Správna žena je …

Výprava: Miriam Struhárová, a.h.
Hudba: Juraj Haško a.h., výber
Videoanimácie: Denisa Kolesárová
Dramaturgická spolupráca a produkcia filmových dokrútok: Monika Kováčová
Scenár a réžia: Iveta Škripková
Hrajú:
Bolesť: Veronika Fekiačová, Energia: Slávka Fulínová, Skala: Nina Müllerová
Premiéra: 8. januára 2010, Bábkové divadlo na Rázcestí, Banská Bystrica
Piata inscenácia divadelného štúdia T.W.I.G.A. – Šmíračky –predstavuje ďalšiu umeleckú autorskú výpoveď kolektívu združeného okolo dramatičky a režisérky Ivety Škripkovej. Poetika tohto štúdia je založená na originálnej umeleckej výpovedi, ktorá sa tematicky zameriava na genderové otázky a ich prezentáciu prostredníctvom rodovo citlivého jazyka. V kontexte slovenského divadla ide o divadlo ojedinelé, a to i napriek tomu, že sa postupne rozrastá územie divadelníčok s obdobnými umeleckými postojmi. Stále však chýba ich vzájomná konfrontácia či spoločný dialóg, ktorým by na seba navzájom nadviazali či otvorili ženskú otázku v slovenskom divadle v širších súvislostiach.
Inscenácia Šmíračky vznikla na základe predchádzajúceho „výskumu“ všetkých zúčastnených autoriek/autorov na tému materstva. Kladie si zásadné otázky v živote každej ženy, a síce, byť či nebyť matkou? Byť či nebyť slobodnou matkou? Vydať sa či nie? Akosi prirodzene však neponúka konečné riešenie či návod, podľa ktorého treba postupovať. Presne v medziach uchopenia témy sa snaží len diskutovať na zrelej úrovni bez akejkoľvek hanby či cenzúrnej pozlátky, odtabuizovávať intímne otázky, vyrátať spektrum možností či na príkladoch (fiktívnych či skutočných) komunikovať s publikom otvorene ako s rovnocenným partnerom, čo sa vo výsledku potvrdzuje aj na konci každého predstavenia minianketou. Pri tej dostanú diváci hlasovacie lístky, aby sami zvolili správne rozhodnutie hrdinky (interupcia, slobodné materstvo, svadba a rodina).
Koncepcia inscenácie je zložená z niekoľkých častí, ktoré do seba viac či menej zapadajú. Na jednej strane sa autorky opierajú o fakty, výsledky sociologických prieskumov, čím podávajú istý obraz dnešného stavu, súčasne však tieto informácie kumulujú s dejovými líniami troch odlišných príbehov troch odlišných hrdiniek.
Tri príbehy troch žien, ktoré sa dostávajú do ťažkej pozície spôsobenej tehotenstvom či jeho plánovaním. Ich rozhodnutia sú konfrontované nielen s vlastnými pocitmi či názormi, ale predovšetkým tu veľkú úlohu zohráva spoločenská konvencia, postavenie žien – matiek, ich predobrazy, „správny“ prístup k materstvu, a teda silný vplyv stereotypných náhľadov na problematiku. Len potvrdzujú, že ide o témy príliš individuálne a nejednoznačné, aby sa dali zabaliť a zviazať pod jednotnú kategóriu – ponímanie materstva ako pudu či prirodzenej súčasti ženskej osobnosti. Už Elisabeth Badinter polemizovala o materstve ako sociálnom konštrukte v knihe Materská láska a ak by sme sa opierali o jej výskum podporený inscenáciou Šmíračky, môžeme konštatovať, že matkou sa žena nerodí, matkou sa stáva.
Tri ženské postavy Bolesť, Energia a Skala odohrajú svoje tri menšie monodrámy o tehotenstve, interupcii, láske, mužsko-ženských vzťahoch. Každá s vlastnými stanoviskami, inak a treba dodať, že koniec-koncov každá i pravdivo.
