Pestrofarebné panoptikum sveta minulého storočia vo východnom cípe republiky

Václav Pankovčín: Tri ženy pod orechom

Dramaturgia a dramatizácia: Michaela Zakuťanská

Réžia: Michal Náhlík

Hudba: Juraj Haško

Scéna a kostýmy: Anita Szökeová

Pohybová spolupráca: Renata Ptačin

Účinkujú:

Marimka: Ľudmila Dutková

Ilona: Svetlana Wittnerová

Martuška: Jana Evelley

Mladá Marimka: Eva Javorská

Baba Peťova/Sušeda/ Spolužiačka: Antónia Kurimský Oľšavská

Kuľbagová/Sušeda/Spolužiačka: Stanislava Kašperová

Motaňa/Sušeda/Spolužiačka: Valéria Fürješová

Žena s fúzmi/Erika Hausnerová/Sušeda/Spolužiačka: Gabriela Očkajová

KrivjankaVoťova/Ovaňa/Sušeda/Spolužiačka: Slavomíra Fulínová

Anjel/Peťov zať: Michal Novodomský

Večný Žid/Učiteľ: Matej Erby

Inžinier/Spolužiak: Jakub Kuchár

Pán Lakata/Spolužiak: Igor Kasala

Chosé/Spolužiak: Peter Krivý

Max Hausner/ Spolužiak: Boris Srník

Štefan Grabovský/Úradník/Spolužiak: Samuel Gáfrik

Lodojdamba/spolužiak: Filip Lenárth

Kotásek/Spolužiak: Matej Lacko

Pán Peťo/Vendelín: Ján Ivan

Deti: Jakub Kuchár, Peter Krivý, Filip Lenárth, Matej Lacko

Chlapci chodiaci za Marimkou: Jakub Kuchár, Peter Krivý, Igor Kasala, Filip Lenárth, Matej Lacko, Boris Srník, Samuel Gáfrik

Premiéra: 22. 3. 2024, Malá scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Václav Pankovčín (1968 – 1999) napísal novelu Tri ženy pod orechom v roku 1996 po troch poviedkových knihách, v ktorých sa hlavnými hrdinami stali pôvodní obyvatelia východoslovenskej obce Papín, neďaleko Humenného, teda miesta, kde autor vyrastal, a jeho obyvateľov a obyvateľky dôverne poznal. Tri generácie žien z jednej rodiny majú okrem genetickej výbavy spoločný aj osud, keď všetky vychovávajú svoje deti bez mužov. Každá, samozrejme, z iného dôvodu a v inej životnej i spoločenskej situácii. Prvé dve sa i vydali, hoci len nakrátko, tretia má svoj osud ešte len pred sebou. Všetky tri sú pre mužov veľmi príťažlivé, doslova im nedávajú spávať, i preto ich dedinčania volajú bosorky, i keď, paradoxne, sú veľmi chudobné, pobožné a hrdé. Celý život sa trápia a len na krátke okamihy zažívajú radosť a uspokojenie.

V bulletine k predstaveniu sa dočítame, že novela Tri ženy pod orechom rozpráva o troch ženách, Marimke, Martuške a Ilone, ktoré „sedia pod orechom a čakajú na koniec sveta. Práve ten ich má vyslobodiť z cyklu životných chýb, ktoré generácia po generácii opakujú a hoci sa snažili uchrániť pred hriechom, stávajú sa prespankami. Ich svetom je Marakéš, imaginárne miesto kdesi medzi Aljaškou a Saharou, kde spolunažíva pitoreskné dedinské spoločenstvo. Na okraji tohto spoločenstva stoja tri chudobné ženy považované za pobožné bosorky. Do centra pozornosti sa dostanú, keď sa najmladšej z nich začne zjavovať anjel. Toto zjavenie považujú za znamenie.“¹

