter Mankovecký • Texty piesní: Stanislav Štepka • Dramaturgia: Mirka Čibenková • Choreografia: Eva Burdová • Scéna: František Lipták • Kostýmy: Peter Čanecký • Asistent réžie: Milan Šago • Produkcia: Ladislav Hubáček • Réžia: Ondrej Spišák • Hrajú: Stanislav Štepka, Soňa Norisová/Lenka Barilíková, Mojmír Caban, Maruška Nedomová, Lujza Schrameková/Veronika Koščová, Kristína Farkašová/Karin Olasová, Csongor Kassai/Richard Felix, Svätopluk Malachovský/Kamil Mikulčík • Hudobníci: Peter Vaňouček, Pavel Čížek, Ladislav Hubáček/Stanislav Kociov, Kamil Mikulčík/Svätopluk Malachovský.
Premiéry: 22. a 23. júna 2007 na scéne Radošinského naivného divadla
Hra Stvorenie sveta zavŕšila trilógiu Stanislava Štepku (patria tam hry Desatoro a Sedem hlavných hriechov). Text aj divadelné spracovanie svojsky interpretujú vznik sveta a človeka, pričom sa šikovne vyhýbajú kresťanským a darwinovským teóriam (aj keď narážka na Bibliu a Darwina zaznie). Stvoriteľom je Pán, čiže Deduško, ktorý pre svoje vnučky Luciu a Petru vykúzli svet. Do raja, kde súzní fauna s flórou pridá človeka – Adama a z neho Evu. Tieto scény pripomínajú známy animovaný film o stvorení sveta z 50. rokov, ktorým bol autor textu S. Štepka inšpirovaný. Pán vymodeluje karikatúrnych a neohrabaných ľudí – muža s mohutnými ramenami, bruchom a s lievikom na pohlaví a ženu s nadmernými prsiami a bokmi, s vtáčou búdkou v lone.
Režisér inscenácie Ondrej Spišák v bulletine píše: „Priznám sa, pre mňa je rovnako ťažké predstaviť si Boha, ako predstaviť si „nič“. A preto si predstavujem (spolu s autorom), že svet vznikne v Radošine. Zmajstroval ho tam vo svojej dedinskej dielničke dedinský majster a vynálezca, aby tým urobil radosť svojim vnúčatám. A tak sme tu. Z jeho vôle – a všetkým pre radosť.“ Zdá sa, že cieľom inscenátorov bola hravá forma, príznačná pre režiséra O. Spišáka, ktorý pôsobí v bábkovom divadle, ale aj čosi morálne a predsa nenásilné, čím zažli v divákovi svetielko jeho vlastného dobra. Obrovskou devízou Radošinského naivného divadla (ktorá sa uplatnila aj v tejto inscenácii) je herectvo – herecká kreativita, spontánnosť, dynamika, zanietenosť, tvorivosť, hlasová aj pohybová dispozícia, improvizácia. A rovnosť, ktorá vládne v kolektíve – každý herec zahrá hocičo (vec, zviera, človeka). Preto je možno zbytočné hovoriť o individuálnych výkonoch, pretože dohromady tvoria profesionálny celok. A nespomenúť len jedného by bolo nespravodlivé. Okrem ľudských postáv hrajú aj veci (blikajúca žiarovka, hodiny, televízor, dvere, atď.) a zvieratá z Noemovej archy. S choreografiou Evy Burdovej vytvoria celú slnečnú sústavu aj striptízový tanec okolo tyče. Práve dôsledná a prepracovaná choreografia dáva silné profesionálne vyznenie inscenácii, ktorá vystupuje veľmi skromne. Herci ako zvieratá využili presne odkopírované pohyby, zvuky, mimiku, až sa mohlo zdať, že aj myslenie.
Skromná i univerzálna je scéna, kde ústrednou rekvizitou je posteľ umiestnená v strede javiska. František Lipták kreatívne využil priestor a takmer z ničoho urobil niečo. S obmenou menších rekvizít zmenil niekoľkokrát prostredie. Rajský strom s hriešnym jablkom sú len vankúše pomaľované jablkami a jedno, to osudné, je skutočné. Základom Noemovej archy je tiež posteľ s niekoľkými tyčami, doskami a špagátom. Taktiež sa v inscenácii uplatnila aj tieňohra. Jednoducho, pritom dôsledne sa scénograf F. Lipták vyhral so scénou. Javisko nebolo akože niečím, ale ilúziou vytvorenou z minima rekvizít. Divák si nemusí predstavovať nejakú loď plnú zvierat, vďaka symbolom scénografa sa ocitá v ilúzii, ktorej skutočne uverí.
Základnou farbou kostýmov je biela, niekedy doplnená inou farbou. V jedinom prípade je to inak, Diabol stvárnený ženou (Lenka Barilíková/Soňa Norisová) je čierny. Hriech je znázornený nielen odlišnou čiernou , archetypálne protikladom k bielej, ale i ženskosťou a zvodnosťou (vysoké opätky, obtiahnuté sieťkové oblečenie, spôsob hrania tejto postavy), čo vytvára mužský pohľad na ženu ako hriešne stvorenie, ktorému nemožno podľahnúť. Napokon autor textu, režisér aj kostýmer sú muži.
Inscenácia celkom plynule na Noemovej arche vpláva do prístavu socializmu. A jediným vyhynutým druhom na našej arche je podľa S. Štepku „súdruh“. Zo zvierat sa stávajú robotníci a pionieri. Nápad poukázať metaforicky na nezmyselnosť socialistickej ideológie v hre o stvorení sveta nie je vôbec predvídateľný a prvoplánový. Naopak, skôr vzbudí v divákovi otázku – prečo? Zdá sa, že otázka zostáva nevysvetlená, možno nepochopená. Napriek tomu vtipy na súdruhov fungujú a divákov bavia.
Inscenácia Stvorenie sveta spĺňa tri základné podmienky muzikálu, pričom ani jedna z týchto zložiek (herectvo, spev, tanec) nezaostáva za ostatnými. Spev hercov doprevádza živá kapela, ktorej súčasťou je aj jeden z účinkujúcich hercov Kamil Mikulčík/Svätopluk Malachovský. Hudba Petra Mankoveckého mieša rôzne štýly a hercom dáva priestor predviesť rozsiahle hlasové schopnosti.
Zdá sa, že divák sa rád stotožní s radošinskou teóriou o stvorení sveta. Inscenácia je neustály prúd zábavy plný aktuálnych vtipov, improvizácie a radosti, pričom zámer interpretácie zostáva vážny. Vzácne je to, že toto Stvorenie sveta je divadelnou očistou v šate smiechu a hudby, čo je dnes veľmi ojedinelé na slovenských javiskách.

Lea Vitkovská

Lea Vitkovská je absolventka divadelnej vedy Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa divadelnej réžii a dramaturgii.