Povstanie (podľa siedmich)

Réžia: Sláva Daubnerová
Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Martin Kotúček
Hudba: Matej Gyarfáš
Svetelný dizajn: Juraj Jakabčina
Réžia a výber projekcií: Sláva Daubnerová
Video mapping: Alex Zelina
Postprodukcia videí: Lukáš Kodoň
Inscenačná spolupráca: Martin Čičvák
Účinkujú: Marianna Mackurová a Mária Šamajová (BDNR), Peter Brajerčík, Martin Hronský, Marián Prevendarčík, Vladimír Zboroň, Sláva Daubnerová, Jakub Ďurkáč.
Texty: Martin Čičvák, Sláva Daubnerová, Ľubomír Feldek, Michal Hvorecký, Eva Maliti-Fraňová, Pavel Kohout, Peter Lomnický
Premiéra: 28. augusta 2014, Divadlo Aréna
V rámci Občianskeho cyklu s podtitulom „Sedem hlavných hriechov“ uviedlo Divadlo Aréna v uplynulých rokoch viacero pôvodných hier venovaných spoločensky často diskutovaným témam a problematickým obdobiam slovenskej histórie (v r. 2005 napr. inscenácia Tiso, v r. 2008 Komunizmus, v r. 2012 Holokaust a i.). Ďalšou, siedmou inscenáciou, predstavujúcou zároveň aj zavŕšenie tohto cyklu, je Povstanie. V Aréne bolo premiérované v predvečer 70. výročia SNP.
Rovnako ako pri ostatných inscenáciách z cyklu, aj v prípade tohto projektu Divadlo Aréna svojou objednávkou obohatilo slovenský dramatický priestor o nové originálne texty. Tentokrát dokonca oslovilo viaceré autorky a autorov. Na divadelných doskách napokon vznikla inscenácia, ktorá sa skladá z rôznych príbehov, resp. z odlišných perspektív, ktoré do projektu priniesli Eva Maliti-Fraňová, Sláva Daubnerová, Ľubomír Feldek, Martin Čičvák, Michal Hvorecký, Peter Lomnický a Pavel Kohout. (Súčasťou inscenácie sa nestal text Petra Scherhaufera, no je – rovnako ako ostatné texty – v plnom znení publikovaný v bulletine.)
Pred dramaturgičkou Zuzanou Šajgalíkovou a Slávou Daubnerovou, ktorá sa projektu ujala režisérsky, stála na začiatku projektu istotne neľahká úloha. Každý z príbehov (vznikali bez poznania toho, o čom bude písať druhý autor/druhá autorka) sa totiž zameral na inú perspektívu predloženej témy. Texty mali odlišnú poetiku a jazyk a „sceliť“ ich do jednej produkcie bola nepochybne výzva. Nevyhnutnou súčasťou tohto procesu bolo aj výrazné „zoškrtanie“ textov. Vo výsledku tak ale vznikla ucelená inscenácia, ktorej plusom je, že rôzne príbehy a perspektívy (hoci nevyhnutne „oklieštené“ a krátené) medzi sebou komunikujú. Medzi príbehmi a perspektívami vznikla produktívna tenzia, jednotlivé línie sa navzájom významovo obohacujú.
Ku konceptu projektu je vhodné poznamenať, že výrazy „slovenské“ a „národné“ boli z názvu vynechané úmyselne (preto iba Povstanie). Pred tvorcami sa tak otvorilo pole otázok, ktoré sú nanajvýš aktuálne i dnes: Bolo Povstanie „slovenské“? A bolo vôbec „národné“? O akom povstaní vlastne hovoríme, keď hovoríme o SNP? Tieto polemiky dnes opäť rezonujú silnejšie než kedykoľvek predtým. Gesto, ktorým sa Povstanie problematizuje ako čosi, k čomu je treba pristupovať komplexne, s poctivým historickým výskumom, ktorý nezatajuje ani slabiny týchto historických okamihov, je mimoriadne sympatické. Prístup, ktorý chce (povedané slovami tvorcov) zbaviť SNP ideologických nánosov, a pritom sa nebojí ukázať paradoxy, ktoré sa s ním spájajú, sa vo výsledku ukázal byť ako mimoriadne efektívny. Snaha o „odideologizovanie“ a dôsledné preskúmanie SNP i v oblasti divadelnej tvorby je potrebná o to viac, že žijeme v čase, keď sa opätovne vzmáha duch neofašizmu a nacionalizmu. Práve tie totiž v súčasnosti asi najviac SNP zneužívajú ako výkladnú skriňu svojej prekrútenej ideológie (označujú ho ako sprisahanie, puč, zradu, atentát na slovenskú štátnosť a pod.).
