Stať sa samým sebou, aj v dotyku s divadlom

Autor: Juraj Šebesta

Vydanie: prvé

Grafický dizajn a zalomenie: Eva Péč Brezinová

Recenzentky: Zdenka Pašuthová, Zuzana Michalovičová

Študentské recenzie: žiaci Spojenej školy Novohradská v Bratislave v školskom roku 2023/2024 Dáša Grambličková, Dorota Guželová, Juraj Mikuš, Jakub Nemček

Ilustrácie: Martin Kišoň, Tatiana Liptáková, Filip Strapko, Simona Uhrinová, študentky a študenti vyššieho odborného štúdia ŠKOLY DIZAJNU – Súkromnej školy umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave v školskom roku 2023/2024 pod pedagogickým vedením Evy Péč Brezinovej, Hedvigy Mihálik Gutierrez, Oľgy Szegényovej Lehmdenovej a Róberta Szegényho

Typografie: študenti a študentky I. a II. ročníka Grafiky vizuálnych komunikácií vyššieho odborného štúdia ŠKOLY DIZAJNU – Súkromnej školy umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave v školskom roku 2023/2024 pod pedagogickým vedením Evy Péč Brezinovej

Jazyková redakcia: Hana Šuníková, Ľubica Hroncová

Edícia: EDU (Edukácia – divadlo – umenie)

Vydal: Divadelný ústav, Bratislava, 2024, 488 s.

ISBN: 978-80-8190-118-8

Multižánrový autor, spisovateľ, prekladateľ a teatrológ Juraj Šebesta profesionálne pôsobil v kultúrnych inštitúciách (Divadelný ústav, Mestská knižnica v Bratislave), aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V širokej čitateľskej verejnosti výrazne rezonujú jeho knihy pre mládež s humorným ladením. Román Keď sa pes smeje adaptovali divadelníci v Škole Ludus pod názvom Pozor, dobrý pes! (uvádzané v rokoch 2014 – 2022), adaptáciu komixového románu Venussha (Ťažký týždeň) pod názvom Pozor, double stress! hralo Divadlo Ludus v rokoch 2015 – 2022. V knihe Sme divadelníci s podtitulom Divadelný román v štyroch dejstvách, ktorú vydal Divadelný ústav, Šebesta prepojil viacvrstvové autorské dispozície a odbornú erudovanosť s fascináciou životom mládeže. Obdivuhodný rozsah (488 strán), ale tiež štruktúra publikácie si v edičnom procese vyžiadali široký okruh spolupracujúcich.

Primárnymi recipientmi knihy sú tínedžeri, končiaci stredoškoláci. Teda rovesníci protagonistov románu so záujmom o svet umenia, s ambíciami prenášať svoje doterajšie skúsenosti do performatívnych foriem. Tých vedie postava Profesora komplexne, vyzýva ich kriticky premýšľať, inšpirovať sa z predlôh textov dobových divadelných hier, pretavovať z nich podstatné posolstvá do svojich životných priestorov v čase, nevynímajúc politický kontext a diskusie o súčasnosti. Samozrejme, do hry vstupuje aj objavovanie lásky, pričom blízke vzťahy sú podstatné i pre učiteľa, v tom je akoby zarovno so študentmi. Cez osobu Profesora realizuje autor zámery novej didaktiky (learning by doing) a jeho otvorená komunikácia so študentmi predstavuje nenútený, sofistikovaný proces scitlivovania mládeže. O literatúre a divadle sa nielen učia, ale nimi aj intenzívne žijú v čase príprav na maturity.

Literárni spolužiaci, tak ako ich reálni rovesníci vo formujúcom období života, aj učitelia a rodičia (zároveň v synchronicite tvorby knihy) prežívali obdobie stíšenia a uzatvorenia spoločenských vzťahov počas pandémie COVID-19. Nestratili sa sami v sebe, k autentickému dotyku so živým interpretačným umením ich podnecoval Profesor, keď našiel silné tvorivé jadro triedy. Napríklad študent Daniel pod vplyvom poézie objavuje zmysel v písaní, precitá, a napokon aj cez divadelnú skúsenosť v kruhu spolužiakov komplexnejšie vníma zložité emócie a obklopujúce vzťahy. To povzbudzuje jeho ašpirácie, odvahu ponúknuť vlastné reflexie, byť tvorivý v spoločnom procese zobrazovania sveta umením. Autor prostredníctvom modelov zážitkového učenia podnecuje uvažovanie o hodnotách a otvorenú myseľ. Žiaci si túto skúsenosť ponesú životom, niektorí z nich sa zorientujú pre svoje budúce profesionálne pôsobenie alebo rozvinú záujem o umenie a divadlo v celoživotnej perspektíve, pre širší spoločenský a osobnostný nadhľad. Juraj Šebesta využil svoje talenty, pozorovanie a schopnosť prežívať osudy literárnych postáv.

