Pitbull ako príznak starej novej doby

Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Hudba: Peci Uherčík
Réžia: Karol Vosátko
Účinkujú:
Prezident holdingu/Honorárny konzul Butumunu: Roman Pomajbo
Prezidentova manželka/Zhorená novinárka: Darina Abrahámová
Prezidentova milenka (bývalá letuška)/Invalidka Martinka: Zuzana Šebová
Prezidentova dcéra: Zuzana Porubjaková
Rocker na ústupe kariéry/Český fotbalista: Marcel Palonder
Notár/Mŕtvy účtovník: Viliam Klimáček
Premiéra: 2. marec 2012, Divadlo GUnaGU.
Pred istým časom som o súčasnej slovenskej dráme ostatných 20. rokov napísala, že nám chýbajú dramatické texty, ktoré by zachytávali univerzálnejšiu ľudskú skúsenosť, mali by silu osloviť širšie vrstvy potenciálnych prijímateľov a ktoré by dokázali vo verejnosti dlhodobejšie rezonovať – skrátka byť zrkadlom i výzvou. Mala som na mysli práve také texty, ktoré by tematicky vychádzali napríklad z nedávnej (novej) spoločenskej a politickej skúsenosti, ktorá zanechala v našich životoch výrazné stopy a ktorú sme spoločne zakúšali na vlastnej koži naprieč generáciami. Ako inak, časom by sme mali byť schopní reflexie a zhodnotenia týchto procesov aj v divadelnom umení, ba malo by to byť priam našou povinnosťou, ak prijmeme tvrdenie, že divadlo a spoločnosť koexistovali vždy vo veľmi úzkom prepojení.
Namiesto toho sme sa mohli stretnúť skôr s textami, ktoré boli silne introvertné (postavené na súkromnej skúsenosti, zážitku či názoroch ich autorov), bolo v nich cítiť skepsu a bezradnosť (často prerývanú sarkastickými zábleskami, grotesknými minikonštrukciami, prvkami karikovanej absurdnosti), ale neboli volaním po zmene. Divadlo akoby načas prestalo byť debatným fórom o stave národa a morálky, čo je vzhľadom na skúsenosť s predošlými režimami a divadelnými „trendmi“ logické. Avšak, taká malá slovenská hĺbková sonda by nezaškodila. Preto je viac než vítaným javom, že sú autori a sú hry, ktoré sa o takúto sondu a kritický nadhľad i miniponor pokúšajú. Nie je hanbou ani krokom späť priniesť na slovenské javiská súčasnú moralitku. Obzvlášť nie vtedy, ak sa v nej upozorňuje na pokrivenosť doby, ľudí a morálky, ktorá stále pretrváva. Pitbull Viliama Klimáčka je takouto hrou. Klimáček dal hre podnadpis Hra o Slovensko, žánrovo ju označil za tvrdú čiernu komédiu. Názov hry indikuje jeden dôležitý fakt: tu už sa hrá o nás v oboch možných významoch tohto spojenia. Hrá sa o našej krátko poprevratovej minulosti, prítomnosti, spoločnej skúsenosti a triezvení zo šikovne zmanipulovanej demokracie. Demokraciu si totiž mnohí pomýlili so záľubou v moci a peniazoch či minimálne záľubou v spoločenskej prestíži, teda túžbou patriť k smotánke. Ale hrá sa aj čudná hra o moc nad Slovenskom – krajinou, ktorú ovládajú rýchlozbohatlíci, „mafia“ rôzneho druhu (všetko z domácich zdrojov) a jej bežní, slušní občania ťahajú za kratší koniec. To je veľká téma, hoci neradostná. To je to, čo nám v divadle chýba a ak sa už táto téma na divadelných doskách objaví, pokúšame sa ju skrývať za úsmevný, hoci sarkastický tón. Pritom ide o našu každodenne zakúšanú realitu –  životnú i mediálnu.