Texty sú v inscenácii do jednotlivých obrazov zoradené chronologicky – od večera pred vypuknutím Povstania až po súčasnosť:
1.      Veštby (Eva Maliti-Fraňová)
2.      Partizánka – dievča (Sláva Daubnerová)
3.      Partizán (Ľubomír Feldek)
4.      Partizánka – žena (Sláva Daubnerová)
5.      Daj pomník (ĽubomírFeldek)
6.      Chlapče, prisahám, ja nie som tvoj otec (Martin Čičvák)
7.      Partizánka – starena (Sláva Daubnerová)
8.      Pravda o SNP (Michal Hvorecký)
9.      Povstanie (Peter Lomnický)
10.  Rudolfovo číslo (Pavel Kohout)
Réžia Slávy Daubnerovej – v našom prostredí momentálne asi najprogresívnejšej samostatnej divadelnej tvorkyne – bola pre túto produkciu šťastnou voľbou. Téme, ktorá by sa v inom stvárnení mohla ľahko stať nudným divadelným zážitkom, dala Daubnerová svieži, neopozeraný, energický, a pritom ešte stále hĺbavý charakter. Pri interpretácii historických udalostí sa nebála použiť ani humor. Hoci pokusy o grotesknosť prinášajú v divadlách pri spracovaní historických tém nezriedka prinajmenšom rozpačité reakcie, v tomto prípade sa to nestalo. V inscenácii výrazne cítiť prácu choreografky Stanislavy Vlčekovej. Premyslená choreografia nielen obohatila pohybový výraz hercov, inscenácii dodala aj niekoľko ďalších možných interpretačných rovín. Asi najvýraznejšie pôsobí v pasážach, ktoré tvoria predel medzi jednotlivými obrazovými celkami.
V nasledujúcom texte sa obrazom venujem podrobnejšie.
Veštby (text Eva Maliti-Fraňová): Inscenácia sa začína obrazom Veštby, ktorý vznikol modifikáciou textu Evy Maliti-Fraňovej. Scénu, ktorá v istých obmenách sprevádza všetky ostatné obrazy, tvoria horizontálne a vertikálne drevené plochy, drevená šikmina, schodisko, stupienky, vyvýšené pódiá (jedno väčšie, druhé menšie). Scéna je modifikovateľná odsúvaním drevených častí, v podlahe sú padacie dvere (protagonistom slúžia ako vchod do podzemného úkrytu). Textu Maliti-Fraňovej dramaturgické úpravy zobrali vari najviac. Hoci to isté by sa dalo povedať aj o úpravách textu Michala Hvoreckého a Ľubomíra Feldeka, v tomto prípade to bolo na úkor kontextu. Namiesto pôvodného (konkrétneho a uceleného) príbehu vidíme fragment z textu, pohybové divadlo, ktoré však tvorí efektný úvod k ďalším obrazom. Vynechaný je tu plukovník Golian a redaktor Ivan Teren, ktorí v originálnom texte debatujú o povstaní, takisto postava Petra Karvaša, ale i atmosféra v redakcii Slobodného slovenského vysielača a evakuácia redakcie pri bombardovaní. Na javisku sledujeme tehotnú ženu (Mária Šamajová) pohybujúcu sa v obtiahnutých červených šatách, čosi málo hovoriacu o svojom zázemí a mužovi. Povstanie je tak situované do privátneho sveta neurčitej ženy (v texte Flórika), ktorá je v podstate iba jeho anonymnou a vzdialenou protagonistkou. Ženin výstup sa začína vydaním zvuku („háááh“) do mikrofónu. Ten sa potom podmanivo a desivo opakuje v slučke, chvíľami sa miesi s hudbou, ruchmi, hláseniami vysielača či zvukmi lietadiel. Už pri tomto obraze divadelní tvorcovia a tvorkyne zručne využívajú multimediálnosť. Na biele závesy a na steny sa premietajú dobové zábery – žien s účesmi typickými pre tieto roky, ale aj obrysy lietadiel či zábery na poničené domy. Dôležitú úlohu zohráva nielen zvuk a hudba, ale aj svetlo (po zemi napr. prebehne svetelný kruh s obrazom lietadla, na vytvorenie atmosféry strachu je využitý doslova každý centimeter priestoru). Tehotná žena pociťuje čoraz silnejšie kontrakcie a jej výkriky sa kombinujú so zvukmi sirén. V závere obrazu sa ukrýva do podzemného krytu.
