STREDOVEKÁ LÁSKA V KOŠICIACH

Preklad: Ľudovít Petraško
s použitím prekladu Gizely Slavkovskej
Dramaturgia: Ivan Sogel
Scéna, kostýmy, bábky a masky: Alois Tománek a.h.
Hudba: Norbert Bodnár
Úprava a réžia: Karel Brožek a.h.
Premiéra: 19. februára 2010, Bábkové divadlo Košice
V českých bábkových divadlách sa francúzsky stredoveký milostný príbeh o láske Aucassina ku krásnej Nicollete hrá už niekoľko rokov. (Najznámejšia je adaptácia Pavla Aujezdského pre liberecké Naivní divadlo z roku 1980, v réžii Markéty Schartovej. Vo februári 2010 hru uviedlo brnianske Divadlo Radost v réžii Z. Mikotovej). Bábkari na Slovensku si tohto pôvabného textu doteraz nevšimli. Iba v roku 1980 ho v rámci klubovej činnosti martinského divadla zdramatizoval martinský herec Štefan Halás a naštudoval so skupinkou domácich hercov. (Hra vyšla vo vydavateľstve P+M v zbierke 10 divadelných hier). Legenda od neznámeho autora z prelomu 12. a l3. storočia vyšla v slovenčine ešte v roku 1975 v Tatrane (preklad M.Paulíny-Danielisová, prebásnila G. Slavkovská). Text avizovalo vo svojom pláne na sezónu 2009/10 Bábkové divadlo Košice. Ku spolupráci si prizvalo českého režiséra Karla Brožka (v minulosti tu uviedol niekoľko mimoriadne vydarených inscenácií) a osobitého scénografa Aloisa Tománka. Na základe režijnej koncepcie si Brožek text upravil a Ľudovít Petraško (s použitím pôvodného prebásnenia) ho citlivo preložil. V každom prípade je to dramaturgický úspech Košičanov, pretože hra je prínosom do farebnejšej palety titulov pre bábkové divadlo.
Sledujme tento príbeh. Aucassin, syn grófa Garina, sa zamiluje do krásnej otrokyne Nicoletty. Otec ho odhovára od tohto vzťahu, pretože dievča kúpil na trhu od saracénskych otrokárov a nič sa nevie o jej pôvode. Krajinu napadne susedný gróf Bougart. Aucassin oznámi, že sa postaví proti nepriateľovi iba pod podmienkou, že mu otec po víťazstve nebude brániť v láske s Nicolettou. Otec v obave o krajinu mu to prisľúbi, no súčasne dá Nicolettu tajne uväzniť. Aucassin porazí grófa a žiada otca o splnenie sľubu. Ten mu však oznámi, že Nicoletta sa stratila. Syn to považuje za nesplnenie sľubu, zachová sa čestne a pustí grófa na slobodu. Otec pokladá synove rozhodnutie za hanbu a urážku svojho rodu a nechá ho uväzniť. Aucassin zistí, že na hrade je uväznená aj Nicoletta a spoločne utečú. Gróf Bougart, ktorému dal Aucassin po víťazstve nad ním milosť, pomôže Nicolette odplávať loďou do Kartága, kde sa stretáva s otcom – kráľom Kartága. Dozvedá sa, že odtiaľto ju piráti pred pätnástimi rokmi uniesli a predali grófovi Garinovi. Otec núka dcére ženíchov, ale ona sa v prestrojení za potulnú muzikantku vyberie hľadať Aucassina. Podľa piesne ju Aucassin spoznáva a ich láska je spečatená sobášom.
