Stánok s rýchlym občerstvením

Preklad: Jana Páleníková
Réžia: Ján Šimko
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna a kostýmy: Jerguš Opršal
Hudba: Matúš Homola
Hrajú: Ľubomír Bukový, Tatiana Poláková, Juraj Igonda
Premiéra: 16.06.2008 na Malej scéne ŠDKE Košice
Dramatička Gianinu Cărbunariu sa presadila v európskych centrách novej drámy nie preto, že by sa jej texty vyznačovali nejakou špecifickou poetikou či jazykom, či preto, že by jej divadlo Teatrul Mic vytváralo neopakovateľný štýl. Skôr vďaka tomu, že sa táto sotva tridsaťročná rumunská autorka dokáže priamočiaro dotýkať súčasných problémov mladých ľudí. Hlavnou témou hry Kebab je túžba po lepšom živote v zahraničí aj za cenu prostitúcie vo všetkých jej formách – a aj tých najtvrdších dôsledkov.
Príbeh troch mladých ľudí, ktorí sa rozhodli skúsiť šťastie v Írsku, by teoreticky mohol byť pre východoslovenský región, dlhodobo trápený nezamestnanosťou, aktuálnou dramaturgickou voľbou. Kvôli lepšej možnosti identifikácie s hrdinami dramaturgia dokonca zmenila národnosť hrdinov z Rumunov na Slovákov. Z Bogdana je Bohuš, z Voica Vajco a z Mady Magdaléna. Nezabralo to absolútne. Ani na druhej premiére nebol Kebab vypredaný, čo okrem iného otvára aj otázku, do akej miery sú na podobné tituly pripravení pracovníci marketingu a prevádzky, ako ich vedia ponúknuť a predať tomu najsprávnejšiemu divákovi, ktorý má šancu oceniť aj ich krutú dramatiku. Je samozrejmé, že dramatika hovoriaca o drsných stránkach života, to nemá nikdy vopred vyhrané, zvlášť nie na štukami vyzdobenej Malej scéne košického Štátneho divadla, kde sa najlepšie predávajú komédie Mira Gavrana „o všetkom“. Hoci priestor Malej scény je určený pre komorné projekty, podobný typ produkcie by, zdá sa, sedel lepšie do nejakého alternatívnejšieho priestoru, ktorý však v Košiciach len vzniká, v priestoroch bývalých Kasární. Na druhej strane treba ale pripomenúť, že košický divák prijal v minulých sezónach presne na tej istej Malej scéne nielen vidieckych lúzerov z McDonaghovej Krásavice z Leenane, ale i sexuálnu otvorenosť hry Bližšie od teba anglického dramatika Patrika Marbera. Divácke prijatie závisí – teda našťastie – od toho, či produkcia presvedčí diváka, že podáva autentickú správu o svete alebo nie. A práve v tom má produkcia režiséra Jána Šimka rezervy, predovšetkým kvôli neujasnenosti zvolenej štylizácie.
Kebab je text dávajúci slušný základ pre „reality report“, viac ako pre štylizované metaforické divadlo. Postavy nie sú delené na zlých a dobrých hrdinov, násilie sa mieša s nežnosťou vo veľmi delikátnom mixe. Príbeh je jednoduchý. Bohuš a Magdaléna sa náhodou stretávajú v lietadle. On ide do Írska študovať umenie, ona za frajerom Vajcom, o ktorom verí, že má známosti v šoubiznise a pomôže jej presadiť sa tam ako tanečníčke, aby sa stala niekým na spôsob Madonny. To, že po krátkej epizóde s predajom Kebabu skončí pod pasáckym dohľadom Vajca v sexbiznise, si vieme ľahko domyslieť. Aj to, že si jej krehkosť a naivnosť Bohuša istým spôsobom získa, hoci priateľstvo s týmito dvoma „rodákmi“ berie len ako mostík, ktorý mu má pomôcť v jeho umeleckej kariére. Bohuš totiž presvedčí Magdalénu, že bude jej príbeh točiť ako svoju seminárku. Vajco však okamžite pochopí aj komerčný potenciál šírenia pornovideí s Mady na webe. Nakoniec, ani Bohuš sa vidine zbohatnutia až tak nebráni. Po tom, čo Bohuš na základe filmu o Magdaléne dostane slušné miesto v reklame, sa chce s kamarátmi rozlúčiť a ísť žiť „normálne“. Zo spiklenectva podobného typu sa ale odchádza veľmi ťažko.