Predel medzi obrazom 1 a obrazom 2 tvorí symbol „slovenskej štátnosti“. Ako jeho zosobnenie stojí v bielych šatách na stupienku Sláva Daubnerová. V ruke drží meč, v pozadí je na plátne zobrazený Rozsutec. Daubnerová recituje známu báseň Karola Kuzmányho Do zbroja! (historicky prvá oslavná báseň slovenskej zástavy). Recitáciu sprevádzajú mohutné epické zvuky, trúbenie v pozadí, čím sa sugestívnosť prejavu posilňuje. S mečom sa ďalej Daubnerová pohybuje napoly zmechanizovane, v istých chvíľach jej pohyby pripomínajú dokonca prvky východného bojového umenia. Predel pozvoľne prechádza do obrazu 2.
Partizánka – dievča (text Sláva Daubnerová): Partizánku hrá Sláva Daubnerová. Tento raz si už k bielym šatám obúva čižmy, na hlavu si dáva šatku a chystá si ruksak. Hovorí: „Na 29. august 1944 nezabudnem do smrti. V ten deň, keď slovenský národ so zbraňou v ruke povstal proti fašistom, sa po celom kraji ozývali zvony a z miestnych fabrík zneli sirény oznamujúce nám veľkú udalosť. Fronta sa približovala k našim hraniciam, víťazne postupovala sovietska armáda. Naše hory začali ožívať.“ Daubnerová, ktorá túto pasáž aj napísala, do nej vkladá chvíľami pátos, inokedy zase dramatické napätie, potom prvky komickosti. Takúto dikciu pravdepodobne zamýšľala už pri písaní, o čom na niektorých miestach svedčia i formulácie samotného textu. Povstanie je vizuálne a slovne „odheroizované“, priznávajú sa zlyhania, resp. komické momenty (vizuálny obraz napríklad dopĺňa viacero malých padáčikov, ktoré sa znesú na scénu; predstavujú sovietskych parašutistov zosadených na Slovensku – parašutista Juraj Černogorov sa zachytil na veži kostola, zdravotník Alexander Stepanov spadol do potoka Korytnička). Celý obraz sa nesie prevažne v odľahčenom duchu. Partizánka: „Ani mňa už nič nemohlo udržať. Bola som odhodlaná bojovať proti fašizmu. Vyberám si dovolenku a bez rozlúčenia s rodičmi odchádzam do Sklabine, kde bol partizánsky štáb.“ Bolo by možné uvažovať i o tom, že tým, že je postava partizánky do istej miery „znaivnená“ a v jednej chvíli ju pri výcviku obchytkáva sovietsky partizán, naznačila autorka textu a režisérka aj možný problematický status žien v partizánskych oddieloch. Partizánov hrajú Tomáš Vravník, Martin Hronský, Vladimír Zboroň, Peter Brajerčík, Marián Prevendarčík. Rozprávanie zo života partizánov sprevádzajú zábery pochádzajúce z hraných filmov. Partizánka opisuje postup partizánov, strádanie, a potom aj ústup (fyzicky naznačený iba minimálnymi pohybmi po drevenej šikmine). S nadhľadom je zobrazený aj ústup do hôr – partizánka kráča vzletne, s ruksakom v ruke, akoby bola na prechádzke. Napokon sa partizáni ukrývajú v horskom zrube a my vďaka flexibilnosti scény vidíme „rez bunkrom“ a v ňom i protagonistov. Aj amputácia prstov, ku ktorej v chatke muselo prísť, je zobrazená groteskne – prsty sú „odrezané“ pílkou a rana zošitá ihlou s mimoriadne hrubou bielou niťou. Už z charakteru fabuly a toho, že rozprávačkou je partizánka, akosi samozrejme vyplýva, že najväčší herecký priestor v tomto obraze dostáva Sláva Daubnerová. Ako herečka a rozprávačka však obstála mimoriadne dobre a pre tie a tých, ktorí ju poznajú najmä v polohe performerky, bolo akiste zaujímavé vypočuť si jej rozsiahly prehovor, ktorému dominuje mäkká, ľubozvučná slovenčina.
