Slováci vo výklade obchodu na korze

Réžia: Marián Pecko
Dramatizácia: Iveta Horváthová
Hudba: Róbert Mankovecký
Kostýmy: Eva Farkašová
Scéna: Pavol Andraško
Dramaturgia: Iveta Škripková 
Účinkujú
Anton Brtko: Boris Srník
Evelína Brtková: Svetlana Janišová, a. h.
Rozália Lautmanová: Kveta Stražanová
Man (tiež Markus Kolkocký, Kucharský, Farár, Tono): Miroslav Bodoki, a. h.
Gros (tiež Ružena, Katz, Dedinská ženička, Mladá Rozália): Slavomíra Fulínová
Neznámy I: František Novotný, a. h.
Neznámy II: Matúš Binc, a. h. 
Premiéra: 24. 10. 2014 v Historickej budove DJZ v Prešove
Trauma z kolektívnej viny za deportácie a vyvražďovanie Židov je v obľúbenosti medzi témami filmov stále na popredných miestach. A to dokonca aj na Slovensku. V posledných rokoch na túto vlnu nabehli už aj slovenské divadlá. Nie je sa čomu čudovať. Už niekoľko sezón si Slováci v divadlách spytujú svedomie, učia sa z minulosti a pátrajú po svojich koreňoch. Na rad prirodzene musel prísť aj holokaust. V Aréne priamo pod názvom Holocaust, v SND sú to zasa Litellove Láskavé bohyne a Jelinekovej Rechnitz – Anjel skazy. K pripomínaniu si zverstiev nacistov sa pridala dokonca aj Nová scéna. V marci uviedli svoje naštudovanie nie veľmi podarenej muzikálovej adaptácie Obchodu na korze od Bernarda Spiroa. V tejto recenzii nebudem písať o myšlienkovej naivite, dramaturgických pošmyknutiach a o hlúpom pocite zneužitia, ktorý som zažil na prvej scéne bratislavských muzikálov. Naopak, budem písať o decentnej, nevnucujúcej sa a nápaditej činohernej inscenácii Obchodu na korze v prešovskom DJZ.
Podľa sčítania z roku 1942 žilo v tom čase iba v Prešove 3 855 Židov (zdroj ÚPN). Podľa posledného sčítania (r. 2011) sa k židovskej viere hlási iba o málo viac ako polovica z tohto čísla. A to súhrnne na celom Slovensku. Dôvody? Genocída počas druhej svetovej vojny a následná povojnová emigrácia. Aj v Prešove je teda veľký priestor na kladenie si otázok o ozajstnej slovenskej povahe.
A presne túto tému si z Grosmanovej novely vybrala pre svoju dramatizáciu Iveta Škripková. Sú Slováci pohostinní, láskaví a mierumilovní, alebo naopak závistliví, ctižiadostiví a chamtiví? Obrazy z knižnej a filmovej predlohy doplnila citáciami z prejavov dobových politikov (Jozef Tiso, Alexander Mach), novinárov (Milo Urban) a z príručiek pre členov Hlinkovej gardy. Všetko robí tak, aby sme sa pokiaľ možno najvernejšie dozvedeli, aká bola počas druhej svetovej vojny oficiálna slovenská rétorika. Kontrast k týmto dokumentaristickým „výstrižkom“ o krátkozrakej krutosti vytvára opismi prírody, ľudí a dobového Sabinova. Sledujeme maličké slovenské mesto, v ktorom život plynie rovnako ako pred vojnou. Zmenili sa akurát zákony – už nerozdeľujú ľudí na dobrých a zlých, ale na tých, ktorí sú, a tých, ktorí nie sú „v práve“.
Fakt, že dej Obchodu na korze sa odohráva iba necelých dvadsať kilometrov od Prešova, Marián Pecko v inscenácii nijako obzvlášť nezdôrazňuje. Tóno Brtko (Boris Srník) a Rozália Lautmanová (Kveta Stražanová) hneď od začiatku striedajú spisovnú slovenčinu so šarišským nárečím, čo k lokalizácii príbehu naozaj stačí. Navyše, tentoraz nárečie neslúži ako účelový nástroj na pobavenie divákov, ale podprahovo neustále pripomína Prešovčanom, že v predstavení sa hovorí o nich. A nielen o nich, ale cez Grosa a Mana aj s nimi. Tieto dve postavy sú akoby poznámkami pod čiarou v texte. Vysvetľujú, spomínajú si, citujú. Zároveň však pre Brtkovcov a Lautmanovú iba ony vytvárajú takmer kompletný dobový Sabinov. No ani v častiach, v ktorých predstavujú príbehové postavy, sa nevzďaľujú od divákov. Príkladom za všetky je Gros, keď sa ako židovský holič Katz lúči s Brtkom. Svoju otázku: „Prečo nás tu nechcete? Čo sme vám urobili?“ neadresuje jemu. Pýta sa to priamo obecenstva.
Okrem citácií textov typu, že základnou súčasťou výbavy člena Hlinkovej gardy je gardistická dýka, dopĺňajú atmosféru po prestávke aj buditeľské piesne Františka Krištofa Veselého. „Slováci sme od rodu“ (s povestným dvojverším „Rež a rúbaj do krve, nebude to poprvé“) či „Sme Hlinkove gardy“ striedajú židovské melódie, ktoré dominovali zasa prvej polovici predstavenia. Režisér sa v prvej časti sústredí na uvedenie diváka do príbehu a na vytvorenie láskavej atmosféry slovenského malomesta (podobne ako to robí vo svojej novele Ladislav Grosman). V tej druhej diváka šokuje krutosť a viera v absolútnosť svojej pravdy, ktorá bola podľa režiséra pre dobový slovenský diskurz príznačná.
