Správy o autentickom divadle Stanislava Štepku: obrana umením pred skepsou

1. vydanie

Autor: Miloš Mistrík

Recenzenti: Zuzana Kákošová a Miron Pukan

Redakcia a korektúry: Emil Borčin

Grafická úprava: Mojmír Zmija

Foto na obálke: Robert Hüttner pre denník Pravda

Počet strán: 254

ISBN: 978-80-974883-1-4

Správu o Stanislavovi Štepkovi do monografie s podtitulom Pohľady do jeho snov zosnoval divadelný vedec Miloš Mistrík. Precízna práca teatrológa a univerzitného profesora je doplnená fotografiami z inscenácií Radošinského naivného divadla, súpisom hier Stanislava Štepku, počtom repríz jednotlivých inscenácií, aj súpisom všetkých účinkujúcich v sedemdesiatich hrách za roky 1963 – 2024. Miloš Mistrík píše perom nadľahčeným literárnou skúsenosťou, publikom jeho knihy je široká verejnosť milovníkov divadla a RND zvlášť. Významným znakom Mistríkovho autorského prístupu je, že sa spolieha na vlastné poznatky a širokospektrálne štúdium, zaraďuje fakty, kontextuje, komentuje, hodnotí. V publikácii nenájdeme citácie iných autorov, v náhľadoch je svojbytný. Jeho uvažovanie o RND a Stanislavovi Štepkovi je kompaktné, ucelené, disciplinované, múdre – a citlivé.  

Slovo správa, ktoré Miloš Mistrík votkal do názvu monografie, opakoval Štepka vo väčšine podtitulov svojich hier (za všetky spomeňme Správu o príchodoch a odchodoch vlakov a ľudí k hre Konečná stanica z roku 1997). Podtitul knihy obsahuje éterickú esenciu slova sen, azda v podobnom význame prítomného u všetkých túžiacich ľudí, tvorcov aj prijímateľov, celoživotných rojkov. Nie je jednoduché jednoslovne vyznačiť žáner tejto publikácie. Mistrík v nej skĺbil princípy poznania, bádania, pozorovania, cítenia, súznenia do textovej harmónie, čítavej ako dobrá literatúra s umenovedným poznaním, vhľadom a v konečnej formulácii s názorom. Je to text takpovediac všeobjímajúci, svedčí o širokom koncepte divadelnej prevádzky, ktorá sa vyvíjala od dedinského, maloformistického divadla až po dosky profesionálnej scény. RND má v slovenskej kultúre nepochybne výnimočné miesto.

Autor pristúpil ku knihe o Stanislavovi Štepkovi a jeho divadle zoširoka, je zároveň aj reflexiou kultúrnych dejín obce Radošina. Pripomienky jednotlivých inscenácií kontextualizuje v histórii divadelníctva a vníma ich vo svetle Štepkovho jedinečného rukopisu a interpretácie, priam v životnej filozofii čerpajúcej z prežívania človečenského a spoločenského v bežných aj snových dimenziách. S trpkým humorom, vyslobodzujúcom z trápení vo vzťahoch, ktoré sa číria v najbližších rodinných a komunitných kruhoch. Neraz sú to postavy trpko-smiešnych malých i krutých ľudí z dediny, ktorí si najviac dovoľujú voči najbližším. V zornom poli dramatika sú aj velikáni ducha a činov siahajúcich poza hranice okresu i krajiny. Zapísaní už len v letopisoch minulosti a blahej pamäti, avšak pre Štepku sú to ľudia hovoriaci, cítiaci ako postavy na javisku. Jeho sny letia do výšin – aj k nebu Milana Rastislava Štefánika, aj k oblakom či padáku Štefana Baniča.

Správy sú tiež o tom, ako si tu žijeme ukotvení v jednom priestore. Hry majú názvy takmer inštruktážne, vždy s podtitulom, aby sa diváci zmestili do očakávaní – alebo do kože, do reality, do žánru. Hoci vždy ide o Štepkov žáner, napríklad o naivné obrázky, rozprávky, komédie s rôznymi prívlastkami, hry na city, hry na hrdinu, správy o domácnosti, ale aj inscenácie-kroniky zo života slovenských a európskych osobností atď.

Miloš Mistrík interpretuje svoju percepciu cez umenovednú prizmu, znalosti z dejín umenia, zvlášť divadelného, a umne nás prizýva porozumieť posolstvu diela aj všeobecnejšie, v kultúrno-spoločenskej dobovej atmosfére. Obsiahnutý prvok hodnotiaceho úsudku je teda hladkou emulziou, je ingerenciou do vnímania diela, najmä tých hier, ktoré sa už na scéne neuvádzajú. Produktom Mistríkovho uvažovania o umení a divadle je komplexný text, v ktorom sú autorove objavné myšlienky vložené do tém vecných. Sú faktograficky nasýtené dejinami RND, príťažlivé pre zaujatých milovníkov divadla a hodnotné aj pre profesionálov z rôznych divadelných a príbuzných profesií.

