Pastierska symfónia: esej scénická, kritická, ale aj láskavá

Iveta Ditte Jurčová – Michal Ditte: Pastierska symfónia
Libreto: Katarína Caková, Iveta Ditte Jurčová, Michal Ditte
Réžia: Iveta Ditte Jurčová
Dramaturgia: Marek Godovič
Pohybová spolupráca: Robo Nižník
Hlasová príprava: Ivana Mer
Hudba: Ivana Mer, Cristian Estrella
Výtvarný koncept: Katarína Caková, Iveta Ditte Jurčová
Výtvarná realizácia: Katarína Caková
Technická realizácia: Horácke divadlo Jihlava, Hliníkové konštrukcie, s. r. o.
Výroba kostýmov: Horácke divadlo Jihlava a Elena Maťová
Účinkujú: Ľubomír Bukový/Filip Jekkel, Ela Lehotská, Robo Nižník, Natália Puklušová, Ľubomír Raši
Divadlo Pôtoň je v slovenskom umeleckom kontexte výrazne špecifickou záležitosťou. Rada ho symbolicky prirovnávam k divadlu Ariane Mnouchkine, Théâtre du Soleil, ktoré je okrem svojich umeleckých kvalít aj zreteľne komunitným priestorom, na periférii.Tieto ambície (bohužiaľ, stále nie dostatočne naplnené) má už niekoľko rokov aj slovenské Divadlo Pôtoň, ktoré ako jediné slovenské profesionálne divadlo sídli na vidieku, v obci Bátovce pri Leviciach.
Zakladateľov, interných, ale i externých spolupracovníkov spája neúnavná umelecká tvorba. A nielen tá. V centre ich záujmu je aj spoločenská motivácia, tvorba komunít a vzdelávacia činnosť primárne v oblasti umenia, ale aj v ďalších oblastiach. Tá v mnohom zastupuje procesy, ktoré by mal mať v gescii vyspelý demokratický štát. Z vášnivých ochotníckych, vysoko odborných tvorcov Divadla Pôtoň sa postupne stali profesionáli. Stále však inklinujú k osobitej metaforickej forme prezentovania ľudskosti na základe vlastných výskumov a spolupráce s rôznymi odborníkmi, čo nie je veľmi zaužívaný spôsob.
Ditteovci, ktorí zosobňujú Pôtoň ad litteram, sú zvláštnym zjavom (v najpozitívnejšom slova zmysle) a hlavným ťahúňom dnes už vyspelého kultúrneho a rezidenčného centra, ktoré bolo pred pár rokmi nepoužiteľným, chátrajúcim priestorom. Dalo sa len fantazírovať o tom, čo by sa s ním mohlo udiať. Či už v pozitívnom, alebo skôr v negatívnom zmysle. Mohla sa ho chytiť obec, mohla ho odpredať súkromnej firme, mohol byť zbúraný, mohol… Určite sa však nepočítalo s tým, že na perifériu (nielen Slovenska, ale aj samotných Bátoviec), budú cestovať umelci a umelkyne rozličných odborností, profesií z celej republiky aj z rôznych končín sveta. A už vôbec sa nerátalo s tým, že túto obec budú pravidelne navštevovať študenti a študentky, aby strávili minimálne jeden školský deň v kultúrnom priestore a následne sa doň vracali vo svojom voľnom čase. Pôtoň totiž učaruje.
Podobne ako mnohým ďalším, aj mne Pôtoň učarovala, a to natoľko, že som bola jej intenzívnou súčasťou približne dva roky. Ľudia a tento priestor ma naučili mnohému – najmä, a to musím zdôrazniť, že všetko je možné, že sa všetko dá. Dajú sa tvoriť inscenácie, ktoré sú natoľko technicky náročné, že by pokojne mohli „súperiť” s „národným” (z množstva príkladov uvediem inscenácie Psota či Americký cisár). Dá sa z minimálneho počtu svetiel vytvoriť pocit nekonečného svetelného parku, a teda aj skutočný divadelný zážitok s atmosférou. A predovšetkým sa dá za minimum financií, ktoré nie sú porovnateľné s veľkými produkciami, vytvoriť nielen kvalitné umelecké dielo, ale zakaždým ich využiť i na čosi viac. Napríklad na vzdelávanie, a to nielen mladej generácie, ale aj všeobecne publika, ktoré je v Bátovciach ešte o čosi špecifickejšie, než dajme tomu v Bratislave. V Bátovciach sa pravidelne odohráva divadelná mágia.
Aj prostredníctvom vzdelávacích a umeleckých aktivít, určených najmä študentom a študentkám. Príkladom toho je séria vzdelávacích podujatí pod názvom Psota na Slovensku, ktoré majú veľmi originálnu formu a obsahom motivujú k občianskej angažovanosti, zodpovednosti, k umeniu a ku kultúre mladých ľudí, primárne stredoškolákov. Tieto osvetové aktivity nadväzujú zakaždým na divadelnú inscenáciu, ktorú má Pôtoň v repertoári. Prvou bola inscenácia Psota s témou chudoby ako ťažiskom nadväzujúcich aktivít.
Druhou, na ktorej som aj ja spolupracovala, bola Krajina nepokosených lúk. Metafora o vývoji a stave slovenského národa z pera Mikuláša Hoblinu Šahanského (pseudonym dramaturga a autora Miklósa Forgácsa) reflektovala vlastnosti slovenského ľudu, politickej minulosti, historického členenia cez stereotypné nahliadanie na Slovensko a vrcholila spoločenskou a politickou situáciou, kedy sa do krajských politických štruktúr dostala neonacistická strana Ľudová strana Naše Slovensko. Krajina nepokosených lúk bola antipríbehová, dekompozičná, a veľmi jednoducho sa v jej obsahu dalo stratiť.