Gros (Slavomíra Fulinová) a Man (Miroslav Bodoki) ako sprievodcovia históriou, príbehom i svedomím divákov sú zároveň aj hlavnými tvorcami prostredia, v ktorom sa budú scény odohrávať. Scénografiu (Pavol Andraško) tvoria výlučne cestovné kufre rôznych tvarov, farieb a veľkostí. Gros s Manom z nich skladajú tak interiér u Brtkovcov, ako aj Lautmankin obchodík s galantérnym tovarom. Tie isté cestovné kufre, ktoré na javisku tvorili vlastne celý svet, v druhej časti začnú postupne odnášať členovia Hlinkových gárd. Avšak posledné kufre odnesie nevinný arizátor a bezúhonný Slovák – Tóno Brtko.
Boris Srník koncipuje Tóna Brtka podobne ako Jozef Kroner vo filmovej verzii. Vyzdvihuje najmä jeho nechuť miešať sa do politiky, túžbu pokojne si stolárčiť a hnev na švagra Markusa. Podobne ako Kveta Stražanová vytvára svoju postavu veľmi civilne. Na vyjadrenie emócií nepotrebuje veľký priestor. Na javisku plnom kufrov ho ani nemá kde a prečo hľadať. Až v závere, keď sa celý svet okolo neho rúca, dovolí si Srník odvážnejšie vodiť Brtka po vyprázdňujúcom sa priestore.
Rozália Lautmanová je pomerne ťažká úloha. Postava nahluchlej majiteľky židovského obchodu môže zlákať herečku k snahe vystavať na jej hluchote tragikomickú postavičku v súkolesí osudu. Našťastie pre oscarový film sa touto cestou nepustila poľská herečka Ida Kamińska a rovnako veľmi šikovne sa tomu vyhla aj Kveta Stražanová. Výrazné šarišské nárečie mieša so známymi jidiš výrazmi. Do spisovnej slovenčiny prejde iba v jedinom momente, keď vystúpi z postavy a pýta sa sveta, čo sa to vlastne okolo nej deje. Hoci väčšinu predstavenia buď presedí alebo prechodí na jednej trajektórii (do zákulisia po občerstvenie pre hostí a späť), jej výkon vôbec nie je jednotvárny. Rozáliu tvorí najmä jasnou mimikou – v tvári si udržiava láskavý výraz, ktorý na príhodných miestach vystrieda nepochopenie a ospravedlňovanie sa. Nie je tragikomická, je naozaj „iba“ tragická.
Odlišný prístup si zvolila Svetlana Janišová ako Brtkova manželka Evelína. V spoločnosti úsporne hrajúceho Srníka a Stražanovej vyzerá jej „uchodené“ herectvo veľkých gest ako z úplne iného príbehu. V samostatnom výstupe, v ktorom sa Evelína vyznáva divákom z toho, aká je šťastná z vývinu udalostí, sa naplno odhaľuje herečkin prístup k postave. Janišová nebuduje Evelínu zvnútra, ale zvonku – podobne ako Harlequino z commedie dell’arte. Nehľadá vnútorné motivácie vojnovej malomeštiackej zbohatlíčky, skôr nám ukazuje všeobecný obraz povrchného pohodlného človeka, ktorému nadovšetko záleží na mienke okolia. Samotný herečkin prístup nie je problémom, zvláštny je iba v kontexte inscenácie, v ktorej dokonca aj metaforické postavy Grosa a Mana sú v epizódnych rolách a pri citovaní dobových materiálov civilnejšie.
Pri písaní tohto textu som si priebežne vyhľadával mnoho informácií o Hlinkových gardách, počtoch Židov na Slovensku, ale aj o dobovej hudbe a poézii. Najintenzívnejší pocit vo mne zostal po tom, čo som si čítal diskusie pod pochodovými skladbami F. K. Veselého na portáli youtube.com. Za všetky odcitujem iba záver jedného z komentárov, ktorým autor reagoval na ostatných diskutujúcich: „Nemam Hitlerovi co vycitat… Reakcie druhych su mi ukradnute.“ Medzi komentujúcimi bohužiaľ nebol tento názor vôbec ojedinelý. Ak na Slovensku stále žijú ľudia, ktorí nie sú prístupní diskusii a nekriticky presadzujú svoje presvedčenie, zaradenie Obchodu na korze do repertoáru je aktuálne.
Dramaturgia v DJZ ide ešte ďalej. Na najbližšiu sezónu si vybrala heslo „Nezabúdať!“. Obchod na korze je nadmieru príjemným štartom do sezóny o minulosti, z ktorej by sme sa mali poučiť. Už teraz som zvedavý, či sa v Prešove podarí udržať štandard aj v ďalších inscenáciách o druhej svetovej vojne. Čaká nás výpravný muzikál Kabaret a komorná dráma Hostina dravcov. Hoci mám nutkanie tento výber hodnotiť, neurobím to. DJZ začalo sezónu veľmi dobre. Verím, že ma ďalšími inscenáciami nesklame a neskĺzne do povrchného zneužívania motívu kolektívnej viny Slovákov.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.