Napríklad, keď Mistrík reflektuje prvé inscenácie formujúceho sa Štepkovho divadla zo šesťdesiatych rokov (Z dupa spadol, oddýchol si, 30. 11. 1968, Klub mladých, Radošina, 51 repríz), hovorí: „A práve tu sa už priezračne manifestovala podstatná črta tvorby nášho autora, jeho ponor do mysle obyčajného človeka a každodenného života. Tento trend neznamenal, že by Štepka rezignoval na pôvodné inšpiračné zdroje z pražského Semaforu, ani to neznamenalo jeho návrat k ochotníckej urbánkovskej tradícii ľudového divadla, išlo iba o to, že nemohol neuvedomiť si tú studnicu podnetov, ktorá mu ležali v Radošine pri nohách. V tejto hre ešte nevyužil miestne ľudské typy, ale zareagoval na nálady a dezilúzie tých čias, pokúsil sa poskytnúť čosi ako všeobecnú pomoc zranenej duši národa, obranu proti skepse, ktorá ho premáhala.“ (s. 15)

To, čo diváci predovšetkým milujú na Štepkovom divadle, je špecifický humor. Miloš Mistrík ho vníma ako súčasť Štepkovej poetiky, s konotáciami aj k spoločenskej kritike. Pri hre o zbojníckej legende Jááánošííík (Správa o hrdinovi alebo Hra na hrdinu, 14. 11. 1970, Klub mladých v Radošine, 501 repríz prvého uvedenia) komentuje: „[Z]rejmé je, že Štepkovi už od počiatku nešlo iba o kritiku sociálnej vrstvy ani ,prežitej‘ triednej spoločnosti. Tak ako nechcel len bojovať s legendou a vysmievať sa zo zbojníkov, tak nechcel hovoriť o jednotlivostiach morálneho úpadku ľudí, ale chcel sa vyjadriť aj k etickým otázkam doby. Jeho výsmech sa týkal žijúcich, nie už dávno mŕtvych. Fakt, že to urobil zmierlivým tónom a že povedané neustále humorne nadľahčoval tým, že postavám vkladal do úst slovné lapsusy, poprekrúcané poučky, nelogické vyhlásenia a zosmiešnené dobové heslá, bolo výsledkom jeho schopnosti povedať so zdanlivou naivnou tvárou pravdu do očí.“ (s. 45).

Štepka sa k Jáánošííkovi vrátil po tridsiatich rokoch a Miloš Mistrík glosoval aj druhú verziu (14. 11. 2000, Bratislava, 237 repríz druhého uvedenia). Usúvsťažňujúc ju do zmenenej doby postrehol, že sa v nej vytrácal efekt zosmiešňovania a karikovania figúrok okolo Jánošíka, taký príťažlivý v ére normalizácie. Avšak v nových spoločenských pomeroch po roku 2000 „odvaha povedať predstaviteľom moci nepríjemnú pravdu do očí zlacnela“. Mistrík nekompromisne hodnotí: „Tak sa táto hra v dobe svojho znovuobjavenia na scéne stala historickým pripomenutím, na ktoré si diváci kupovali vstupenky z nostalgie, ale ťažko si tam našli nové posolstvá pre aktuálnu dobu, ktorú práve zažívali.“ (s 53)

Ešte v jednom prípade sa Štepka vrátil k skôr uvedenému titulu – v čiernej komédii Človečina 2 (25. 7. 2004, Bratislava, 63 repríz), pôvodné uvedenie bolo 14. 11. 1971 v Klube mladých v Radošine, počet repríz bol 344. Pri nej tému rozšíril o výklad nárečia strednonitrianskeho regiónu, ktoré z javiska znie v nezvyčajných funkčných vrstvách a napokon dotvára javiskový účinok. Radošinský dialekt si v niektorých postavách osvojovali aj prichádzajú herci, už akademicky erudovaní.