Záver obrazu ukončuje Tomáš Vravník, ktorý hrá na elektrickej gitare a spieva pieseň Partizán od Leonarda Cohena. V pozadí sa zatiaľ premieta ďalšia videoprojekcia. Tento výstup je zároveň obrazom 3 – Partizán (text Ľubomír Feldek).
Partizánka – žena (text Sláva Daubnerová) a Daj pomník (text Ľubomír Feldek): Prechod k týmto obrazom, ktoré sa navzájom do veľkej miery prelínajú, prepájajú (striedajú sa v nich texty Slávy Daubnerovej aj Ľubomíra Feldeka), tvorí tentokrát symbol víťazstva socializmu. Sochu stojacu na stupienku vo víťaznej póze predstavuje Marianna Mackurová. Vo vztýčenej ruke drží červenú vlajku, jej tvár je tvrdá, neoblomná. Znie epická hudba a divák tuší, že časy sa začínajú meniť. Sledujeme mladú pionierku, ktorá kladie pamätné vence k pomníku SNP. Spúšťajú sa červené vlajky. Leitmotív „pomníka“ naznačuje, že v tejto dobe sa už z Povstania stáva vyprázdnený symbol sebapotvrdzujúcej sa propagandistickej rétoriky. Pod vlajkou stojí súdruh (vynikajúco ho hrá Martin Hronský), ktorý pred „váženým schromáždením“ hovorí česko-slovensky (odkaz na Gustáva Husáka, alebo aj na ďalších súdruhov ako napr. Vasil Biľak?). Ohromujúci prejav sprevádza dunivá hudby, pionierka vzadu opravuje nápis, na vlajke dopĺňa chýbajúce písmenko „r“ v slogane „Rozvíjame (r)evolučný odkaz SNP“. Pri velebení Stalina („Nech žije náš mocný spojenec Sovietsky svaz, a jeho velky vodca, náš najlepší práteľ súdruh Stalin…“) sa však rozprší a politik prejav ani nedokončí. V týchto obrazoch sa tvorcovia vynikajúco pohrali so symbolikou (zvrhnutie ideálov, oportunizmus, pokrytectvo, mechanizácia režimu, propaganda a i.). Socha na stupienku ožíva a nadobúda monštruózny charakter. Gestá a výraz Mackurovej – vo svojej tvrdosti a zároveň subtílnosti pôsobivo desivé – je možné chápať ako priamy odkaz na narastajúcu strnulosť režimu. Mackurová pevne uchopuje červenú vlajku a obradne s ňou manipuluje v sprievode dunivej hudby. Tieto okamihy sú z hľadiska choreografie a hudby v celej inscenácii asi najpôsobivejšie. Recituje: „Tu pučí naša budúcnosť, tu zrejú plody povstania, tu svieti nové slovenské ráno…“ Doširoka otvorené ústa a odľudštený pohľad sprevádzajúci tieto slová je možné chápať tak, že nový systém teraz požiera už aj „vlastných“. Danému obdobiu zodpovedá aj sformalizovaný prístup k Povstaniu. Zväzáčka (Sláva Daubnerová) hovorí: „Vymedzenie pojmu partizán: Podľa paragrafu 1 zákona č. 55 z roku 1946 je účastníkom národného boja za oslobodenie ten, kto v rokoch 1939 až 1945 patril aspoň dva mesiace k partizánskej jednotke… zúčastnil sa aspoň jednej akcie so zbraňou alebo deštrukčnými prostriedkami…“ Potom sledujeme partizánku/ženu (Marianna Mackurová), ktorá v texte od Slávy Daubnerovej opäť vkladá do inscenácie komický aspekt: „Ako som pomáhala partizánom? Nuž takto: pomáhala som, ako sa dalo. Keď prišli, tak sme dali. No čo som mala robiť“, a aby bola uznaná ako partizánka, svoje príbehy o hrdinstve neustále stupňuje, až nakoniec hovorí: „Na vlastnom chrbte som vynášala partizánom na Krížnu a Prašivú zbrane a strelivo a neraz i tank… Založila som komuňistickú buňku Slovenska.