Neznámy autor legendy pracuje s dobovými postupmi a dobovými normami patriacimi ku kurtoáznej literatúre, ku dvornej zdvorilosti: ideál rytiera je vedľa smelosti a vojnovej obratnosti spájaný s duševnou cnosťou a nežnou láskou. Režisér Brožek akoby sa bol tejto príznačnej literárnej poetiky naľakal a v snahe, aby inscenácia neskĺzla do lacného pohrávania sa s citmi, v programovom bulletine napísal, že „herci sa hru pokúsia zahrať s komediantskou nadsádzkou a paródiou.“ Najmä slovo „paródia“ viedlo hercov na začiatku k prehrávanému, ironizujúcemu prejavu, čo nesmierne poškodilo samotnú literárnu hodnotu textu a čistý, ľúbostný vzťah zamilovanej dvojice. Pripomínam to najmä preto, že som videl dve rozdielne predstavenia: predpremiérové a premiérové. Pri prvom Miroslav Kolbašský (Aucassin) s Erikou Molnárovou (Nicoletta) tlačili svoj prejav tak, aby divákovi bolo jasné, že ho parodujú, že si z toho robia iba psinu. Pri večernom predstavení sa tohto vonkajšieho prejavu zbavili. Dialógy a spevné partie viedli s úprimnosťou zamilovaných, čím ich prejav získal na vierohodnosti a ľahkej poetickosti. V druhej časti hry, keď sa Nicoletta po úteku dostáva do Kartága a stretáva sa so svojím otcom-kráľom, dostal sa ich dialóg do neľahkej konkurencie s parodujúcimi postavami strážcov na hradbách Kartága. Herci, len čo pocítili búrlivú reakciu obecenstva na svoj komediálny prejav, ktorý bol podporený ešte animáciou maňušiek, pridali na intenzite a drobných „špilcoch“, čím prekryli dôležité citové aj informatívne zvítania Nicoletty s otcom. Treba povedať, že v závere hry tomuto lacnému prepadnutiu nepodľahla herecká dvojica Kolbašský, Molnárová a v poetike hry dohrala a dospievala svoj milostný vzťah.
Príbeh hrajú potulní komedianti marionetami pred svojím šiatrom. Výtvarník Tománek, v rámci košických javiskových možností, vytvoril pre hercov-komediantov dostatočný priestor pre ich hru s bábkami. Jeho rezané marionety s typizáciou jednotlivých postáv pôsobia vznešene. Brožek, známy svojím vzťahom k sile prejavu marionety, nenechal hercom priestor na povrchné, nič nevyjadrujúce vodenie bábky. Najmä František Dolejší v postave grófa Garina a kráľa Kartága ovládol postavy buď presným gestom a pohľadom bábky, alebo kompaktným pohybovým výrazom. Brožek prenáša a hľadá vzťahy medzi bábkovými postavami hry a postavami komediantov. Taký je vzťah principála (F. Dolejší) ku svojej žene (Beáta Dubielová), hrajúcej súčasne grófovu manželku. Takýto zástoj má v inscenácii aj Kolbašský s Molnárovou. Do tohto zoskupenia dobre zapadol výkon Petra Creeka Orgována, vytvárajúceho komickú postavu ustráchaného grófa Bougarta, ktorého pravý charakter sa prejavil pri pomoci Nicolettinho úteku. Orgován má však v hre aj funkciu muzikanta, doprevádzajúceho gitarou najmä spevné časti hry.
Aj muzika Norberta Bodnára sa vyhýba akejkoľvek hudobnej parodizácii (až na osvedčený a trocha lacný svadobný pochod) a podporuje jej stredoveký charakter. Spoločne so živým spevným prejavom hercov (aha, ako vedia Košičania spievať aj bez plejbeku…), vytvára ucelenú atmosféru inscenácie.
Spomínaný kľúč inscenácie podporuje aj Tománkova scéna, jednotná pri putovaní rôznymi krajinami, riešená maľovanými textilnými pásmi. Ak som už vyzdvihol jeho výtvarne vydarené stvárnenie marionetových postáv (výborne riešených aj po technologickej stránke), na druhej strane sa dal dosť nepochopiteľne strhnúť (čiastočne) Brožkovou parodizáciou spomínaných strážcov v Kartágu. Riešil ich bielymi hlavičkami maňušiek. A celkom nesúrodo včlenil do hry veľké, kašírované hlavy sluhov, ktorí hľadajú stratenú Nicolettu. Do dobového charakteru dobre zapadli jednoduché kostýmy hercov.
Aj keď som vyslovil niektoré výhrady k Brožkovej inscenácii Aucassin a Nicoletta, rád konštatujem, že divadlo sa usiluje, vedľa hier určených najmenšiemu divákovi, poskytnúť súboru aj náročnejšie texty pre staršiu vekovú kategóriu. Pre jeho herecký rast je to mimoriadne dôležité. Divadlo sa tak prezentuje v širších súvislostiach.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.