V. Klimáček sa v bulletine k inscenácii hry Pitbull vyznal v rubrike Videné očami autora nasledovne: „Skôr než o konkrétnych ľudí, ide v tejto hre o štýl konzumácie moci. Žiadny iný národ nezabúda na útlak rýchlejšie než ten, ktorý útlakom desaťročia trpel. V rýchlosti, s akou sa chce zmeniť, robí chybu za chybou, až sa jedno ráno zobudí v inej neslobode. Túto hru som napísal ešte v roku 2006. Ospravedlňujem sa divákom, že je stále aktuálna.“
V hre sa naozaj stretávame s abstrahovanými typmi postáv. Mohli by sme za nimi hľadať konkrétnych ľudí a iste by sme v kompiláte dramatickej postavy našli črty nejednej verejne činnej osoby a jej blízkych. Nie je to však to podstatné. V deji by sme tiež našli celý rad ponášok na skutočné udalosti, ktoré sa s akousi čudnou pravidelnosťou v našom životnom priestore dejinne opakujú. Z tohto pohľadu by sme dokonca mohli hovoriť o symptomatických (dejinných a spoločenských) udalostiach, vývoji či priebehu, ktoré sú umelecky zachytené. U Klimáčka je zvykom, že reálne spája s fikciou alebo snom. Keď sa priveľmi priblíži k neuralgickej skutočnosti, vzápätí ju zahmlí niečím bizarným. Keď jeho tón zvážnie, okamžite ho doplní o dvojzmysel či sarkastický úškrn.
Cenné je, že Klimáčkov Pitbull je hrou vychádzajúcou z domáceho prostredia, a predsa by sa uplatnila ako podobenstvo vo viacerých okolitých krajinách. Hra kladie dôležité otázky o nás: V akej (politickej) dobe, v akých spoločenských či ľudských pomeroch to žijeme? Za aký nový svet sme to opäť s nádejou v srdci bojovali? Myslím, že je potrebné vážiť si každý pokus, ktorý okrem úsmevnej sebareflexie a sebakritiky prináša aj vnútorný nepokoj a otvára priestor na otázky, ktoré treba zodpovedať (tak súkromne, ako aj verejne).
A to aj v tom prípade, ak je to pokus, ktorého dramatická stavba, štruktúra a budovanie postáv vykazujú nedokonalosti. Pitbull je totiž hrou, ktorej jednotlivé výstupy sú vzájomne lineárne radené bez užšieho dramatického prepojenia. Dramatické situácie sú oslabené, nereťazia sa, jednotlivé postavy sú viac bytosťami vloženými do pripravených situácií, často plnia úlohu rozprávača, konflikty majú obrúsené hrany a dej je celkovo skôr epicky naratívny, repetitívny, miestami ľahko predvídateľný. Nuž, aj také sú podoby súčasnej drámy, ktorej prednosti môžeme nájsť aj v niečom celkom inom, než je tektonika, veľké vášne a duševné poryvy.
Pre GUnaGU je príznačné, že vo svojom malom podzemnom divadle ono žije spolu s nami tu a teraz a podáva proti jedu dnešných dní protijed v podobe svojej poetiky, názorov a tak veľmi potrebných podvratných významov či nahryznutí.
Inscenácia Pitbull sa začína za zvuku organovej hudby, herci vstupujú do priestoru javiska (scénografia P. Janků) bočnými schodmi a zhromažďujú sa okolo muža ležiaceho na vyvýšenom kvádri uprostred horiacich kahancov. Po bočných stranách visia tri a tri biele závesy, vľavo jelenie parohy, vzadu sa neskôr odhrnie záves, na ktorom bola namaľovaná ľudská tvár, čím sa otvorí ďalší hrací priestor.
Ocitáme sa na pohrebe bohatého podnikateľa Piťa, prezidenta holdingovej spoločnosti, s ktorým sa prišli rozlúčiť nepočetné zvyšky jeho priateľov a rodiny – právnik, dcéra, manželka, milenka, rodák z východného Slovenska Marcel zvaný Mižu, ktorý mu vďačí za kariéru popstar (teda za finančnú podporu a správne kontakty). Vedú sa úctivé reči o zosnulom pri všetkej vážnosti takejto chvíle. Dozvedáme sa, že to bol biznismen, kapitán priemyslu, podporovateľ umenia a honorárny konzul Butumunu. Takmer idylická charakteristika bohatej osobnosti. Ako to už na slovenských pohreboch býva, v závere sa strhne zo zištných dôvodov hádka. Nasleduje snová časť výstupu, v ktorom mŕtvy ožije, ostatní sa akoby v tranze kolíšu a Piťo (Roman Pomajbo) prehovorí k publiku slovami odľahčujúcimi pietny akt. Hovorí o tom, že keď človek umrie, dajú mu do truhly malé topánky a na pohreb príde minimum ľudí, čo mŕtveho dokáže aj značne rozhorčiť.
