Sonda do duše socialistického človeka

Úprava: Alena Lelková, Michaela Zakuťanská
Dramaturgia: Michaela Zakuťanská
Preklad: Alena Blichová
Scéna: Juraj Poliak a.h.
Kostýmy: Dorota Cigánková a.h.
Hudba: F. A. Grun a.h.
Hudobná spolupráca: DJ wizzy

Réžia: Alena Lelková a.h.

Účinkujú: Krcheň – Jozef Pantlikáš; Poštár – Jozef Tkáč; Hana – Jaroslava Sisáková; Marka – Miriama Gajdošová a.h.; Peter – Michal Kucer/Michal Iľkanin; Eva – Vladimíra Brehová; Malý Krcheň – Igor Latta; Ňaňo Krcheň – Vasiľ Rusiňák; Anča Sojková – Daniela Libezňuk; Zuza Mišej – Anna Simková a.h.; Žofa Zubaľová – Ľubomír Minďoš

Premiéra: 30. 5. 2014, Veľká scéna Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove

S menom prekladateľky a spisovateľky Evy Maliti Fraňovej (1953) sa v kontexte slovenského divadelníctva stretávame relatívne často. Aj v jej prekladoch slovenské divadlá inscenovali diela ruských dramatikov, jej texty boli inscenované na zahraničných festivaloch a prehliadkach a v súťažiach dramatických textov boli viaceré jej dramatické texty vysoko ocenené.

V relatívne krátkom časovom slede uviedli na doskách slovenských divadiel po tretíkrát hru Evy Maliti Fraňovej Krcheň Nesmrteľný. Ako prvé sa s víťazným textom súťaže dramatických textov Dráma 2001 vysporiadalo Komorné divadlo v Martine v roku 2002, o rok neskôr po tomto titule siahlo aj Slovenské národné divadlo a prekvapivo po jedenástich rokoch po ňom siahla aj dramaturgia národnostného Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Toto tretie uvedenie textu E. Maliti Fraňovej je však netradičné aj tým, že sa dramaturgicko-realizačný tím v zložení Michaela Zakuťanská a Alena Lelková „pohral“ s pôvodným textom hry a jeho kompozičnou úpravou a inscenačný tvar ovplyvnil aj rusínsky jazyk. Určite aj vďaka prekladu Aleny Blichovej vznikol netradične veselý rusínsky pohľad na socialistický realizmus a jeho éru.

Príbeh hry Krcheň Nesmrteľný je typickou karikovanou modelovou sondou do života jednej rodiny a cez ňu aj do života jednej generácie občanov nemenovanej obce, ktorí sa viac či menej úspešne pokúšajú vyrovnať so svojou minulosťou. V univerzálnej obci vládne svojou pevnou rukou neúprosný Krcheň, muž patriarcha, ktorý spoza opony poťahuje nitky osudov nielen svojej rodiny, ale aj uvedomelých občanov budujúcich socialistickú vlasť. Pomocou spleti klamstiev, intríg, podvodov, falšovania, manipulácie so submisívnejšími jedincami sa dostáva k informáciám, ktoré ho postupne posúvajú do pozície neohrozeného a obávaného človeka, presne tak, ako sa v súvislosti s vysoko postavenými funkcionármi za bývalej socialistickej éry tradovalo. Krcheň sa neštíti ani sexuálneho násilia či vraždy. Rozpletaním príbehu Krcheňa, cez vzťahy s inými postavami, sa ukazuje krutá pravda o tragédii modelovo vytvorenej univerzálnej slovenskej dediny i Krcheňovej rodiny. Krcheň Nesmrteľný je metaforou podôb zla, ktoré striehnu všade okolo nás a sú skryté za maskou moci (ale je to naozaj už minulosť?), no popri tom sa celý príbeh odvíja nenásilne aj vďaka jemne „schizoidnému“ prístupu autorky a realizačného tímu k téme. Na jednej strane čierny humor, na strane druhej balada na tému dcérovraždy.

Scéna Juraja Poliaka je postavená do dvoch horizontálne delených priestorov. V spodnej časti, takmer prázdnej ploche javiska s naznačeným domom Krcheňa (posteľou na kolieskach meniacou sa podľa obrazov od predajného stánku s vajcami po spálňu, detskú hojdačku, či máry a piecku ako pars pro toto kuchyne a naznačenými prechodmi do ďalších častí domu), sa odohráva reálny príbeh, poschodie-rampa, most alebo prechod nad javiskom zas symbolizujú svet mŕtvych, minulosti, ale aj budovateľskej budúcnosti. Prechod medzi svetom živých a mŕtvych, ako aj prechod medzi pravdou a klamstvom sa deje prostredníctvom klasického rebríka symbolicky vždy prítomného na scéne. Niekedy postavy po ňom vychádzajú či schádzajú, niekedy len naznačia pohyb a inokedy sa zas vrátia z polovice cesty. Kostýmy Doroty Cigánkovej svojou jednoduchou rafinovanosťou vhodne dopĺňajú dobový kolorit hry. Cigánková sa zamerala na typicky vidiecky štýl väčšiny postáv, ktorému robia protipól moderným mestským štýlom utečenci – syn s manželkou.

