Peter Sagan na žilinskom bábkovom javisku

Divadelné rozprávanie o ceste jedného cyklistu na oslavu jeho triumfu nočným Parížom
Úprava: Peter Palik
Dramaturgia: Petra Štorcelová
Scéna, bábky: Zoja Zupková
Kostýmy: Zuzana Kadlčáková
Hudba: Jozef Vlk
Réžia: Peter Palik
Osoby a obsadenie
Peter, dieťa – Jan Homolka
Face, Jerome, Pavol – Lukáš Tandara a. h.
Twit, Michal, Lekár – Michal Németh
W. Allen, F. Saganová, Emil, L. Amstrong, Ingrid, Soňa – Ján Demko
Starý bicykel, K. Drais, Milan, dieťa – Jozef Abafi
Premiéra: 19. decembra 2014, II. premiéra: 27. marca 2015 v sále BD Žilina
Divadelná inscenácia venovaná pamiatke významnej osobnosti bábkového divadla – Josefovi Kroftovi (30. 3. 1943 – 18. 3. 2015)
Písané z repríz dňa 22. a 23. apríla 2015
Zásluhou Petra Sagana a jeho víťazstiev na profesionálnych cyklistických podujatiach od roku 2010, najmä etapových víťazstiev na Tour de France, dostala sa cyklistika do povedomia širokej slovenskej verejnosti. Každoročné televízne prenosy pretekov z Francúzska sledujú tisícky slovenských fanúšikov. Najmä Žilinčania sú na svojho rodáka oprávnene hrdí. Z toho vychádzal dramaturgický zámer žilinského BD, dostať Saganov športový život, úspechy a popularitu do dramatického tvaru. Nepamätám sa, že by niektoré z bábkových divadiel malo vo svojom repertoári titul venujúci pozornosť daktorej žijúcej osobnosti Slovenska. Banskobystrické BDnR síce už v minulosti predstavilo v literárno-divadelnom pásme poéziu predčasne zosnulého básnika a dramaturga Mikuláša Kováča (Smrť Dona Quijota, 1993) a v posledných rokoch mapuje život významných ľudí slovenskej literatúry, ale ten sa zameriava na historické, teda už nežijúce postavy. V tejto súvislosti si spomínam, že liberecké Naivné divadlo uviedlo ešte počas života legendárneho českého skokana na lyžiach, olympijského víťaza Jiřího Rašku (1941 – 2012) inscenáciu, venovanú jeho ukončenej športovej kariére (Pohádka o Raškovi, 2008). Prečo pripomínam slovenské a české bábkové divadlá s inscenáciami zameranými na životopisy významných ľudí? Autori v oboch prípadoch (Iveta Škripková v B. Bystrici a v Liberci Tomáš Syrovátka, ktorý dramatizoval Raškov životopis z pera spisovateľa O. Pavla) mali v rukách bohatý a už uzavretý život pozoruhodných ľudí, ktorí sa v rôznych podobách dostali do povedomia verejnosti. Na tomto základe postavili dramatický príbeh.
Nechoďme za opačným príkladom priďaleko a zostaňme hneď u susedov z Mestského divadla, kde výsledný tvar nedopadol najšťastnejšie, hoci išlo už o uzatvorenú umeleckú kariéru vynikajúcej šansonierky Hany Hegerovej. Je to iba dôkaz toho, ako neľahko sa rodia inscenácie o osobnostiach. Tvorcovia inscenácie o Saganovi majú situáciu sťaženú navyše tým, že ide o osobnosť stojacu stále iba na začiatku svojej kariéry.
Scenárista hry Tourminátor alebo Tour de Paris, skúsený Jakub Nvota, mal k dispozícii iba skromné fakty o živote športovo mimoriadne nadaného a ambiciózneho mladého Petra Sagana (1990), s jeho pozoruhodnými víťazstvami a niekoľkými milými výstrelkami, známymi z televíznych prenosov. V Žiline som videl večerné predstavenie pre dospelých, za osobnej prítomnosti Petra Sagana a jeho širokej rodiny, a na druhý deň predstavenie s vnímavými školskými siedmakmi. Opierajúc sa o scenár utvoril som si tak celkom plastický obraz o inscenácii i jej účinku na obecenstvo.
