PREMÁRNENÁ PRVOLEZECKÁ PRÍLEŽITOSŤ

Štátna opera Banská Bystrica, 28. júna 2007 na ZHZ, 18. septembra v ŠO BB
Hudobné naštudovanie Marián Vach, zbormajster Ján Procházka, dramaturgia Alžbeta Lukáčová, scéna Milan Ferenčík, kostýmy Jana Hurtigová, réžia Gustáv Herényi.
Napriek takmer deväťdesiatročnej tradícii profesionálneho divadla ostáva na slovenskej opernej mape viacero bielych miest. K takmer neprebádaným oblastiam patrí aj predverdiovské belcanto. Z diela trojice belcantistov Rossini – Donizetti – Bellini, ktorých tvorba spolu ráta viac než 120 operných opusov, sú slovenskému divákovi naozaj dôverne známe len tri buffy – Nápoj lásky, Don Pasquale (Donizetti) a Barbier zo Sevilly (Rossini). Nič z vážnych opier Rossiniho, len veľmi letmé stretnutia so spevácky vypätými dielami Donizettiho (Lucia di Lammermoor, Favoritka, Anna Bolena, Caterina Cornaro). Najčerstvejším príprastkom je Bednárikova roztopašná Dcéra pluku (SND 2004), Lucreziu Borgiu pripravuje opera SND ako druhú premiéru tejto sezóny (v roku 1994 ju v slovenskej premiére uviedla Komorná opera).
Z citovanej trojice je Vicenzo Bellini najmladší (1801), kompozične najmenej plodný (do svojej smrti v tridsiatichštyroch rokoch stihol skomponovať deväť opier) a na Slovensku uvádzaný ešte redšie, než jeho štýloví súputníci. Na skladateľovu najslávnejšiu operu Norma si vzhľadom k náročnosti titulného partu (v slávnej árii Casta diva vám možno rezonuje sugestívny hlas Marie Calasovej) slovenská opera trúfla len jedinýkrát (SND 1969). Lyrickú Námesačnú malo krátky čas v repertoári SND (1988, 1998), vo svete obľúbených Puritánov poznajú iba banskobystrickí diváci (inscenácia Zuzany Lackovej–Gilhuus, 2001).
A práve banskobystrická Štátna opera sa rozhodla vztýčiť na pomyselnej opernej mapke ďalšiu vlajočku: naštudovala Belliniho Montekov a Kapuletov, dielo skomponované podľa Shakespearovej drámy Romeo a Júlia. Prvá premiéra bola súčasťou Zámockých hier zvolenských na sklonku júna, druhou premiérou divadlo v septembri inaugurovalo inscenáciu ako súčasť svojho kmeňového repertoáru.
Veľké očakávania, ktoré na seba prvé slovenské uvedenie Montekovcov a Kapuletovcov viazalo, sa však naplnenia nedočkali ani náhodou. Predovšetkým v kontexte kvalitných produkcií ostatného ročníka jediného slovenského operného festivalu (koncertné uvedenie Verdiho Lombarďanov – mimochodom tiež v slovenskej premiére – s hosťujúcim obsadením špičkovej európskej úrovne bolo bezkonkurenčným vrcholom uplynulej opernej sezóny) pôsobila banskobystrická inscenácia zúfalo provinčne. Nielen vďaka ilustratívnemu výtvarnému riešeniu a bezradnej réžii. Tu sa možno dalo vzhľadom k neregulárnym podmienkam privrieť jedno oko. Búrka totiž vyhnala produkciu zo zámockého nádvoria skôr, než dozneli tóny predohry, a prenos predstavenia pod strechu zvolenského divadla ho nutne poznačil stopami provizória (neúplná scéna, minimálne svietenie) i nervozity.
No ani druhá premiéra nezmenila nič na fakte, že režisér Gustáv Herényi po vydarenej Záhradníčke z lásky, ktorou vlani debutoval na teritóriu samostatnej opernej réžie (doposiaľ pôsobil ako asistent réžie v Opere SND) vysoko nastavenú latku neprekročil. Jeho Montekovci a Kapuletovci patria do kategórie aranžovaných inscenácií, kde javisková akcia len viac (to zriedka) či menej vydarene (to častejšie) ilustruje dej. Nešťastné scénické riešenie, výtvarne staromilské a príliš masívne pre malé javisko banskobystrickej opery, apriorne predurčilo metódu inscenovania na kostýmovaný koncert. Spevákov vytlačilo na proscénium, takže nemali inú možnosť, ako spievať z rampy do hľadiska. Vo chvíľach, keď sa režisér snažil statickú inscenáciu rozhýbať, mohlo byť divákom ľúto, že radšej pri onom polokoncertnom uvedení neostalo. Je nerozumné žiadať od mladých umelcov, ktorí majú čo robiť s náročnými partmi, veľkú šermiarsku aktivitu počas vypätého duetu. Ani herecké akcie zboru (prísaha na meče, oslobodenie Romea) nevyzneli herecky hodnoverne.