“ Partizánka pôsobí neisto, je napätá, očakáva, či dostane osvedčenie o hrdinskosti. Výraz Mackurovej je v týchto okamihoch detailný, prepracovaný. Partizánke osvedčenie napokon vystavujú piati pripití panáci (herci, ktorí predtým hrali partizánov), predtým jej však ešte pozerajú pod sukňu. Pečiatku dostáva na obnažený zadok. V nasledujúcich okamihoch sa vo videoprojekcii premietajú zábery Vladimíra Clementisa a predčítané sú slová týkajúce sa hromadnej justičnej vraždy z tohto obdobia: „Zloduchovia, keby sa aspoň boli kajali pred súdom, keby sa boli rozplakali, horeli hanbou, keby aspoň dákym, hoci negatívnym spôsobom prejavili ľudský, hoci zvrhlý cit, azda by tisícky poslucháčov rozhlasu, ktorí počúvajú pri prijímačoch výpovede obžalovaných, necítili omráčenie, zhrozenie. Ale nič takého nepočuť, nevycítiť, nič také ani len domýšľať sa nedá z výpovedí zlosynov. Zradcovia vypovedajú o najohavnejšej zrade. O zrade vlasti, pracujúceho ľudu, o budúcnosti národa cynicky, ľahostajne, neciteľne, kaviarenským, intelektuálskym tónom, nestydatým tónom prostitútok, ktorým predajnosť, nie vlastného tela, ale predajnosť najsvätejších princípov a ideálov stala sa bežným zamestnaním.“ (Pravda) Na záberoch sa objavujú továrenské veže, budovateľská éra je v rozpuku, stavajú sa paneláky, nový režim už nadobudol silu a má už presne stanovenú rétoriku. Takisto vidíme zábery súdruhov kráčajúcich na oslavy Slovenského národného povstania – teraz už vyprázdneného zmanipulovaného symbolu. V rozprávaní väzňa (Vladimír Sadílek), ktorý svojím zjavom pôsobí profetisticky (nahý, bedrá omotané kusom handry, dlhé biele vlasy), sa dozvedáme o osudoch vtedajších politických väzňov, o mučení a uránových baniach. Hoci sa zmenil režim a je „mier“, odohrávajú sa zverstvá nie nepodobné tým vojnovým. Väzeň rozpráva o paradoxe: „Ja som fáral na Nový rok. Striedali sme Nemcov. Oni sa chystali domov. A tak sme sa stretli v jednom tábore – partizáni a Nemci. Akurát Nemci išli domov a my sme zostali“. V týchto okamihoch je opäť veľmi dôležitým aspektom zvuk – dunivý, v diaľke simulujúci dopadanie vody.
Chlapče, prisahám, ja nie som tvoj otec (text Martin Čičvák): K pomníku prichádza na starom bicykli mladý muž (Marián Prevendarčík). Má oblečený pásikavý sveter, svetlobéžové nohavice, na nose má okuliare a pospevuje si Internacionálu. Tento obraz je individuálnym príbehom nemanželského syna vojnového, neskôr komunistického hrdinu. Ide o zobrazenie doby, v ktorej byť slobodnou matkou znamenalo mať „pankharta“. Prevendarčík hrá psychotického mladého muža veľmi uveriteľne, no na konci obrazu už príliš preexponovane. Jeho stvárneniu opäť pomáha dokonalá synchronizácia so zvukom. Zvuk – neznesiteľné pípanie – je v týchto momentoch absolútne esenciálny. Simuluje rezy hlavou, „preskočenia“, „poruchu“. Potom už nasleduje iba monológ bez sprievodu zvuku či hudby: „Nechal si nás tam, a ona sa zvlčila. V tom tichu. A ja tiež. Ale vypracoval som sa a teraz som tu… Nájdem si ženu, splodím syna a postarám sa o nich aj o svoju matku, budeme dôstojná, vážená slovenská rodina. Slovenská rodina. Počuješ, ty bastard?“ Jeho výstup stelesňuje nenávisť voči otcovi – medailovému hrdinovi, no zároveň (osobnému) zradcovi. Takisto je prejavom odporu voči ľuďom z okolia a voči priemernosti, ktorá bola pre toto obdobie príznačná.