Svojou špecifickou, symbolickou poetikou mohla bežného diváka skôr odradiť. Napriek tomu je z diváckeho hľadiska jednou z najnavštevovanejších inscenácií.
Z tohto uhla pohľadu bolo vždy zaujímavé sledovať, ako vnímajú inscenáciu stredoškoláci z Banskobystrického a Nitrianskeho kraja, pre ktorých bol projekt Psota na Slovensku v tom čase určený. A to nielen priamo počas predstavení, ale aj v diskusiách, ktoré väčšinou viedli Elena Knopová a Miroslav Dacho. Bol to priestor, v ktorom sa ukázalo, aké vedomosti majú študenti o histórii Slovenska v 20. storočí. Diskusia de facto učila žiakov uvažovať o divadelnom diele ako o kompaktom celku, v ktorom má každá zložka, slovo, konanie, obraz, svoj význam.
Pri sledovaní inscenácie Pastierska symfónia je možné nadobudnúť pocit, že ide o pomyselné pokračovanie Krajiny nepokosených lúk, druhý diel, na vnímanie ešte o čosi náročnejší. Ale vzhľadom na citovanie známeho príbehu z hry Ivana Stodolu Bačova žena s perspektívou byť pre publikum čitateľnejším. Témy, ktoré inscenácia otvára, sú v tvorbe Divadla Pôtoň prítomné pravidelne. Národnosť a národ, migrácia a tradícia, chudoba a blahobyt, agresívne riešenie bezvýchodiskovej, vyhrotenej situácie, pamäť. Hra vizuálna, rytmická, slovná, zahrávanie sa s divákom, či skúška jeho znalostí. Na základe diskusií s divákmi po predstavení ich však nie všetci odčítajú. Pomôže im dobre zostavený bulletin s fotografiou a kartami v obálke – listom, správou, na ktorých druhej strane sú odkazy a citácie k porozumeniu toku dramatického času scénickej eseje Pastierska symfónia. Divák sa dozvedá, že nejde o naráciu jedného v čase sa vyvíjajúceho príbehu. Autori skôr pracujú s témami, ktoré Bačova žena obsahuje, a ktoré môžu ďalej otvárať a analyzovať. Príbeh Bačovej ženy parafrázujú, interpretujú, posúvajú ho do súčasnosti. Pastierska symfónia je o spojitosti človeka s prírodou, ale aj o jej negácii. O viere a jej zatratení. O tradičnej rodine a jej narušení. O prijatí inakosti a o nej samotnej. O pamäti a zabúdaní. O miešaní tradičného, konzervatívneho sveta s liberálnym. O tradícii a folklóre, ktoré sú v silnom protirečení so všetkým moderným. To má často silu devalvovať všetky javy okolo, nehľadiac na históriu.
Inakosť, narušenie obrazu o idylickej tradičnej rodine, ktoré sú prítomné aj v spomenutom dramatickom texte Ivana Stodolu, sú v inscenácii podporené scénickým jazykom. Tvorivý tím divadelnej produkcie nekomunikuje s divákmi bežnou naráciou, ale prostredníctvom vytvoreného, špecifického jazyka. Jeho súčasťou sú aj slová, ktoré sú zväčša výrazne citovo zafarbené, ich duplicita zintenzívnená hlasovým a hudobným prejavom účinkujúcich. Nie sú to však iba slová, ktoré spoluvytvárajú obsah inscenácie, ale aj rôzne citoslovcia, zvuky, ich zhudobnenie prostredníctvom hlasov a hudobných nástrojov hercov a herečiek.
Na pohľad v jednoduchej scéne, uzemnenej medzi časťami stromov, vytvárajú herci a herečky, ktorí tiež výborne spievajú, mrazivé, rituálne, lyrické obrazy. Magická a ťaživá atmosféra počas úvodného obrazu obety existuje nielen na scéne, ale i v publiku a plynie na javisku i v hľadisku celou inscenáciou. Dá sa povedať, že každý obraz Pastierskej symfónie vyjadruje istú obeť, ale obsahuje aj okamihy krátkeho potešenia. Príťažlivo ťaživú atmosféru podporuje svetelný dizajn v kombinácii s umelým dymom ako súčasťou výtvarného jazyka inscenácie; materiál, masky a kostýmy na prvý pohľad pôsobia jednoducho, v skutočnosti však tvoria unikátny celok. S jasnými výtvarnými odkazmi na folklór či jednotlivé desaťročia dvadsiateho storočia. Sú realistické, ale aj obrazné a estetické. Unikátne zastúpenie majú stromy, pne ako dominantné výtvarné prvky scénografie. Možno v nich čítať akúsi čarovnú moc prírody nad ľudstvom. Herci a herečky toto vnímanie podporujú v hereckej akcii oživením stromov ako hudobných nástrojov, splynutím s nimi, či násobením hlasov prostredníctvom echa. Herecké akcie s pňami tvoria intermezzá medzi mizanscénami, posúvajú nás ďalej v deji. Aj prostredníctvom opakovania zvukov je zvýraznená neustále prítomná cyklickosť času. Už názov inscenácie napovedá, že v obsahu bude prítomná hudobná, zvuková narácia. Herci a herečky tvoria jej súzvučný orchester s absolútne vyrovnanými výkonmi a pasážami. Nikto nie je sólistom či sólistkou.
Vizuálna, výtvarná stránka inscenácie, lyrická štylizácia hercov v prostredí akéhosi transcendentálneho nekonečna bez existencie času a slov tvorí jednotný, symbioticky živý organizmus scénického rozprávania. Tvorcovia sa o Pastierskej symfónii vyjadrujú ako o scénickej eseji. Doplním, že ide o esej kritickú a súčasne láskavú.

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.