Neviem, či si divadlo pri prvotnom nadšení dostatočne uvedomilo, do akých problémov sa môže dostať scenárista pri téme o mladom cyklistovi, ktorý je iba na začiatku svojej športovej cesty. Nvota síce v scenári použil známe skutočnosti, ale tie mu nemohli vystačiť na naplnenie dramatického obrazu. Na to je Saganov životný a športový príbeh ešte prikrátky a našťastie bez excesov. Nvota preto zvolil fikciu príbehov, odohrávajúcu sa často v Saganovom snovom rozpoložení alebo v jeho halucináciách. Scenár napísaný väčšinou ľahkým veršom nazval „divadelným rozprávaním o ceste cyklistu Petra Sagana na oslavu jeho triumfu nočným Parížom, po poslednej etape Tour de France 2014 a zisku zeleného trička.“ Do tejto cesty vložil Saganovi fiktívne stretnutia nielen s obyčajnými, ale tiež s významnými ľuďmi z oblasti kultúrneho života. Po krátkej expozícii, odohrávajúcej sa v obchode s cyklistickým náradím, sa jeden z hercov v zelenom tričku a s helmou (Jan Homolka), stáva Petrom Saganom. Na jeho púti Parížom ho sprevádzajú zástupcovia sociálnych sietí, Face(book) hraný hosťujúcim Lukášom Tandarom a Twit(ter), stvárnený Michalom Némethom, usilujúci sa držať jednotlivé príbehy textovo pohromade, hoci ich príležitostné „prekáračky“, plné slovnej vaty, pôsobia neraz násilne. Obaja, spoločne s dvojicou hercov (Ján Demko, Jozef Abafi), hrajú ešte ďalšie postavy. Pravdepodobne najbližšie k zvolenému zámeru inscenácie je stretnutie Petra so svojím horským bicyklom, na ktorom začal získavať prvé úspechy, kým sa rozhodol pre cestnú cyklistiku. Z relevantných prameňov vyťažil Nvota najviac informácií. Jozef Abafi, predstaviteľ Starého bicykla, sa stal výtvarne vydarenou personifikovanou postavou, pripomínajúcou „svojimi životnými skúsenosťami“ niekdajšie Petrove šťastné triumfy. Tu zaznievajú aj vtipné slovné hry medzi Petrom a bicyklom, vychádzajúce z prapodstaty cyklistického materiálu. Azda kriticky a úsmevne mal vyznieť rozhovor členov Zväzu cyklistiky o pomeroch v organizácii, ale nezainteresovaný divák sa vo výstupe nestačil zorientovať. Do skladby obrazov sa Nvotovi ešte hodila spomienka na Karla Draisa, nemeckého vynálezcu dreveného prototypu dnešného bicykla zo začiatku 19. storočia, v ktorej sa divák niečo dozvedel o jeho histórii. Škoda, že práve tento technický prototyp bol na javisku svojou proporčnosťou výtvarne nečitateľný a dobre zvolenému typu bábok zasa chýbala precízna animácia. (Aj fotografia v programe je toho dôkazom). V ďalšom obrazovom výstupe ťažil zo stretnutia a niektorých výrokov diskvalifikovaného amerického cyklistu Lancea Amstronga a jeho aféry s porušením antidopingových pravidiel, zatiaľ čo nasledujúce časti Saganovho putovania nočným Parížom už do mozaikovej skladby nezapadali a boli cudzorodé. Takým bezdôvodným bolo Petrovo stretnutie s americkým filmovým hercom a režisérom Woodym Allenom, alebo s Emilom z Kotešovej, majiteľom slovenského fast foodu v Paríži (Ján Demko), potvrdzujúce, ako sa Nvota chytal každej možnosti, naplniť scenár hoci aj cudzím životným príbehom, vhodným azda do inej hry. Niektoré spomenuté mená z profesionálnej cyklistiky, alebo z oblasti filmu (americký herec Nicolas Cage) boli určené iba úzkemu okruhu divákov, zatiaľ čo vtipkovanie s Meresjevom zostalo aj v hľadisku s dospelými divákmi bez odozvy.
Priznám sa, že najviac som zostal rozpačitý pri konštruovaní Saganovho stretnutia so spisovateľkou Françoise Saganovou (Ján Demko). Nápad s menovkyňou je iste vtipný, ale opäť taký odťažitý od športového života Petra Sagana, že Nvota musel najprv na pomerne veľkej ploche útržkovite vysvetliť dnešnému divákovi, kto bola francúzska spisovateľka Françoise Saganová, ako prišla k tomuto pseudonymu a v tejto súvislosti spomenúť spisovateľa Marcela Prousta (aj Sagan reaguje, či nejde o nejakého Marcela Chrústa…) a jeho dielo Hľadanie strateného času,  postavu princa de Sagana, pripomenúť Saganovej román Dobrý deň, smútok a samozrejme, „že žila v mileneckom zväzku s módnou návrhárkou a jedným ženatým esejistom“. Toľkoto torzovitých informácií venoval Nvota spisovateľke Saganovej, aby z toho vykresal situáciu, ako sa ona domáha bozku od Petra, aby sa nakoniec mohla na neho vrhnúť… Mám dojem, že tu už vznikla situácia na hrane prijateľnej fikcie. Staršia generácia, čítajúca Saganovú od päťdesiatych rokov, si možno mohla pripomenúť jej „veselý život“, ale pre dnešného mladého a neinformovaného diváka vyznievala iba ako nejaká neznáma ľahká žena.