Dramatizáciu novely pre Divadlo Jonáša Záborského pripravila a aj o dramaturgiu sa postarala Michaela Zakuťanská, skúsená autorka so svojským zmyslom pre humor, detail i cit pre texty iných spisovateľov a spisovateliek. Vytvorila textovú predlohu pre hru, v ktorej sa zachováva čaro mystifikácií Pankovčína a jeho textu, ale zároveň ho dopĺňajú postavy a situácie z jeho zbierky poviedok Marakéš z roku 1994. Zakuťanská tak získala farebnú paletu príbehov, ktoré rozvíja pomedzi rozprávaní o životoch troch žien. Ocitáme sa v imaginárnom priestore východoslovenskej obce, v ktorej akurát vrcholí budovanie krajšieho zajtrajška a rozkvitá socializmus. Nenaplnené sny troch žien, ich túžby z mladosti a nádej na lepší osud než mali ženy ich rodu pred nimi, sa konfrontuje s dedinskou komunitou a jej svojským chápaním hierarchie sveta, priorít, spravodlivosti a lásky, láskavosti i krutosti. K sebe i voči druhým. Humor, nadsázka, pozorovanie postavičiek a tvorba línií ženských hlavných hrdiniek v pankovčínovskom duchu bolo asi základným zadaním pre dramatizátorku. Množstvo postáv a potreba načrtnúť ich príbehy aspoň v náznakoch však spôsobili, že samotné tri ženy – Marimka, Martuška a Ilona: sa dostávajú do úzadia a sú len spojovacím prostriedkom deja pripomínajúceho puzzle. Absolútne skvelou prácou dramatizátorky a dramaturgičky je práca s jazykom, ktorý osciluje na pomedzí východoslovenčiny, hoci mimochodom v takomto tvare neexistuje, a spisovného jazyka. Divák tak bez problémov rozumie, a zároveň vie, kde sa príbeh odohráva.

Režisér Michal Náhlík si zvolil jemu typické výrazové prostriedky. Silný vizuálny motív podčiarknutý kostýmami, maskovaním je v kontraste s  minimalistickou scénou a dotvára ho výrazná herecká štylizácia. Aj v tejto inscenácii prítomný typický „náhlíkovský“ koncept vizuálno-hudobno-formalistického diela však vytvára dojem motivickej nedôslednosti konania postáv. Hra je totiž vystavaná na obrazoch pomaly sa skladajúcej mozaiky, nie na samotnom príbehu troch žien. A tak sa v toku deja stane, že temporytmus, v pozitívnom slova zmysle, zrazu naruší poetický alebo dramatický obraz, napríklad pri odvlečení Židov do koncentračných táborov, znásilnenie Marimky, stretnutie Martušky s anjelom a podobne.

Scéna Anity Szӧkeovej je priestorom pre fantáziu. V centre je situovaná náznaková kostra malého lepenkového biedneho domu, v ktorom žijú tri ženy. Zateká do neho a voda ako symbol čistoty, chudoby, ale aj konca sveta, je počas celej inscenácie, teda od prvej búrky,  v ňom prítomná. Pred domom žijú svetelné sliepky. Inak je scéna prázdna. Rekvizity, akými sú napr. kufre, kočiar, stolčeky, kosy, ale aj rakva, si postavy nosia samy. Kostýmy, rovnako z dielne Anity Szӧkeovej, sú prispôsobené prostrediu i dobe, a teda vidíme prehliadku typických odevov z osemdesiatych rokov minulého storočia, vrátane pionierskej rovnošaty či spartakiádnych úborov. A neodmysliteľných, praktických a zároveň symbolických gumákov. Do toho sa prelína odkaz na medzivojnové obdobie, teda na Marimkinu mladosť, ale i na sedemdesiate roky, teda do čias Iloninej mladosti. Pôsobivá je nadrozmerná bábka, bezhlavá figúra Večného žida, ktorého pritúlenie evokuje putovanie v čase.

Atmosférotvorná komponovaná lyricko-dramatická hudba Juraja Haška je doplnená nahrávkami klasiky i dobovými hitmi napríklad od Michala Davida, ktorého postava sa na chvíľu na scéne i objaví, a tiež filmovou hudbou (napr. odkaz na hit z filmu Angelika, markíza anjelov).