Každá z nich prežíva závažné životné situácie. Napríklad ide o snahu dosiahnuť mužský ideál ženskosti, sprevádzaný množstvom fyzických a psychických komplexov, ktoré ale nie sú výsledkom ničoho iného ako maskulínneho (a často aj sexistického) základu spoločenskej morálky. Na počudovanie, hoci sa považuje za dnes už prekonaný, stále je v ľudskej mentalite (ženskej i mužskej) zakorenený tak hlboko, že odchýlenie od neho je riskantným krokom na veľmi tenký ľad. Postava Bolesti rozjíma nad dôvodmi samoty, presviedča samú seba, že jediné na čom troskotá jej neschopnosť nájsť si partnera, je jej nedostatočná fyzická krása. Tento veľmi sugestívny monológ herečky Veroniky Fekiačovej je zosilnený akýmisi vnútornými hlasmi – chrbtom k hľadisku stojace Nina Müllerová a Slávka Fulínová striedavo do mikrofónu „púšťajú“ typické dnešné otázky, ktorými sa provokuje takmer každá žena, ak ide o jej vzhľad. Tomu totiž vďaka mediálnemu vplyvu prikladáme my samé nadmernú dôležitosť. Z odstupu v hľadisku si povieme, že to predsa nie je podstatné, no aká je realita? Spolu s tým ide ruka v ruke i otázka ženskej sexuality, sexuálna zrelosť a výchova ako niečo samozrejmé, o čom žena vlastne nerozhoduje. Akoby sa zabúdalo, že aj tento aspekt ženskej subjektivity by sa mal emancipovať, že túto citlivú otázku nerieši ani návšteva u gynekológa, ani osveta o možnostiach antikoncepcie.
Postava Skaly (Nina Müllerová) rieši iný problém, nečakané tehotenstvo (hoci úprimne povedané, môžeme sa dnes vôbec baviť o nečakanom tehotenstve?), otázku interupcie alebo voľby stať sa slobodnou matkou. Jej nezávideniahodná situácia je zobrazená tak nepríjemne, aká v skutočnosti je, návštevou u gynekológa. Sterilný prístup, masová kalkulácia a absencia psychologickej podpory, aj to je neutešený pohľad do ordinácie, ktorý bol do vysielania jedného komerčného seriálu prísne zakázaný a ani romantizujúci a naivný obrázok z televízie nepodáva žiadnu konštruktívnu a ani správnu odpoveď, ako na to. Dochádza k rozpornému vnímaniu dvoch odlišných otázok, „chcela byť matkou?“ a „mala chcieť byť matkou?“. Na tú druhú sa stále zabúda, otázka interupcie a voľby ženy sa stáva politickou a verejnou záležitosťou, o ktorej často rozhodujú muži. Je to správne? Žiaľ, o tom sa už v príbehu nehovorí. Rovnako ako sa zabúda na inú zásadnú vec, ktorá ale absentuje v celej koncepcii. A síce mužský pohľad. Nepracuje sa s otázkou otcovstva. Otcovstvo je rovnakým dielom rodičovstva ako materstvo, a teda by malo byť rovnako aj diskutované. Na to, akoby inscenátorky nebrali ohľad, respektíve sa bránili začleniť ho do problematiky. Ak má prebiehať rodovo rovný spoločenský dialóg, mala by sa predsa táto sféra zohľadňovať. Izoláciou a vyhraňovaním sa totiž môžeme dostať do rovnako stereotypnej polohy, z ktorej sa snažíme vymaniť. Je síce pravda, že záverečné hlasovanie je demokratické a dáva priestor na vyjadrenie aj mužskej časti publika, ale ja ako diváčka potrebujem názorové stanovisko, alebo aspoň jeho pohľad aj na javisku. A ten absentuje.
Len stretom dvoch subjektov, muža a ženy a plurality ich názorov, sa môže dospieť k plastickému obrazu tém, s ktorými inscenácia pracuje.