Režisér Peter Palik, ktorý (podľa informácie v programe) urobil v texte úpravy (nemal som k dispozícii pôvodný text na porovnávanie), držal päticu hercov, stvárňujúcu viacero postáv, na prijateľnej úrovni. Možno niekedy v prejave Lukáša Tandaru menej výrazne a jednotvárne, v prípade Michala Németha (Lekár) zbytočne komediálne, zatiaľ čo Jan Homolka (Peter) viac ťažil z vonkajších Saganových slovných prejavov a známeho „hekania“, ako z jeho bezprostrednej športovej osobnosti. Ján Demko a už spomínaný Jozef Abafi sa usilovali nájsť v postavách rozdielne charaktery. Skromná bábková časť nebola po animátorskom prejave najsilnejšou stránkou inscenácie. Palik sa viac sústredil na herecký prejav, najmä „cyklistické“ pohybové prejavy, evokujúce Saganovu prácu v tíme pred cieľom, strkanie a predháňanie s konečným víťazstvom v cieli, vyvolávali oprávnený smiech.
Rôzne typy bábok výtvarníčky Zoje Zupkovej, napr. elasticky pôsobiace bábky s konkrétnymi fotografiami hláv, alebo štylizované hlavy postáv a zvierat vytvorené z jednotlivých častí bicykla, ponúkali originálne riešenie. Zupková bola súčasne autorkou mobilnej scény z niekoľkých ľahko sa presúvajúcich drôtených „stien“ na kolieskach, na ktoré sa vešali jednoduché scénické artefakty, charakterizujúce dané prostredia (Moulin Rouge, Notre Dame a pod.). Režisér využíval aj ďalšie scénické prvky ponúkané scénickou výtvarníčkou, vychádzajúce z prapodstaty tohto športu: Sagan dostáva okolo krku víťazný veniec z gumenej duše, alebo z podobného materiálu vzniká televízna obrazovka. Kostýmovanie hercov (Zuzana Kadlčáková) vychádzalo zo základného športovo-cyklistického oblečenia, s možnosťou rýchleho prevlečenia do kostýmu nesúceho charakteristické znaky ďalšej postavy. Za výstižné považujem už spomínané priame „kostýmovanie“ herca Abafiho do podoby Starého bicykla, stvárneného z jednoduchých bicyklových častí. Po scénografickej stránke je inscenácia mimoriadne kompaktná.
Tour de France pripomínajú použité známe originálne hudobné džingle z televíznych prenosov, predeľujúce v inscenácii obrazové časti. Spoločne so scénickou hudbou Jozefa Vlka dodávajú celému predstaveniu potrebnú atmosféru.
Iba záverečnej scéne chýba od režiséra potrebná bodka. Aby divák nebol v rozpakoch, či už sa predstavenie skončilo, alebo bude ešte ďalej pokračovať.
Tvorcovia žilinskej inscenácie Tourminátor alebo Tour de Paris ju nazvali „bábkovou alegóriou životných osudov Petra Sagana“. Nepochybujem o dobrom a zanietenom zámere všetkých zúčastnených dostať na bábkové javisko v dramatickej podobe svojho rodáka, vynikajúceho cyklistu Petra Sagana. Zároveň dostať do povedomia žilinské bábkové divadlo s predstavením pre mládež a dospelých. Alegória je však obyčajne postavená na konkrétnych životných osudoch hrdinu, alebo udalostiach s ním bezprostredne súvisiacich, ale tie práve v spomínanom, prevažne vykonštruovanom scenári Jakuba Nvotu v rozhodujúcej miere chýbali. Nadšenie tvorcov inscenácie sa preto nemohlo stretnúť v plnej miere s diváckym ohlasom.
Žilinčania sa neraz púšťajú do originálnych, alebo aspoň podnetných projektov, o ktorých sú presvedčení, že stoja za realizáciu. V tom si v súčasnosti medzi divadlami držia prím. A idú do nich s plným nasadením, čo je iste sympatické, hoci výsledný tvar nie je vždy adekvátny pôvodnému zámeru. Ale v divadelnom umení to už tak býva. Aj v tom bábkovom.

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. V rokoch 1996 až 2001 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu Bratislava.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedie, EDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018 a Ceny ministerky kultúry za rok 2020.