Miloš Mistrík nehodnotil herectvo jednotlivých interpretov RND, avšak o principálovi Stanislavovi Štepkovi sa musel vyjadriť. V kapitole Správa o Štepkovi ako hercovi si predsavzal, že nebude príliš opisný, pripomenie predovšetkým to, čím Štepka vyniká – nielen ako autor, ale aj ako herec, lebo je zároveň predstaviteľom postáv, ktoré si sám napísal. „Má kľúčovú pozíciu pri určovaní špecifického rázu svojho divadla, ktoré pomenoval ,naivné‘, jeho poetiky a poslania, teda má úlohu koncepčnú, z ktorej vyplýva aj postavenie pri určovaní režijnej, výtvarnej a hudobnej línie inscenácií. (…) Štepkovo herectvo je iné ako to štandardné. Kým štandardné herectvo má dve zložky (herec a postava), Štepkovo herectvo ich má tri – trvalo je prítomná aj ďalšia, a to osobnostná súčasť. (…) Bez neho ako autora, ako herca ani ako principála súboru by to nešlo. Ústredné postavenie čaká len naňho, s tým musí rátať každý, kto sa chce stať členom súboru a vystupovať na jeho scéne. (…) On je RND. Diváci chodia do RND na Štepku a na súbor ním vyprofilovaný.“ (s. 219 – 221).

Herectvo Stanislava Štepku charakterizuje Mistrík takto: „Štepka nie je človek dramatického gesta ani predstaviteľ tragických výbuchov emócií, ani titan v boji proti zlému osudu. Štepka je Radošinčan, v postate priamočiary charakter, prívetivý a často veselý a kontaktný. Hráva postavy veselé aj smutné, ale aj postavy pozitívne a negatívne. Dve zložky – herec a herecká postava – sa uňho môžu spojiť v rôznorodých rolách.“ (s. 222). Autor usudzuje, že práve charakteristiky Štepkovho hereckého zjavu vysvetľujú, ako je možný zdanlivý paradox, že hráva aj pozitívne, aj negatívne roly. Sám umelec tie druhé nazval „zloduchmi“. Teatrológ pridáva: „Pritom celkový ráz jeho herectva, vždy rovnako opísaný divákmi, pozorovateľmi, kritikmi, novinármi, je herectvo pozitívnej energie, dobrého príkladu, riešenia konfliktov namiesto toho, aby ich vyvolávalo. Štepkovo osobné nastavenie teda niečo také, ako je ničota, nepozná.“ (s. 223)

Stanislav Štepka je fenoménom slovenského divadelníctva, jeho divadlo je autorské, uvádzalo a uvádza výlučne Štepkove divadelné texty, spočiatku realizované v jeho réžii, neskôr si prizval ďalších režisérov. Súbor sa postupne profesionalizoval, takže k amatérskym hercom z talentovanej dediny prichádzali mladí akademicky vzdelaní interpreti, ochotní pristúpiť nielen na poetiku divadla, nárečový slovník a dikciu. Navyše, viaceré výroky zo Štepkových hier zľudoveli.

Autor publikácie sprítomnil známosť a obľúbenosť Stanislava Štepku 

sprostredkovanie v kapitole Správa o Štepkovi ako národnej legende cez výsledky televíznej ankety Najväčší Slovák z roku 2019, do ktorej sa zapojilo 108 229 hlasujúcich. So širokým prehľadom v histórii, umení a literatúre komentuje Mistrík umiestnenie, resp. vnímanie Stanislava Štepku v súradniciach osobností bez vymedzenia doby a oblasti, v ktorej pôsobili. Štepkovo meno sa ocitlo v skupine od desiateho do stého miesta, teda v prvej tretine hodnotených osobností – legiend slovenského národa. Mimochodom, prvým, teda najväčším Slovákom je podľa ankety Milan Rastislav Štefánik, desiatym Juro Jánošík. Stanislav Štepka sa dostal do hviezdnej spoločnosti, ktorú tak trochu sám vytvoril svojimi „správami“, napríklad tou piatou, Správa o hrdinovi alebo Hra na hrdinu (Jáánošííík, 1970).

Aj Mistrík si kladie otázky, či to bol Štepka, kto prispel k dobrému umiestneniu spomínaných osobností v ankete tým, že ich vytrvalo, pútavo a zábavne propagoval vo svojom divadle, v televízii i rozhlase, a teda popularizoval ich dielo a sprítomnil ich publiku. Ide prednostne o významných ľudí, o ktorých sú tieto fikcie, a teda im majú patriť sympatie publika, alebo je ústrednou osobou predstavenia sám Štepka, ktorý im dal divadelný život? Autor hľadá odpoveď, konštatuje však, že „Mimezis a fikcia sa tu extrémne úzko spájajú takmer intenzitou vzájomného nedeliteľného prieniku či stotožnenia“ (s. 229). Tému završuje obratom k publiku a opäť sa pýta: „V RND to tožiž funguje takým spôsobom, že postava na scéne, napríklad Banič, môže mať v sebe viac zo Štepku ako zo seba. Vie vôbec publikum rozlíšiť, či je ten, kto ho zaujal, v podstate viac Štepkom, alebo Baničom?“ (s. 230)