Inscenácia Tri ženy pod orechom je vystavaná na hereckom súbore. Väčšina účinkujúcich sa prelína z postavy do postavy a v strihových sekvenciách vytvára obrazy malého sveta. A to nielen v sólo výstupoch, ale aj v skupinových scénach, ktorých čaro spočíva v bizarnosti či absurdnosti. Napríklad susedky fungujúce ako refrén a ich úvodná komická výtvarná scéna ohovárajúcich žien vo vetre, alebo spartakiádne číslo, hrabanie sena, výstupy detí v škole, keď šikanujú Martušku atď.  Z jednotlivostí treba spomenúť aspoň zmysel pre tvorbu situačného humoru mladého Jakuba Kuchára ako Inžiniera, vzpierajúceho sa, alkoholom opojeného budúceho možného zaťa Martušky; vizuál Michala Novodomského ako Anjela celého v bielom, so žuvačkou za uchom a arogantným výrazom tváre; Borisa Srníka v postave židovského obchodníka a sexuálneho predátora Maxa Hausnera; Mateja Lacka ako českého manžela Ilony, Kotáska, ktorého československá reč je zdrojom komiky; či Valériu Fürješovú ako oduševnenú a presvedčenú cvičenku na spartakiáde. Tieto i ďalšie postavy a postavičky príbehu vytvárajú plastické panoptikum Marakéša, s ktorým môžeme, a našťastie, i nemusíme sympatizovať. V hlavných postavách sa predstavili štyri výborné herečky. Ľudmila Dutková v postave Marimky držaním tela, pohybom i hlasovým prejavom so stareckou štylizáciou vytvára obraz ženy v rokoch, ktorej jedinou túžbou je v pokoji počkať na svoj definitívny koniec, pričom však celkom vedome a manipulatívne drží osud svojej rodiny, teda dcéry a vnučky, pevne pod kontrolou. Spôsob, akým si demonštratívne prinesie rakvu a ako sa do nej neustále ukladá a ako ju opúšťa, prejavy demencie i citového vydierania v kombinácii s jasnými názormi človeka ošľahaného životom sú čarovné, vtipné i smutné zároveň. Jej mladšou verziou, teda Mladou Marimkou, je Eva Javorská. Tá stelesňuje mladícku naivitu i vášeň tejto postavy a nie je len vizuálnym doplnkom scény, ale dôsledne rozohráva aj svoju vlastnú emancipačnú dramatickú linku. Ilonu, Marimkinu dcéru, hrá Svetlana Wittnerová. Sprvu pôsobí veľmi poddimenzovane, je v područí svojej matky, vyhýba sa emocionálnemu zblíženiu mimo rodiny. Má jasne stanovenú cestu životom pre seba i svoju dcéru. Toto vieme odčítať zo sporého prejavu, minimalistických prejavov gest či mimiky. Napriek tomu má v tvári nepokoj, skrytú nevyrovnanosť. Vnútorné napätie postavy Wittnerová výborne vygraduje v momente odhalenia „zrady“ vlastnej matky, teda jej neschopnosti nechať ju žiť s manželom vlastný život v Čechách. Paradoxne, po výbuchu opäť prichádza vnútorné zmierenie sa so stavom vecí a, dalo by sa povedať, výrazovo mechanické neemocionálne prebratie úlohy hlavy rodiny, čím kolobeh nevydarených životov žien tejto rodiny akoby prirodzene pokračuje ďalej. Najmladšiu ženu pod orechom, mladú Martušku, stvárňuje Jana Ewelley ako jemne vývojovo spomalenú a naivnú. Prekvapený výraz tváre a naivný úsmev je prvým príznakom jej duševného stavu. Je to postava, ktorá nemá výnimočný vývoj, pripomína skôr predmet, o ktorý sa treba starať, ktorý treba niekde ukotviť, aby sa mal lepšie, a ktorý možno ľahko oklamať. Čo sa i udeje. Kruté zneužitie zo strany jej vysnívaného anjela je len prirodzeným vyvrcholením osudu týchto žien. Ewelley je vo svojom výraze a jemnosti doplnením trojlístka bizarných žien, ktorých životné cesty kopírujú životné príbehy mnohých iných, samozrejme, nie takto preexponovane vnímaných, v bývalom  Československu 20. storočia.

Texty Václava Pankovčína, ktoré boli podkladom k vzniku hry Tri ženy pod orechom v dramatizácii Michaely Zakuťanskej a réžii Michala Náhlíka ožívajú v divadelnom priestore po prvýkrát.  Inscenátori v nich objavili silný dramatický potenciál a univerzálne lokálnu východoslovenskú výpovednú hodnotu, ale nebojme sa povedať, i celoslovenský presah. A práve forma špecifického humoru, jazykovej štylizácie, fabuly i divadelnej štylizácie posúva túto hru k jednoznačne tým lepším, zaujímavejším a hodnotnejším v dramaturgii Divadla Jonáša Záborského.

¹Zakuťanská, M.: Tri ženy pod orechom. Bulletin k predstaveniu. DJZ Prešov, 2024.