Režisér Karol Vosátko si s prepojením jednotlivých výstupov poradil jednoducho. Na konci každého výstupu zatancujú postavy, samozrejme v rozličnom počte, jednoduchú identickú choreografiu – krok, prísun, krok, prísun a záklony hlavy do strán – alebo sa použije zvuková či svetelná zmena. V prvom prípade však časový predel pôsobil retardujúco, najmä kvôli tomu, že Mižu (Marcel Palonder) odohral svoj koncert na záver pohrebu na playback, čo v malom priestore divadla (face to face) navodilo odcudzujúcu atmosféru. Imitácia hry na elektrickú gitaru pred veľkým koženým kreslom vysunutým na vyvýšeninu uprostred javiska dlhším časom nabrala taktiež viac na trápnosti než vtipnosti.
Nasleduje dejová retrospektíva. Dostávame sa do obdobia, v ktorom podnikateľa prepustia z väzenia a on paralelne s prežívanou prítomnosťou objasňuje aj udalosti minulé. Jednotlivé situácie sú inscenované tak, aby vyznela ich zámerne štylizovaná bizarnosť a na jej pozadí zas nelichotivá pravdivosť stále aktuálnych spoločenských procesov a správania mocných nášho malého Slovenska. Dosahuje sa to kontrastom medzi realistickým a karikovaným herectvom, pričom vzťahy medzi postavami sú udržiavané prostredníctvom toho, čo a ako povedia, nie toho, ako konajú. Režisér K. Vosátko ponechal dlhším prehovorom postáv dostatočný priestor na vyznenie, čo pripomína formu rozprávačských príhovorov publiku (teda herec je transformátorom myšlienok autora či režiséra, nie postavy, ktorú stvárňuje). Logicky sa stretávame pri tomto spôsobe réžie s ilustratívnou akciou, ktorá však miestami pracuje metaforicky, pričom metaforu v inscenácii nachádzame tak v podobe lingvistickej ako aj scénografickej, resp. v prepojení týchto dvoch zložiek.
Po prepustení z väzenia sa Piťo vracia domov, kde ho namiesto uvítania (veď pomohol toľkým ľuďom a bol väznený, aby sa jeho rodina mala dobre) nikto nečaká, nezaujíma sa oň, nevolá mu, márne rozkladá a kontroluje všetky mobilné telefóny. Dozvedá sa, že kvôli veriteľom a jeho penologickému pobytu (väzenie) schudobneli, museli predať pod cenu hotel, strojáreň, mliekareň atď. Ostal mu už len menší hnuteľný a nehnuteľný majetok. Stále dosť na to, aby sa oň viedol rodinný boj a spísali štyri závety.
Prvý závet je v prospech dcéry Evy (Zuzana Porubjaková), ktorú herečka najprv stvárnila ako prihlúplu naivku, aby sa na konci ukázala jej manipulatívna hra s otcom i okolím. Jemný hlások a naivný výraz v tvári sú dominantným výrazovým prostriedkom jej postavy. Dcéra opakovane spôsobí autonehodu (najprv zrazí dievča, ktoré skončí na vozíku, neskôr narazí do autobusu) a otec jej opakovane pomôže celú záležitosť na polícii vybaviť. Piťo dokonca prinúti Marcela (Mižu), aby s jeho dcérou randil a vyspal sa s ňou, lebo Eva je vraj v tomto smere neschopná. Ako sa ukáže, Eva už spáva s bodygardom, od ktorého dostala kvapavku, a tak Marcelove názorné príklady s gitarou ako objektom v Eviných rukách, na ktorom jej vysvetľuje možné „praktiky lásky“, pôsobia síce ako nežný, milý, no úplne pomýlený starosvetský akt. Palonder stvárnil Marcela ako trochu bezradného, neschopného a málo talentovaného jedinca, ktorého k rodine púta záväzok pôvodu, vďačnosti i strachu. Nie je to nijaký rockový frajer, ale v podstate rozumovo jednoduchý romantik, hnaný terorom strachu – veď sa krívajúc podopiera o barlu ako pripomienku vyrovnávania účtov, čím sa jasne zdôrazňuje, kto pri účtovaní zvíťazil.
Druhý závet napíše podnikateľ v prospech milenky, s ktorou má malého syna. Milenka Henrieta (Zuzana Šebová) vyvolá v Piťovi pocit viny za to, že nechcel ich dieťa, zobral jej byt, mobil, prepustil otca zo zamestnania a až keď sa naňho jeho manželka vykašľala, vrátil sa späť ku nej. Šebová opäť vsadila pri stvárnení postavy na živelnosť hereckého prejavu, civilnosť a artikuláciu druhotného významu vypovedaného. Herečka nemá problém zahrať suverénne aj erotické scény s dávkou primeranej lascívnosti i humoru. Jej zvádzanie Piťa v čiernom úzkom korzete za recitovania návodu na obsluhu prístroja vo francúzštine patrilo k najpôsobivejším momentom inscenácie. Piťo koná nápravu – v druhom závete odkáže všetko Henriete a ich synovi.
