Stačí im (nám) pohľad kukátkom?

Ticho a spol., Stopy snov: Kukátkom
Réžia a dramaturgia: Martina Lukáč Jakubcová, Alžbeta Marendiaková, Mirka Košická, Bobo Barri
Svetelný dizajn: Jakub Branický
Scéna a grafický dizajn: Alžbeta Marendiaková
Asistencia, fotografia: Veronika Turčanová

Účinkujú:
Sused: Juraj Frištacký
Mama: Darina Pomichalová
Podvedomie: Martina Lukáč Jakubcová
Dieťa 1: Michala Jarjabková
Dieťa 2: Barbora Dragúňová
Dieťa 3: Tatiana Blažeková

Strach je prirodzená obranná reakcia ľudského organizmu a súčasť socializácie jedinca. S časťou obáv sa už narodíme, keďže patria do stratégie prežitia, ale väčšina vzniká ako následok sociálnej skúsenosti. Následne táto negatívna a predmetne orientovaná emócia sprevádza človeka po celý život. Môže byť aktivizačným prvkom, ale častejšie je „blokátorom“. Aj keď si veľmi želáme byť ako Nebojsa – hrdina rozprávkového sveta, v živote každého z nás sa skôr opakujú situácie, v ktorých sa musíme vyrovnávať so strachom a úzkosťou. Pokiaľ nejde o sprievodné znaky duševného ochorenia, človek „boj so strachom“ spravidla zvládne. V prípadne zdravotne znevýhodnených jedincov však môže byť emócia intenzívnejšia, častejšia a počet spúšťačov vyšší. V aktuálnej inscenácii divadelného zoskupenia Stopy snov Kukátkom sa téma strachu stala priestorom, v ktorom sa prelína svet zdravých so svetom zdravotne znevýhodnených ľudí.
Kukátko je (nespisovný) výraz, ktorý označuje dva predmety. Okrem prostriedku na priblíženie scénickej akcie v klasických divadelných priestoroch, čiže tzv. divadelného ďalekohľadu, najčastejšie pod týmto slovom chápeme priezor na dverách obydlia. Nazretie „cez kukátko“ je možné vnímať aj ako metaforu hodnotiacich procesov, ktoré sú súčasťou našej aktívnej či pasívnej existencie. Človek sa každý deň ocitá v situácii, keď si kladie otázky formulované v texte tvorcov inscenácie. „Máme iba nakúkať kukátkom? Alebo sa postaviť zoči-voči? Máme ostať stáť za dverami? Pred dverami?“[1] Odpoveď na ne je viac ako symbolická, môže byť takmer „osudová“ pre naše bytie, pretože „kým dvere neotvoríme, nezistíme, čo je za nimi.“
Sujet divadelnej inscenácie je jednoduchý. Mama žije v domácnosti s tromi deťmi. Každodenný rituál starostlivosti o domácnosť je zobrazený prostredníctvom takmer banálneho motívu nakupovania. Mama sa zobudí, zoberie si tašku, šál a ide nakúpiť. Snaží sa byť dobrou mamou, ktorá deťom zabezpečí nielen to nevyhnutné pre život, ale i „koláč“. Je mamou opatrnou a ochraňujúcou deti pred nebezpečenstvom číhajúcim na nich na ihrisku, v obchode… Ona sama sa tiež snaží vyhýbať sa nebezpečným situáciám. Povinnosti a neustála pozornosť sú však únavné, každodenne prítomný strach o bezpečnosť detí i seba je stresujúci. Darina Pomichalová v postave Mamy pôsobí veľmi autenticky, je naozaj matkou, ktorú úzkosť i rutina nielen stresujú, ale predovšetkým vyčerpávajú. Naopak, deťom do istého veku rutina nevadí, je všeobecne známe, že v deťoch vyvoláva skôr pocit bezpečia. Herečky v postavách detí – Tatiana Blažeková, Barbora Dragúňová a Michala Jarjabková spokojne hrajú spoločenskú hru a neprotestujú, keď im mama nedovolí ísť na ihrisko, do obchodu. Je to predsa nebezpečné. A čakajú, kedy im mama upečie koláč.[2] Mama sa musí sústrediť na svoje povinnosti, no nie vždy sa jej to darí. Vtedy robí chyby. Keď sa jej opäť podarí rozsypať nákup, stretne suseda, ktorý sa jej pokúša pomôcť pri zbieraní vecí. Strach jej nedovolí prijať ponúkanú pomoc a utečie. Myslí si, že jej ukradol múku, ktorú v panike zabudla na mieste. Dobrosrdečný sused Juraj Frištacký z nájdenej múky upečie koláč. Prinesie ho mame a deťom. Deti sú doma samy, snažia sa dodržať mamin zákaz „otvárať dvere cudzím“, ale nakoniec zvíťazí ich zvedavosť. Mama sa v tej chvíli vracia domov, vydesená zamkne dvere a deti vyhreší. Lenže Sused je stále za dverami, v rukách má koláč a čaká… Mama sa musí rozhodnúť, či sa dvere ich bytu znova otvoria, alebo ostanú zatvorené.