Dvojnásobne to platí v prípade postavy Energie (Slávka Fulínová), ktorá predstavuje iný postoj. Ukazuje ženu, ktorá chce byť matkou, lebo „sa to má“. Tragikomický výstup prvého rande a jeho dôsledkov, kde nejde o jej, ale o jeho túžby, je akoby vystrihnutý z mládežníckych komédií, no nekončí sa tak sladko. Podnecuje k vedomiu, že partnerský vzťah by mal byť od počiatku spoločnou snahou o porozumenie a rešpekt a súčasne presviedča, ako málo to môže byť pravda.
Všetky tri monodrámy do seba vlastne zapadajú ako kúsky skladačky, tak ako je to i scénograficky naznačené troma priestorovými maxikúskami puzzle. Tie sú obtiahnuté obrusmi a kuchynskými utierkami, čím ešte väčšmi zdôrazňujú obmedzené vnímanie ženského sveta, ktorý patrí za sporák. Komplementárnosť a previazanosť jednotlivých častí je zosilnená aj kostýmami, ktoré sú síce podobné (použitý rovnaký materiál), no každý je individuálnym a originálnym odrazom postavy. Jednoducho ide o skladačku troch žien, ich myslí, prostredí, ktoré sú si tak blízke, že nemožno o nich uvažovať bez vzájomných súvislostí.
Prístup mladých herečiek je chválitebný, podávajú napriek kondenzovanému obsahu dostatočne zrelú výpoveď. Svoj mladý vek, akoby im nebol prekážkou, ale naopak výhodou, ktorá sa výborne dopĺňa so zámerom režisérky vytvoriť tzv. dramédiu, čiže riešenie konfliktu humorným spôsobom. S odstupom a prehľadom dokážu sarkasticky a ironicky pracovať s témami, ktorým ale naopak ponechávajú aj ich vážnosť. Cez humorné podanie sa totiž akoby zintenzívnila ich apelatívnosť.
Striedajú polohy scudzenia a civilnej komunikácie s publikom nezaujatej dianím na javisku s výrazne štylizovanými polohami pri scénach, kde predstavujú anonymné masky a súčasne zvládajú prechádzať do intímne ladených vnútorných monológov.
Iveta Škripková ako inscenátorka veľmi často využíva videoprojekcie ako jednu zo základných výtvarných zložiek. Nie vždy má však toto využitie i opodstatnenie. Autentické snímky materského života herečky Ivany Kováčovej či fiktívne zábery postáv nevesty na rôznych miestach Banskej Bystrice sa snúbia s celkovým režijným konceptom, hoci sú miestami viac vizuálne efektné ako o niečom vypovedajúce. Nakoľko sa však v jej réžiách často opakuje premietanie portrétov mužských a ženských významných historických osobností, začína tento postup tendovať skôr k prebytočnej repetícii, ktorá kvantitatívnymi nánosmi stráca význam. Ten, kto (a nielen ten) pozná inscenácie Ivety Škripkovej, vie o ženách – vedkyniach, vie o Hane Gregorovej, ale to neznamená, že by ich mal vidieť v každej z jej réžií. Podobne je to i so sloganmi, mottami a faktografickými údajmi, ktoré sa premietajú v úvode. Je to postup, ktorý autorka často používa, no nie vždy vyznie v komplexe témy a myšlienky inscenácie dostatočne výrazne. Vyvstáva však z toho jedna otázka. Hoci projekcie pracujú s konkrétnymi údajmi, faktami a autentickým materiálom, dejové línie sú ponechané v akomsi medzičase a medzipriestore, navodzujú atmosféru nereálnosti a nekonkrétnosti. A to je v zásade škoda. Všetky témy, ktorými režisérka spolu s herečkami provokujú a otvorene proklamujú by boli ešte údernejšie, ak by pracovali so skutočnou situáciou, respektíve s jej navodením v naturalisticko-realistickej rovine.
Šmíračky nie sú pohľadom cez kľúčovú dierku, práve naopak! Sú dokorán otvorenými dverami, ktoré sa do veľkosti kľúčovej dierky snaží zmenšiť často nesústredený a ignorujúci postoj nás samých.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.