Alúziu blízku divadelnému textu navodzuje rámovanie románu – prológ a epilóg. Aj bohatosť dialógov je príznačná viac pre drámu než prózu. V Šebestovom románe sa rozkrývajú vzťahy a postoje medzi študentami i medzi pedagógmi, sú svedectvom o šírke uvažovania mladých. Dejový úsek medzi rokmi 2021 – 2024 zahŕňa obdobie pandémie i vojny na Ukrajine, obavy o seba aj o svet, do ktorého majú tínedžeri vyletieť. Aký bude ich svojbytný život? Študenti sledujú domácu politiku, uvažujú nielen o témach, ku ktorým ich vedie škola či štúdium, a prirodzene, vytvárajú si prvé partnerské vzťahy. Bude ich nečakaná skúsenosť s pandémiou, politikou a vojnou v susednom štáte úzkostnou obavou, či vôbec zostať v tomto priestore? Dodá im nádej kultúra a divadlo? Maturanti bilingválneho gymnázia nie sú deti, sú to dozrievajúci mladí dospelí ľudia, s krehkou dôverou vo vlastné schopnosti.

Sebapoznávacím momentom je prológ s vyznaním študenta Daniela, ktorý „začal viac čítať vďaka Profesorovi. A inšpirovaný Rimbaudom, Baudelairom či Válkom sa dostal k vlastným pokusom.“ Motivačný epilóg má nadpis Niečo má zmysel: „V posledných týždňoch sa Daniel bavil písaním. Mal radosť z nečakaných spojení, prekvapivých obrazov, pohrával sa s rytmom a melódiou jazyka, vychutnával si hudbu hlasného čítania. Najčastejšie to boli krátke básničky, niekedy aj postrehy a úvahy, o spolužiakoch, rodičoch, o ľuďoch, ktorých stretol. Zvláštne situácie, náhody, súvislosti. No a ešte stále bol svet naokolo i on sám pre seba veľkým tajomstvom. Budúcnosť neistá, zastretá melanchóliou, pocity rozmazané ako farby a tvary za oblokom, po ktorom steká dážď. Písanie mu však do života vnáša radosť a akýsi náznak zmyslu, rozjasňuje prítomnosť.“

V návratoch z vynútenej domácej samoty sa Profesor i študenti tešia do školy. Autor rozohrá dej bohatý nielen na dialógy, ale aj úlohy z dejín literatúry a zvlášť drámy. Postupujú pekne od počiatkov dejín divadla a drámy, širšie aj dejín myslenia: texty od antickej komédie až k súčasnosti nielen čítajú, ale lektúru oživujú aj divadelnou akciou. Komentujú a k dnešku usúvsťažňujú výňatky zo svetovej i slovenskej menej uvádzanej dramatickej literatúry. Realizujú sa nielen ako interpreti, sú aj v pozíciách režiséra, dramaturga, scénografa, tiež navrhujú kostýmy, svetelný a zvukový dizajn, výber scénickej hudby, vyskúšajú si výkon divadelnej publicistiky a manažmentu. Súčasťou živého obrazu vzdelávania sú rozborové prednášky Profesora, ktoré prestupujú do ďalších diskusií, úloh či zadaní.

Románové dejstvo má štyri hlavné kapitoly, tie sú prekladané textami, prednáškami a výkladmi Profesora z dejín divadla v chronologickej línii. Dopĺňajú ich graficky vyčlenené archívne dokumenty a referáty, citácie a výroky. Osobitná je ďalšia vkladaná forma – osem vydaní divadelných novín, ktoré obsahujú výberový prierez dejinami divadla, svetového i slovenského. Autor v náučnej línii popri historiografii zdôrazňuje dostupnosť a reflexiu diel, pridáva odkazy na súčasné zdroje a projekty (napr. Zlatá kolekcia slovenského profesionálneho divadla). Juraj Šebesta vďaka náučnému plánu románu oživuje dejiny šikospektrálnymi témami, uvažuje v kontextoch jazyka, literatúry, histórie národa, politológie, keď žiaci s učiteľom diskutujú o rozširujúcej spisbe z dejinných udalostí a osobnostiach viažucich sa na preberanú etapu histórie divadla. Profesor neraz vysloví nenápadné, a predsa rezonujúce sentencie, napríklad: „Sú to slová, ktoré tvorili históriu“ (s. 324).