Ďalším prechodom k nasledujúcemu obrazu je opäť socha – tentoraz nie symbol štátnosti či víťazstva komunizmu; táto socha zažila obe obdobia, bola svedkom oboch režimov a narastá v nej smútok. Postava sochy (Mária Šamajová) schádza z piedestálu a pozvoľne sa mení na partizánku – starenu.
Partizánka – starena (text Sláva Daubnerová): Socha/Stará partizánka rozpráva: „Čím som staršia, tým viac zažívam sklamania. Najviac som však sklamaná teraz. Že je to všetko také rozvadené. Stále viac je chudobných a hŕstka bohatých rozhoduje o všetkom. To bol jeden z odkazov a presvedčení tej doby, že takéto veci sa diať nebudú…“. Autorka textu Sláva Daubnerová sa v týchto pasážach inšpirovala skutočnými rozhovormi s partizánkou (realizovala ich novinárka Z. Uličianska). Partizánka opisuje svoje sklamanie zo „zvlčenia“ pôvodných ideálov, nedostatok úcty a zdôrazňuje, že všetko, čo robili, robili pre vlasť, a nie pre zásluhy. Jeden z ďalších najpôsobivejších momentov inscenácie sa objavuje tu – partizánka ovešaná desiatkami medailí, odznakmi a čestnými vyznamenaniami, ich začne všetky postupne freneticky vymenúvať, až napokon klesá na zem a „skamenie“.
Pravda o SNP (text Michal Hvorecký): Text Michala Hvoreckého patrí medzi tie, ktoré pri inscenovaní prešli výraznou úpravou. V origináli textu ide o dva monológy odohrávajúce sa na stretnutí neonacistov v Bratislave. Divadelní tvorcovia si z Hvoreckého textu vybrali moment, ktorý v bulletine výstižne opisuje Ivan Kamenec z historického ústavu SAV: „Platí nepísané pravidlo: čím menej… o povstaní vedia, tým razantnejšie o ňom šíria svoje názory… a svoje insitné interpretácie označujú za ,konečné pravdy´.“ (s. 15 bulletinu). Rozprávanie o „pravde o SNP“ sa v divadelnej úprave prenáša z neonacistického mítingu na stavbu. Tu svoje pravdy prednáša mudrujúci robotník s východoslovenským prízvukom. Vynikajúco ho hrá Peter Brajerčík. Nad taveným syrom a rožkami vedie siahodlhý monológ: „Ja ti poviem tak, jak je, ja ti normálne poviem tak, jak je, toto povstanie, to bolo najzákernejšie protislovenské vystúpenie. Tak to je. Však väčšina národa slovenského s povstaním nechcela mať nikdy nič spoločné, nikdy, iba sme naňho strašne doplatili, chápeš? 130 vypálených dedín, vieš čo to bolo? To boli muky, plač, čisté barbarstvo. To bola protištátna činnosť, vzbura proti slovenskému štátu, vlastizrada. A oné, to bol výsledok čecho-žido-bolševickej revolúcie. To bol Benešov atentát na slovenský národ. To bol krvavý čin, to bolo besnenie medzinárodných hrdlorezov. Spití slovenskí parašutisti, čo sa ku nim pridali komunistickí povaľači, čechoslovakistickí luteráni a zradcovia, čo za misku šošovice zapredali otca i mater. Rozumieš, vám hovorím, ten 23. [sic] august je najhanebnejší deň v slovenských dejinách… to bol koniec samostatnej štátnosti. Však… a vôbec to nebolo povstanie celonárodné, a vôbec by sa nemalo nazývať ani SNP. Možno tak PPP – protištátny protinárodný puč. A navyše, jediní, čo tu u nás priamo vraždili Židov, boli partizáni.“ Robotník chrlí prívlastky a pravdy jednu za druhou a so svojou analýzou je mimoriadne spokojný. „Ale hlavne, koľko civilných obyvateľov, našich dedov, babky partizáni povraždili? …Vieš aké hospodárske škody? Však tu bola prosperita. Kde by sme boli, čo by sme boli! Švajčiarsko, do piči.“ Robotník tu tak predstavuje zástupný hlas všetkých priaznivcov prvého slovenského štátu, neonacistov, ale aj „bežných“ xenofóbov. Spolupracovník, ktorý pri ňom zostane (Vladimír Zboroň), si šúľa cigaretu a hľadí si svojho. Zdá, sa že ho počúva „jedným uchom dnu, druhým von“, hoci mudrujúci robotník doňho neustále hustí a drgá doňho ramenom. Aj tento obraz má pre publikum vtipné a úľavné vyústenie. Vysvitne totiž, že druhý robotník je Maďar a ničomu z toho, čo doteraz zaznelo, nerozumel. A možno aj rozumel, ale je mu to jedno. Robotník-mudrlant sa okolo seba poobzerá a povie: „Takže tak“ a spokojne odíde, aj tak presvedčený o svojej „pravde“.