Cărbunariu nepoužíva nijaké objavné princípy, jej rozprávanie je kvázi realistické, lineárne, v jej pôvodnom texte prerušované len filmovými vsuvkami – úryvkami z Bogdanovho filmu. Hrdina s foťákom či kamerou – to je samo o sebe pomerne veľké klišé. Avšak texty, ktoré hovorí Mady v rámci dokrútok, majú svoju výpovednú hodnotu, navyše posúvajú banalitu rozprávania do trochu umeleckejšej polohy. Práve o tieto malé básne v próze v košickej inscenácii prichádzame, režisér sa totiž rozhodol filmovanie vynechať. Možno je to výsledok ekonomických obmedzení nízkorozpočtovej produkcie, filmový plán však chýba príbehu dosť podstatne. Jeho nahradenie nepodarenými Bohušovými kresbami, vytvorenými v rámci akéhosi performance, či divadelnou symbolikou, je totiž neumelé. V poslednej scéne sa mal, napríklad, Vajco prekvapiť nad tým, že vidí v televízii kampaň proti domácemu násiliu, ktorú urobil Bohuš s použitím fotografie Magdaléninej doráňanej tváre. Réžia vyriešila túto situáciu tak, že na scénu prichádza herečka (postava Mady je v príbehu už mŕtva) s anjelskými krídlami, nijako nedoráňaná. Chlapci ju s námahou vyložia na „striešku“ akejsi konštrukcie, ktorá najviac zo všetkého asi pripomína stánok rýchleho občerstvenia. S jej pomocou sa už v prvej scéne simuloval let lietadla. Podporená svetelnou prácou neónov môže Mady s nadhľadom zakývať smrteľníkom. Tento moment je rovnako falošný ako Bohušov biely oblek symbolizujúci jeho prerod do vyšších vrstiev, akoby to bol práve imidž, aký si volia úspešní mladí tvorcovia. V závere produkcie sú z textu vystrihnuté aj slová o tom, že „kamaráti“ Bohuš a Vajco pôjdu na zápas medzi Rumunskom a Írskom. Autorkin tón kritizujúci falošnú národnú hrdosť bol tým zámerne otupený.
Hra Cărbunariu je hrozivá v tom, ako sa jej hrdinovia ľahučko vyrovnávajú s odprataním niekoho, kto sa stane nepohodlným. V tomto prípade sa záťažou stáva tehotná Mady. Iniciátorom vraždy je síce Vajco, ale Bohuš v strachu o svoju kariéru hrozivé „dielo“ dokončí. Ján Šimko túto scénu domyslel tak, že Bohuš berie dotlčenú Mady nežne do náručia, aby ju v zákulisí zastrelil. Skratové chovania v afekte pod vplyvom násilného Vajca by sme asi vedeli pochopiť skôr, ako takúto premyslenú vraždu. Celkovo nie je jasný vzťah zvolených inscenačných prostriedkov k realite, čo sa napríklad prejaví v scéne telefonovania bez telefónu.
Scéna Jerguša Opršala mala neľahkú úlohu odblokovať z výhľadu divákov štukovú výzdobu tohto divadla. Sťahujúca sa kovová roleta robí celkom zaujímavé pozadie, ktoré sa dokonca dokáže rozsvietiť, s týmto prvkom sa ale počas predstavenia pracuje len zriedkavo. Okrem nej je na scéne už len akýsi skladací, rekreačný nábytok, ktorý vhodne vyvoláva pocit provizória, bývania na podnájme, avšak bez detailnejšieho dopracovania jednotlivých mizanscén. Hudobný plán je na niektorých miestach obohatený o country pesničku Take me home, ktorá je zrejme v zámernom v protiklade s pocitom autorky vyjadreným v úvode hry: „Domov? Tu nie je domov, ale ani doma nie je domov. Lebo doma je horšie ako kdekoľvek inde, kde nie je domov. Nikdy naspäť domov.“
Hereckej trojici sa podarí miestami zaujímavo sprostredkovať zážitok intimity zvláštneho spolužitia v trojuholníku, tak trochu v štýle filmu Jules a Jim, inokedy ale zaznievali repliky trochu umelo. Ľubomír Bukový má veľký potenciál zahrať rozorvaného hrdinu, jeho Bohuš je inteligentným, tvorivým, citlivým podliakom. Veľmi civilne, bez prvoplánovej surovosti, zahral postavu Vajca Juraj Igonda. Trochu otázne je obsadenie Tatiany Polákovej. Hlavná hrdinka má mať 15 rokov, vo vlastnom divadle Gianiny Carbunariu, Teatrul Mic, túto postavu hrala herečka, ktorej sme to mohli celkom veriť. Od veku postavy sa odráža vyznenie viacerých scén. Je príjemné, že sa Tatiana Poláková nepokúša predstierať neplnoletosť, na druhej strane je asi prirodzené, že niektoré názory či postoje nevyznievajú z úst zrelšej predstaviteľky natoľko autenticky.
Košická scéna má dobrý bod, že sa pokúsila postaviť sa aj takémuto druhu textu, škoda však, že konkrétna produkcia zostala kdesi na formálnom povrchu.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.