Autor koncentrovane pracoval v krátkom časovom rozpätí, avšak idea a príprava častí najmä z archívnych zdrojov bola dlhodobá. V závere tvorivého, resp. edičného procesu sa pripojil široký kolektív odborníkov. Na predsádke sú odkazy vo formáte QR kódov. Za jedným je poznámka autora o okolnostiach vzniku knihy, v ktorej popri inom uvádza, že odporúčaná literatúra a zdroje skrývajúce sa za druhým QR kódom sa budú naďalej dopĺňať, a tak je dielo projektom „work in progress“. Priebežná aktualizácia dát prezrádza ambíciu dlhodobého života knihy, je nielen otvorenou výzvou pre tvorivé adaptácie v školách, ale aj ponukou pokračovať v projekte, dopĺňať zdroje, inšpirovať ďalších teatrológov a spolutvorcov.

Dielo Sme divadelníci možno čítať vo viacerých rovinách – ako román o mladých, no zároveň aj ako motiváciu (nielen) pre učiteľov stredných škôl alebo umeleckých škôl. Z bezprostredného ohlasu jednej vysokoškolskej pedagogičky z východného Slovenska viem, ako vysoko oceňuje širokú poznatkovú rovinu pre výučbu dejín literatúry, najmä pasáže čerpajúce z archívnych zdrojov. Kniha Juraja Šebestu môže byť cennou pomôckou pre akademickú sféru a inšpiráciou, ako prenášať poznanie sveta a umenia i jeho reflexiu súčasníkmi do ďalšieho artefaktu. Vnímaví pedagógovia ako predpokladaná časť čitateľov odkryjú aj spodnú líniu learning by doing, čo zaiste prispeje k otvorenej komunikácii učiteľa so študentmi. Autor vykresľuje osobnostné rysy postáv detailne, každá je v spoločenstve rovesníkov jedinečná. V období, keď sa študenti spoluformujú, vylaďujú svoje hodnotové postoje a životné nastavenia, zakladá sa ich vzájomnosť azda v celoživotnej perspektíve. Šebestova kniha je odvážna a potrebná nielen pre primárne zamýšľaných recipientov – študentov.

A ešte je tu jedna potencionálna skupina čitateľov – rodičia tínedžerov a adolescentov, ktorí majú úzke možnosti bezprostredne sledovať počínanie si svojich ratolestí v kruhu rovesníkov v školskom a priateľskom prostredí. Je to cenný, autentický vzhľad. Divadelný román s referenčnými hrdinami je svetom, kde mládež uvažuje, argumentuje, formuluje vlastné názory. V poznámke autor sám uvažuje nad možnými pochybnosťami, či azda nie sú jeho predstavy utópiou: „(…) na našich stredných školách by v súčasnosti sotva mohol mať pedagóg toľko priestoru pre tému divadla. No aj táto utopická predstava chce byť provokujúcim príspevkom do diskusie o výuke na stredných školách, o ich zmysle pre našu spoločnosť. Jej ďalší rozvoj sa nezaobíde bez kvalitného vzdelávania. Vedeli to už starovekí filozofi…“

Rozhľadení pracovníci vo verejných alebo školských knižniciach azda neprehliadnu tento literárny počin. V období treskúcich informačných skratov, neprístojných politických diskurzov, kríz a vojen je kultúrna publicistika, písanie o tichých sférach umenia neopodstatnene utlmená. Ale len v rukách čitateľov príbehy a poznanie sveta zaznamenaného v knihách ožijú.

Juraj Šebesta v epilógu sumarizuje perspektívu ďalšieho osudu hrdinov svojho literárne spracovaného projektu divadelnej edukácie: „Práve v tomto období sa ďalší z nich (študentov – pozn. autorky) rozhodli pre život v umení. Aj keby sa im nepodarilo dostať sa na školy na prvý raz, prihlásia sa znova. Skúsia byť sami sebou. Skúsia byť divadelníkmi“.

PS. Pozoruhodnosť, priam monumentálnosť diela priniesla autorovi uznanie odborných kruhov a literárnych porôt. Juraj Šebesta za túto knihu získal Prémiu Literárneho fondu (sekcia pôvodnej literatúry) v kategórii literatúra pre deti a mládež, a tiež Prémiu Klubu nezávislých spisovateľov (výročné ocenenie bez rozlišovania žánrových oblastí).