Ako uvádzajú tvorcovia, ich pôvodným zámerom bolo vytvoriť inscenáciu z pohľadu zdravotne znevýhodnených ľudí. Herci divadla Stopy snov sú „rozmanití ľudia s rozmanitými prejavmi, ktoré sa medzi odborníkmi nazývajú mentálne postihnutie“. Ich život má tak mnoho obmedzení a často za nich rozhodujú iní. Napriek tomu nestrácajú chuť tvoriť a napĺňať niektorú z definícií divadla. Hrať sa, rozprávať a zobrazovať príbehy. Podľa zdravotne znevýhodnenej performerky a teoretičky umenia Petry Kuppers „divadlo zdravotne znevýhodnených sa môže stať hlasom mnohých, ak prestaneme skrývať slabosť, únavu i to, aké namáhavé je žiť v nestabilnej a riskantnej situácii, a namiesto toho budeme otvorenejšie hovoriť o tom, čo nás to stojí, ak chceme fungovať spôsobom, ktorý spoločnosť považuje za normálny“[3]. Viacerí zdravotne znevýhodnení divadelníci, vrátanie zoskupenia Stopy snov, popri vlastných príbehoch objavujú príbehy ľudí bez hendikepu. Divák (aj bez čítania úvodného textu tvorcov) už od prvého výstupu zisťuje, že inscenácia zobrazuje strach, ktorý sa týka nás všetkých. Fascinovane sleduje na javisku hercov, ktorí chceli rozprávať o vlastnom strachu, ale vlastne hovoria o tom jeho. Náš strach ovplyvňuje naše konanie a ako pri každej nepríjemnej emócii sa snažíme vyhnúť jeho príčinám. A tak radšej necestujeme, nechodíme do spoločnosti, nezamilujeme sa, alebo naopak nevieme zostať ani chvíľu sami a žijeme v nefunkčných vzťahoch. Kvôli pocitu bezpečia radšej odmietame veci, po ktorých túžime. No ako tvorcovia inscenácie upozorňujú, „ak je človek dlhodobo udržiavaný v prostredí bezpečia, aby sa mu nič nestalo, tak sa mu nič nestane. Aj v tom význame, že nič neprežije, nenaberie skúsenosti.“ Je v bezpečí, ale nie je šťastný. Tak ako Mama a jej Deti.
Štruktúra inscenácie je cyklická, scéna Maminho odchodu a príchodu z obchodu sa niekoľkokrát zopakuje v takmer identickej podobe. Opakovanie a variácie ilustrujú každodennú rutinu vnímanú z hľadiska zachovania bezpečia pozitívne, ale aj jej ubíjajúcu monotónnosť. Dej je prerušovaný krátkymi „spoveďami“ matky vychovávajúcej zdravotne znevýhodnené dieťa.[4] V reprodukovaných monológoch zaznievajú konkrétne problémy, s ktorými sa každý rodič takéhoto dieťaťa stretáva. Navonok je hľadanie odpovedí na otázky totožné pre všetkých rodičov. Rodič zdravotne znevýhodneného dieťaťa má vplyv nielen na vzdelanie, vytvára priestor pre záľuby a realizáciu snov, ale nesie zodpovednosť aj za oblasť, v ktorej sa spravidla dospievajúci snaží eliminovať kontrolu rodiča, a to oblasť sociálnych kontaktov v podobe priateľstiev i intímnejších vzťahov. Zdravé deti sú v istom momente pripravené prevziať zodpovednosť samy za seba, mentálne znevýhodnení to dokážu len do istej miery. U ich rodičov istý typ obáv pretrváva celý život. Väčšina z nich sa však snaží, aby aj ich dieťa, napriek limitom a sociálnym bariéram, prežilo naplnený a šťastný život. A práve to chce veľkú odvahu, otvoriť dvere sebe i iným, nebáť sa komunikovať, skúšať nové veci. Aj o odvahe týchto rodičov a ich detí je inscenácia divadla Stopy snov.