Povstanie (text Peter Lomnický): Z bunkra vylieza dobitá, zničená, možno aj znásilnená idea Povstania (resp. idea slobody, demokracie a spravodlivosti?). Pôsobivo ju hrá Marianna Mackurová. V živôtiku, zraniteľná a zranená sa zvíja, skrúca, je pošpinená a za identických epických zvukov, aké sa v inscenácii objavili už predtým, hovorí: „Vlasť. Nič. Ani trosky. Ilúzie. Kroje a nemotorný jazyk. Pár kopcov, nejaké stromy, vietor. Lobotómia. Nedeľa. Hovädzie s chrenom. Kostol. Čitatelia Kukučína. Hasiči. Zabíjačka. Nespokojnosť. Opiť sa do nemoty. Priemernosť. Menej než priemernosť. Vlažnosť. Ani nenávisť. Ale hlavne bez viny. Nevinní. Národ holubičí.“ Poetický text Petra Lomnického v tomto obraze odznieva takmer celý, pričom Mackurovej prejav je opäť nesmierne silný. Slová hovorí hrubým, rezonujúcim hlasom, dobitá sa štverá po šikmine. Poukazuje tak najmä na naše pokrytectvo, zdanlivú „holubičiu povahu“, oportunizmus a prikrášľovanie minulosti: „Keby sme si tých Židov aspoň zabili sami. Keby sme aspoň dokázali skutočne nenávidieť. Keby sme boli zúriví vrahovia. Perfídni zradcovia. Ale my sme len úradníci. Záhradkári. Milí, aj keď neprajní susedia. … Drevenými impotentnými vetami prikrášľujeme svoju minulosť, v ktorej sa topíme ako v žumpe.“ Jej hlas prechádza do počítačovej mutácie. Posledné slová monológu, ktoré hovorí takto mutovane, kým zdvíha meč, ktorý bol do zeme zabodnutý na začiatku inscenácie, by mohli tvoriť i záver. Inscenácia by sa tak uzavrela v dokonalom kruhu.