Manželka Klaudia (Darina Abrahámová) a notár (Viliam Klimáček) pod vplyvom vzniknutých okolností musia konať. Klaudia ide na Piťa psychologicky. Vyčíta mu, že všetko odkázal milenke a nie vlastnej dcére, pripomenie mu, čo všetko spolu prežili, čím si musela pri ňom prejsť, čo v kontraste s pod parohami stojacim Piťom pôsobí komicky. Po takmer idylickom uzmierení manželov počas spomienok na minulosť a prvé podnikateľské skúsenosti (kým ostatní štrngali s kľúčmi na námestiach, on už mal pripravené na hraniciach kamióny s ázijskou elektronikou) Piťo spisuje aj tretí závet v prospech Klaudie. Abrahámová výborne mení nálady stvárňovanej postavy. Dôraz kladie obzvlášť na dikciu a tón reči, čomu prispôsobuje mimiku tváre. Jej prejav je úspornejší, o to viac vybudovaný v jemnom detaile. Zvláštna drsnosť až chlad (či chladnokrvnosť?), s akou dokáže stvárniť ženy-potvory a vzápätí im plynulo dodať jemnejší, citlivejší výraz bez toho, aby narušila integritu postavy, patrí k jej veľkým hereckým kladom.
Všetky tri závety Piťo spísal po tom, čo za zvukov melódie sprevádzajúcej korunováciu víťaziek súťaží krásy sedel v obrovskom koženom kresle, nad hlavou mu svietila gloriola a na kolenách sedela vždy príslušná žena jeho života. V momentoch hnevu, ktorý zväčša sprevádza brechot pitbulla, zas berie z vešiaka pušku a odchádza sa pred dom upokojiť streľbou. Metaforicky môžeme tieto výjavy čítať ako obraz finančného magnáta, ktorý má ušľachtilé ambície a dostatok naivnej úprimnosti, lásky, ale aj zlozvykov a hlúposti na to, aby musel byť z aktívneho pôsobenia v biznise odstránený. Je zjavné, že Piťo (Roman Pomajbo) je vlastne obeť. Rojko, ktorý sa dostal k majetku a ešte nestratil dostatočné množstvo ľudskosti alebo hlupák, ktorý nemá dostatok sociálnej inteligencie na to, aby vedel dokonale „plávať“ vo vodách (rodinného) biznisu. Pomajbo ho takéhoto aj hrá. Utáraného, raz deklamujúceho vzletné reči, inokedy nostalgicky spomínajúceho či rozčúleného do nepríčetnosti. Repliky vyslovuje tak, akoby do nich vnášal vlastný komentár, čím ich vlastne oživuje. Miestami pôsobí až hyperaktívne, uvravene, rozpohybovane, aby sa vzápätí zastavil a s dôrazom na význam nechal vyznieť myšlienku ako pointu výstupu.
Pomedzi realistické dianie sa prelínajú snové motívy podfarbené hudbou alebo zmenenou intenzitou svetla, niekedy je zložité rozlíšiť, či ide skutočne o sen alebo súkromnú Piťovu predstavu, túžbu, vieru. Napríklad sa mu zjaví obraz jeho šťastnej, harmonickej rodiny: manželka a milenka sú priateľkami, ktoré sa vzájomne rešpektujú, ba priam obdivujú, Mižu a Eva sa budú brať, minister sa mu ospravedlní a zbaví ho v plnom rozsahu viny, počas hymny reční o krásnom Slovensku a jeho svetlej budúcnosti. Ale prítomné sú aj menej pekné sny ako výčitky svedomia, napríklad pri rozhovore s účtovníkom Ľubom (V. Klimáček). Ľubo Piťovi pripomína podvody s transakciami, kvôli ktorým sa dostal do väzenia, rozpadla sa mu rodina a on sa napokon obesil. Pripomína mu aj všetkých chudákov, ktorým zničil životy, okradol ich a obviní ho, že kvôli takým ľuďom, ako je on, umiera na Slovensku nádej, že môžu prísť k moci slušní ľudia. Zjaví sa mu paparazzi novinárka, ktorej náhodou vybuchlo auto, dievčatko Martinka v podobe bábiky, ktorá je chromá, lebo ju zas kedysi zrazilo auto riadené Evou. Piťova obrana, že každá doba má svoju tvár a platí sa jej istá daň, že urobil aj mnoho dobrého (napríklad: kúpil futbalový klub, založil nadáciu Veselý vozíček), otvára otázku skrývanej pravdy a zodpovednosti: „Dobre, kradlo sa! Trošíčku aj vraždilo! No bola taká doba! Ale deti našich detí to za nás vyžehlia. Bude všetko! Bude kultúra, nemocnice aj charita! Len nám dajte čas! Keď v deväťdesiatom ležali peniaze na zemi, čo som mal robiť? Zdvihli by to iní. Horší, než ja. Tak som sa načiahol prvý!“
Tieto pasáže sú vlastne naráciami rozprávačov, zámerným vrstvením jednotlivých obsahov bez ohľadu na logiku a nutnosť ich vyslovenia vzhľadom na priebeh deja či dramatických posunov, charakterovej kresby postáv. Ale formálna stránka v tomto prípade odkazuje aj na posolstvo hry – kvetnaté reči, zdanlivo sebakritické účtovanie s minulosťou – to všetko sú len slová… Také príznačné pre dnešnú dobu, dnešných ľudí, pre diery v systéme, vďaka ktorým sa dajú beztrestne uskutočniť netušené veci, ak má jedinec dosť odvahy a pokrivenej morálky.