Z kostýmov jedine Romeov čierny oblek zniesol náročnejšie estetické kritériá, ostatné – neveľmi vydarene kopírujúce renesančný štýl – neboli príjemné ani ako samostatný výtvarný prvok, nie to ešte vo vzťahu k svojim nositeľom (veľké prikrývky hlavy, deformujúce strihy šiat).
Problémom banskobystrických Montekov a Kapuletov však zďaleka nie je len rozpačitá inscenácia. Hlavným kameňom úrazu sa stalo spevácke obsadenie, čo je v prípade belcantovej opery neodpustiteľné faux pas. Interpretačná skúsenosť s technicky a výrazovo náročným štýlom na Slovensku vo všeobecnosti chýba, tu sa o krásnom spievaní (doslovný preklad výrazu belcanto) vonkoncom nedalo hovoriť. Najväčšou chybou bolo obsadenie partu Júlie mladou domácou sólistkou Erikou Tégen-Čambálovou. Speváčke, ktorá na akceptovateľnej úrovni zvládala part v predchádzajúcej inscenácii Pucciniho Sestry Angeliky, je frázovanie či svedomité vyspievanie ozdôb načisto cudzie, rezervy mala aj v intonačnej čistote. Nedostatky, ktoré veristický výraz z istej miery prekryje, vyjdú v ranoromantickom štýle neľútostne najavo. Tým, že banskobystrická opera postavila neskúsenú, technicky labilnú interpretku do pozície prvej slovenskej Júlie, urobila mladej speváčke medvediu službu a sebe strelila gól do vlastnej brány. O to väčšiu zvedavosť budila hosťujúca poľská sopranistka Katarzyna Jagielo, ktorá si postavu Júlie „vybojovala“ ako cenu na vlaňajšom ročníku Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidra-Trnavského. Mladá Poľka dostala príležitosť až na druhej – septembrovej – premiére. Eriku Tégen–Čambálovú prekonala Jagielo najmä intonačnou čistotou a väčším nadhľadom nad náročným partom, ktorý alternantke spôsoboval elementárne problémy. Ani ona však nie je ideálnou belcantovou speváčkou. Jej sopránu chýba väčšia uhladenosť, farebná jednoliatosť a vláčnosť, technicky si najmä v nižšej a strednej polohe pomáha málo estetickým nazálnym tónom.
Part Romea napísal Vicenzo Bellini pre mezzosoprán. Na prvej i druhej premiére ho stvárnila domáca sólistka Miroslava Kiseľová. V divadle sa jej darilo viac, než na zámku. Tri mesiace, ktoré delili prvú a druhú premiéru, jej zrejme pomohli usadiť part, aby sa z neho stratilo nadbytočné vibrato. Rezervy ešte ostali v občas priširokom tóne, čo je v rozpore s estetikou belcanta. Jej hlas je ale pekný, má šťavu a aj výrazovo a herecky sa dokázala stotožniť s nohavičkovou postavou.
Najpríjemnejší vokálny výkon na prvej premiére podal tenorista Dušan Šimo ako Tebaldo. Mladý spevák už na seba upozornil (Belfiore v Mozartovej Záhradníčke z lásky, Gabriel von Eisenstein v Straussovej operete Netopier). Lyrický tenor príjemnej farby s kovovým jadrom zreteľne tenduje k lirico spinto odboru, nemá problémy ani vo vysokej polohe, krásne frázuje a výborne sa nesie ponad orchester. Postava Tebalda je však príliš okrajová na to, aby zachránila málo priaznivý dojem z predstavenia. Výkon druhopremiérového alternanta Michala Hýrošša poznačila ťarcha zodpovednosti: materiál nie je bez perspektívy, no je len v štádiu polotovaru. O kultivovanom spievaní, dynamických nuansách či cite pre štýl a frázu sa u čerstvého absolventa bratislavského konzervatória ešte nedá hovoriť. Uspokojili obaja predstavitelia otca Kapuleta, basisti Ivan Zvarík a Igor Lacko.
Hudobné naštudovanie Montekov a Kapuletov sa nezaradí medzi triumfy dirigentskej kariéry Mariána Vacha. Nielen kvôli mdlému orchestru, ktorý nedokázal pochytať všetky drobné noty Belliniho partitúry, či kvôli rezervám v delikátnosti dychovej sekcie. Umelecký šéf súboru si čierny bod pripisuje kvôli tomu, že svojím podpisom pod hudobným naštudovaním prebral zodpovednosť za lapsusy vo vokálnom obsadení. Najmä v kontexte vokálne vyšperkovaných Zámockých hier zvolenských si banskobystrická opera konfrontáciu s tak nelichotivým výsledkom mohla ušetriť.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.