Rudolfovo číslo (text Pavel Kohout): Ako už bolo povedané, v ideálnom prípade by záver inscenácie tvoril predchádzajúci poetický obraz s Mariannou Mackurovou. Text Pavla Kohouta by bolo preto vari vhodnejšie inscenačne „predradiť“ pred text Petra Lomnického. Obraz Rudolfovo číslo sa odohráva v súčasnosti. Maturitná komisia (riaditeľ gymnázia – V. Zboroň, telocvikárka – M. Šamajová, triedny – M. Hronský a predseda komisie – M. Prevendarčík) má skúšať maturanta Dobrovodu. Dobrovoda (Jakub Ďurkáč) je matematický génius, ktorý ovláda „celé“ Ludolfovo číslo naspamäť. Ale keďže dejepis mu veľmi nejde, pedagógovia sa snažia predsedu komisie presvedčiť, aby mu na skúške bola pridelená otázka „Slovensko od r. 1993“. Aj tento obraz sa nesie v komickej rovine, pedagógovia sa snažia predsedu presvedčiť, že nejde o podvod, no on trvá na tom, že „Aj ten náš Mokrovoda [sic]  sa musí naučiť normálne myslieť. A pokiaľ to nevie, práve maturitná skúška by mu mala povedať stop, takto to ďalej nejde. Takže sem s ním, nech si vyžrebuje otázku a nech zloží skúšku rovnako poctivo ako jeho spolužiaci.“ Ako sa dalo očakávať, Dobrovoda si vytiahne otázku o SNP. Pochopiteľne, nič o ňom nevie, no napokon sa dopracuje k antisemitským rečiam, ktoré pozná od svojich rodičoch. „Našimi najväčšími nepriateľmi boli vtedy Židia, ktorí Slovensko stáli 350 miliónov. Vraveli otec a starkí, že 70-tisíc Židákov obralo Slovenský štát každý o 5-tisíc za to, že dobrovoľne vycestujú.“ Na základe tohto výstupu potom v komisii vzniká konflikt. Riaditeľ a triedny učiteľ sa napokon takmer pobijú a navzájom si vykrikujú rôzne urážky („kryptokomunista“, „kryptofašista“). Zastupujú tak dve skupiny nie zriedkavých spoločenských postojov. Ataku sa nevyhne ani telocvikárka, ktorej antisemitsky naladený triedny povie: „Kolegyňa Stříbrná, nevzali ste si vy náhodou Čecha, a nevolá sa pán svokor náhodou Silberstein?“ Tento obraz, hoci v porovnaní s ostatnými textovo oveľa „klasickejší“ a „realistickejší“, otvára otázku, na ktorú upozorňuje aj režisérka Sláva Daubnerová: Keď nemajú jednotný názor ani skúšajúci, ako potom zistiť, aké vlastne boli naše dejiny? No veľmi trefne tento obraz odhaľuje i to, že v mnohých z nás sa skrýva „malý xenofób“. Možno len stačí počkať, kým sa vyplaví na povrch…
V uvedenom projekte sa stretlo niekoľko vynikajúcich autorov a autoriek, ktorí a ktoré vďaka šťastným režisérskym a dramaturgickým zásahom priniesli v inscenácii dynamický a mnohovrstvový obraz Povstania. Stretáva sa tu paleta rôznych perspektív, otázok a tém, ktoré s Povstaním súvisia: zlyhania a problematické okamihy SNP, zneužitie odkazu SNP v povojnových rokoch, odcudzenie sa od pôvodných ideálov, neduhy súčasnosti – napr. problém neonacizmu, ale aj sklamanie či skepsa týkajúce sa budúcnosti. Zaujímavosťou, ktorá vyplýva už zo samotných textov, ale aj z finálneho charakteru inscenácie, je, že autori a autorky zväčša rozpracovávali roviny týkajúce sa časového obdobia po roku 1945. Akiste to vyplýva z toho, z akého bodu sa k Povstaniu ako súčasníci vzťahujú. Po formálnej stránke patrí inscenácia určite k najlepším produkciám, ktoré v tomto roku na Slovensku vznikli. Okrem vynikajúcich hereckých výkonov a inovatívneho režisérskeho vedenia Slávy Daubnerovej k tomu výrazne prispela aj choreografia, hudba, zvuk, svetlo a včlenenie multimediálnych prvkov. Všetky tieto zložky v dokonalej súhre vytvorili inscenáciu, ktorá sa do pamäti vryje nadlho. Povstanie je umenie, ktoré dokáže primäť publikum vnímať historické udalosti komplexnejšie, menej simplicistne.

Lenka Krištofová

Lenka Krištofová je novinárka a filozofka. Vyštudovala filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rámci doktorandského štúdia absolvovala stáž na Katedre politických vied a v Zentrum für Gender Studies na Brémskej univerzite. Zaujíma sa o rodové štúdiá a filozofické reflexie umenia. Spoluautorsky a redakčne sa podieľala na vzniku prvej vysokoškolskej učebnice rodových štúdií, ktorú v roku 2011 vydalo Centrum rodových štúdií Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 2012 – 2019 bola zodpovedná redaktorka rodovo orientovaného časopisu Glosolália. Pravidelne prispieva do rôznych slovenských aj zahraničných periodík.