Záver inscenácie je tragický. Piťo precitne, ozve sa v ňom hlas svedomia (možno aj vďaka mrkve, ktorá čistí zrak a všetky postavy ju jedia na scéne), chce zjednať nápravu. Dcérin sen o starej žene, kráčajúcej po chodníku, ktorú žerú červené mravce a keď dážď červené mravce odplaví, začnú ju prenasledovať čierne mravce, vlezú do nej cez dieru v päte a rozožierajú ju zvnútra, si vyloží ako osud Slovenska. Po červených prišli čierni, no výsledok je rovnaký. Spisuje štvrtý závet, v ktorom žene a deťom rozdelí po milióne a zvyšok venuje katolíckej charite. Nevedno, či ide o výsmech, alebo gesto. Každopádne, rodina sa postará o to, aby Piťo nešťastnou ranou z pušky umrel, zničil sa posledný závet a všetko vyznelo ako tragická nehoda, ktorá sa už nedala odvrátiť peniazmi. Záver je inscenovaný ako zvláštny súd nad podnikateľom zo strany jeho najbližších. Strohý, veľmi oficiálne a bez emócií vystupujúci právnik, mimochodom bývalý agent SIS v akcii Pitbull (v podaní V. Klimáčka) ho ide zastreliť a odprevádza ho na smrť slovami z poslednej rozlúčky na pohrebe.
Celý záver je režijne koncipovaný ako mizanscénicky významovo príliš nezaťažený sled rozprávaní, prevažne monologických prehovorov i krátkych, bonmotmi nasýtených replík, venovaných viac publiku, než postavám navzájom. Tie už len informatívne vykonávajú nevyhnutné, aby „ukázali, ako sa to dnes robí“.
Kostýmy v inscenácii pripomínajú civilné oblečenie (Renáta Ormandíková). Notár je odetý celý v čiernom s čiernym motýlikom a okuliarmi, podnikateľ Piťo ležérne v tmavých nohaviciach a bielej košeli, v domácom prostredí sa zahalí do hnedého županu so zlatými motívmi. Ženským postavám ich kostýmy dodávajú sexi vzhľad. Dcéra Eva nosí priliehavé čierne minišaty, milenka Henrieta tiež, akurát má na nich zlaté sako, pod nimi zas priliehavý korzet. Manželka Henrieta je oblečená najkonzervatívnejšie – do čiernych šiat s dlhou sukňou a tvídového bielo-čierneho saka. Túto bizarnú spoločnosť dopĺňa rocker Mižu, rovnako v čiernom (čierne rifle, kožená bunda, čierne tričko s farebnou potlačou na prsiach).
Pitbull je nesporne inscenáciou stojacou na hranici umeleckej reality a fikcie, doslovnosti a metafory. Čo sa však z tejto tenzie zdanlivých protichodností dostáva na povrch, je horká príchuť aktuálnosti a pravdivosti tejto umeleckej fikcie zoči-voči našej prítomnej realite. Škoda len, že inscenácii chýbala práca dramaturga – tá by pomohla hierarchizovať mnoho podnetných myšlienok a zbaviť príbeh zaťažujúcich, opakovaných motívov.
Elena Knopová
publikované 31. 12. 2012

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).