Režisérka Alena Lelková pracovala s témou hry v duchu svojich predchádzajúcich divadelných realizácií a znova sa jej osvedčili cit pre veľmi zaujímavý poeticko-baladický, jemne rustikálny režijný rukopis, detailná práca s hercami a kompozičná variabilita výtvarnej a hudobnej zložky, ktoré takmer až ornamentálne dopĺňajú javiskové dianie a spolu tak vytvárajú na scéne zaujímavé symboly a metafory.

Rámcovanie hry dobovými znakmi, prvomájovým sprievodom a spartakiádnou choreografiou zas odkazujú nielen na čas, v ktorom sa príbeh Krcheňa Nesmrteľného odohráva, pretože jeho pointa je univerzálna, ale aj na jednoduchosť masovej manipulácie myslenia ľudí a ich prirodzenú potrebu žiť navonok podľa jasných šablón bez vytŕčania z davu, hoci ich vnútorný svet je za maskou uniformity emocionálne bohatý a zároveň ľudsky malý.

Jozef Pantlikáš ako Krcheň je netradičným predstaviteľom tohto antihrdinu. Takmer až sadisticky presne rozohráva určujúce body na amplitúde moci. Je arogantným despotom, manipulátorom, ale zároveň zlomeným zbabelým človekom, ktorý ťaží práve z tejto svojej vnútorne nepriznanej rozpoltenosti. Pantlikášova postava je variabilná, chvíľami príliš tvrdá (vo vzťahoch a riešeniach každodenných situácií), inokedy zas až nežne detinská (opakované umieranie), vždy je v nej však prítomná istá dávka sociopatie. Jeho manželku Hanu hrá Jaroslava Sisáková a v jej minimalistickom herectve (takmer celé predstavenie hrá bez slov) sa ukrýva smútok a tragédia obetí domáceho násilia. Až v záverečnej scéne pri monológu – obvinení Krcheňa z jeho neľudskosti – sa premieňa na silnú, emóciami nabitú ženu s transcendentným rozmerom. Smutno-smiešne je konanie troch dedinských žien, plačiek, Krcheňových exmileniek: Zuzy, hrá ju Anna Simková, Anče v podaní Daniely Libezňukovej a Žofy, ktorú hrá Ľubomír Minďoš. Toto trio je akýmsi dedinským chórom, Krcheňovým svedomím a hriechom, zároveň však vytvára karikatúru vidieckych sliepočiek, ktoré si takmer realisticky voľkajú vo svojich kurníčkoch na vajíčkach (mimochodom, obrovské vajcia sú výborným vtipným symbolickým výtvarným motívom vinúcim sa spolu s melodickým kotkodákaním celým predstavením). Malého Krcheňa zas výborne hrá herecký veterán Igor Latta a toto spojenie vytvára krásnu metaforu kolobehu života, je aj akousi až andersenovskou alúziou na priamosť detského zmýšľania, karikatúrou nás samých v detskom predvedení. Jeho rodičov si zahrali Vladimíra Brehová ako Eva, ktorá sa postupne plasticky pretvára z povýšenej malomeštiačky Evy pohŕdajúcej manželovým rodiskom a rodákmi na ďalšiu Krcheňom zmanipulovanú obeť, a Michal Kucer v alternácii s Michalom Iľkaninom v postave Petra. Tí, podobne ako aj Vasiľ Rusiňák ako Ňaňo Krcheň, či Miriama Gajdošová ako Marka, naplnili očakávania svojich postáv.

Hra Krcheň Nesmrteľný je vymodelovaným, skarikovaným, groteskno-vážnym obrazom jednej etapy našich dejín a vecí s ňou súvisiacich a naším vlastným vyrovnávaním sa s ňou. Nastoľuje však aj otázky, či je to skutočne tak, či sa doba, s ktorou sa ešte azda nevieme vyrovnať, nepreniesla len v sofistikovanejšej podobe aj do súčasnosti. Aj vďaka láskavej režijno-dramaturgickej koncepcii a miestami insitne štylizovaným hereckým prejavom sa Krcheň Nesmrteľný stáva inscenáciou, ktorá ponúka (s jemnou nadsádzkou a generačným pohľadom tých, ktorí to už naplno nezažili) radosť z hry a divadelnej tvorby. A na to sa do divadla vždy oplatí prísť, a obzvlášť, ak má divák aj to šťastie, že mu počas predstavenia i na samotný záver zborovo zakotkodákajú aj tie skutočné sliepočky.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.