Inscenácia ako divadelný tvar má celistvú podobu, v ktorej sú integrované všetky zložky inscenácie. Herecké akcie sa odohrávajú na malom javisku divadla Ticho a spol. Herci sú s divákmi v blízkom, takmer intímnom kontakte a komunikujú prostredníctvom jednoduchých otázok, pohľadom či úsmevom. Scénografia je jednoduchá a funkčná. Na javisku dominuje svetlá pohovka, ktorá slúži Mame na oddych, za ňou je kus nábytku slúžiaci na odloženie nákupnej tašky a vešiak, kam si vešia šál. Naľavo od pohovky je malý stolík s vankúšmi na zemi, na ktorých sedia hrajúce sa deti. V zadnom pláne je invenčným spôsobom vyriešená ďalšia časť bytu – spálňa detí. Na stene sú umiestnené vankúše, o ktoré sa deti, keď idú spať, jednoducho oprú, držiac sa stĺpika, vo význame nielen oporného, ale i oddeľujúceho prvku. Stĺpik môže simulovať bezpečnostnú zábranu, ktorá býva umiestnená na detských postieľkach. Napravo je na vyvýšenom pódiu, schodíkoch, umiestnená stena, cez ktorú počas naratívneho „intermezza“ v ostrom svetle presvitá tieň Martiny Lukáč Jakubcovej, stvárňujúcej ďalšiu postavu inscenácie (Podvedomie), zatiaľ čo zvyšná časť javiska je ponorená do tmy.
Dramaturgická rovina inscenácie je prispôsobená možnostiam hercov tak, ako všetky predchádzajúce, vytvorené týmto divadelným zoskupením. Práve herci sú tým najdôležitejším prvkom inscenácie. Okolo nich sa sústredí celý proces inscenovania, na ktorom sa spolupodieľajú. Odkaz, ktorý chcú sprostredkovať, formulujú jasne. Inscenácia je viac výpoveďou o živote so strachom, ktorá sa týka nás všetkých, ako inscenáciou ich osobných príbehov. Pre mňa osobne k vrcholným momentom inscenácie, v ktorých sa prejaví integrita predstavenia a zároveň profesionálny prístup, patria práve herecké akcie Dariny Pomichalovej a Martiny Lukáč Jakubcovej. Spája sa v nich praktická potreba sprievodcu herca s umeleckou invenciou. Sprievodkyňa – terapeutka a divadelníčka Martina Lukáč Jakubcová je v inscenácii postavou zobrazujúcou Podvedomie. Podvedomie je vyjadrené ako vnútorný hlas, s ktorým vo chvíľach neistoty a strachu často vedieme polemiky. „Hádky“ Podvedomia sú najdynamickejšou a najexpresívnejšou časťou inscenácie, dejotvorným prvkom a ich výsledok sa odráža v konaní Mamy.
Podľa Petry Kuppers „rozmach divadelnej činnosti zdravotne znevýhodnených v 21. storočí umožnil kritike zanechať pozíciu zásadného oficiálneho vyhlásenia, že áno, aj znevýhodnení ľudia môžu tvoriť umenie“[5]. Na Slovensku umeleckých zoskupení spomenutého typu nie je veľa, Stopy snov však majú publikum, ktoré im zachováva nielen priazeň na základe spolupatričnosti, ale i umeleckej kvality diel. Zdá sa, že posun od osobných príbehov zdravotne znevýhodnených hercov k témam, ktoré ich spájajú so zdravými, je pre divadlo Stopy snov dôležitým kreatívnym impulzom.

---

[1] Text tvorcov a základné informácie o inscenácii sú dostupné na https://stopysnov.wixsite.com/kukatkom/o-com-to-bude-1 [16. 12. 2019] Ak nie je uvedené inak, citácie v recenzie sú z tohto zdroja.[2] V reprízach inscenácie je dej doplnený o scénu, v ktorej deťom dôjde trpezlivosť a koláč „si upečú“ samé.[3] KUPPERS, Petra. Divadlo a zdravotné znevýhodnenie. Bratislava : Divadelný ústav, 2019, s. 16.[4] Autentickosť textu súvisí s inšpiračným zdrojom inscenácie, ktorým sa stal osobný príbeh a skúsenosti Alžbety Marendiakovej – jednej z tvorkýň inscenácie.[5] KUPPERS, 2019, s. 46.