Publikácia nie je detektívka s otvoreným koncom, napokon sa Miloš Mistrík zamýšľa nad hodnotami, ktoré „sa zjavujú na celej ploche jeho [Štepkovej] tvorby, ako zmierlivosť, empatia, láskavý humor, odpor zlomyseľnosti, násilie. Základné Štepkove charakteristiky sú za roky jeho tvorivej činnosti už vykryštalizované. Dajme tomu, že autor si sám uvedomuje vlastné vytrvalo opakované návraty, ale inak to nejde. Svoje divadlo urobil súčasťou etickej výchovy s konštantnými tematickými okruhmi. Etický kompas drží náš autor v ruke, keď píše o slovenských osobnostiach, ale s tým korelujúce hodnoty hľadá aj pri zahraničných osobnostiach a takisto v živote vidieckych ľudí. On sám sa vkladá do svojich fiktívnych príbehov a postáv, prezlieka sa a vstupuje do nich, komentuje ich aj karikuje, vyzdvihuje a odmení slovami, ktoré sám napísal, hoci vychádzajú z ich úst.“ (s. 231)

Stanislav Štepka je herec, režisér, autor, je osobou ďalších nenápadných pozícií v organizme divadla. V synergii všetkých pôsobení sám zdôrazňuje: som principál divadla. Miloš Mistrík analyzuje životný vývoj RND na báze textov dramatika, aj rozširujúcich sa tém reflektujúcich spoločenskú či priam politickú klímu, napríklad i keď išlo „len“ o muzikanta (Vygumuj a napíš, Správa z pamäti hudobného skladateľa, 21. 9. 1989, Bratislava, 246 repríz). Precíznou analýzou všetkých titulov Mistrík preukazuje, ako Štepka presahuje priestor svojho divadla. V kritikových očiach sa sám umelec stáva umeleckým dielom.

Ako dlho autor písal knihu? To je obligátna otázka na besedách so spisovateľmi. Možno ju i strojnásobiť: Ako dlho autor premýšľal nad témou (resp. kedy a od koho prišiel prvý impulz)? Ako dlho zbieral materiál a študoval? A napokon, ako dlho sedel pred obrazovkou s prstami tancujúcimi po klávesnici počítača? Pri tejto publikácii sa odpovede aj bez priamo položených otázok vynárali z Mistríkových prejavov pri uvádzaní knihy či z neformálnych rozhovorov s autorom. Impulzom na napísanie knihy bola Štepkova výzva teatrológovi, ktorý ju mohol prijať vďaka dvadsaťročnému sledovaniu dramatikovej tvorby. Stanislav Štepka na bratislavskom uvedení knihy v máji 2025 zvlášť ocenil, s akým porozumením a ponorom Miloš Mistrík vnikol práve do obdobia ranej tvorby divadla, keď ju ešte ako divák či kritik nemohol priamo obsiahnuť (medzi prvou inscenáciou a uvedením publikácie uplynulo 62 rokov).

Na záver tejto knižnej recenzie neponúkam citáciu z knihy, ale z monológu Štefana Baniča z hry Loď svet (Správa o snoch, ktoré zobúdza pravda) (1988 v PKO Bratislava, 209 repríz):„Ja viem, nebude sa o mne vedieť. Možno v jednej knižke pár riadkov. Ale bol som na svete. Boli sme na svete. Žili sme. Prežili sme. A strašne chceme žiť. Bol taký človek na svete a bol to Slovák. Ktorý chcel od života len toľko: aby ľudia – keď už padajú, tak padali pomalšie. Aby to mali chuť urobit aj naopak: nielen celý život padať, ale aj troška vyletieť. Aspoň vo svojom sne nadránom zamávat krídielkami. Ja viem, že v tento môj sen ráno zobudí krutá pravda – ale ja ho chcem mať, a chcem, aby ho mali aj druhí. Neni to mnoho pre život, ale neni to ani málo. A to je všetko.“

Ktorá postava z divadelnej hry obsiahne „celý svet“? A či je to sám autor? Podobne sa akiste v mnohých iných postavách v rôznej intenzite spojili neuróny mysle v divadelnom vesmíre – kedysi reálne žijúcej postavy a žijúceho autora jej javiskovej textovej aj interpretačnej podoby. Štepka je každou z postáv. V replikách je zhmotnená duša autora, svet jeho mysle a cítenia, vtesané do matérie slova. Rezonancia v slove napísanom či vyslovenom na javisku intenzívne preniká k čitateľovi i divákovi. Chvenie tej intenzívnosti možno „merať“ v pretrvávajúcom obdive publika, popierajúcom skepsu autora: „Ja viem, nebude sa o mne vedieť.“