Dejiny sú jatky
„A čo ak je svet len chaos a temno a keď sa občas zjaví nejaká doba, ktorá vám nepripadá ako úplná katastrofa, je to len náhoda. A aj to len krehká,“ takúto otázku si spolu s tvorcami kladie divák po skončení inscenácie nazvanej Labyrinty a raje Jána Amosa.
Odvrátená strana mesiaca
Pod rúškom bežných, vtipných a blízkych situácií z rodinného života, umocnených aj tým, že autor ponechal postavám osobné mená hercov, zaznievajú silné lyrické tóny majstrovského herectva Emílie Vášáryovej, ktorá noblesne hosťuje v pivničnom divadle a premieňa jeho poetiku.
Voda, čo nás drží pod vodou alebo Don’t Panic on the Titanic
Ak za vznikom tejto inscenácie stála myšlienka postaviť vedľa seba dvoch skvelých hercov, ktorí by mohli prípadne nadviazať na tradíciu slávnych komických dvojíc (akou bývala aj niekdajšia domovská dvojica tohto divadla), tak nie sú Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík márnymi adeptmi na prípadnú dlhšiu spoluprácu. Sú dostatočne rozdielni a zároveň majú kompatibilný štýl humoru. Hmotnostne pripomínajú skôr duo Laurela a Hardyho a ani jeden z nich nie je typom intelektuálneho komentátora lasicovského typu, príjemné bolo však sledovať, ako obaja veľmi vyrovnane bojujú o dominanciu na javisku.
Vrabčatá opäť v Nitre
Režisér Ondrej Spišák síce prevzal svoju pôvodnú koncepciu, ale v novom scénickom riešení podporil dynamickosť a hravosť trojice hercov, čo poznamenalo celú obnovenú inscenáciu. Hrá sa s bábkami nielen za látkovými závesmi, ale tiež v priestore pred nimi, používa odkryté vodenie, prezradzujúce, aký vzťah si našli herci svojím fyzickým prejavom k bábkam. Takto riešené scény konfliktu medzi Čimom a jeho sokom Čvirikom, alebo vohľady s napätými vzťahmi medzi oboma rodinami Čimčarárovcov, končiace nakoniec svadbou, sú príkladom zvolených postupov. Herci pri rôznych prekáračkách, „bitkách“ a pod. obyčajne nepridávajú k veršom citoslovcia, ale vystačia si s ich záverečnými, niekoľkokrát opakovanými hláskami, vyslovenými v danej atmosfére. Drobné príbehy vzájomného podpichovania a doberania sa „zo života“ pôsobia hravo žartovne, ako konečne celá Spišákova inscenácia.
Nevesta hôľ po druhý raz
Inscenovať prózu nikdy nie je jednoduché a nie vždy je nový – divadelný – jazyk láskavý tak k nadšeným čitateľom inscenovaného prozaického diela, ako aj k nadšeným divákom divadelných diel. Jazyk literatúry a jazyk divadla sú totiž rozdielne – a to mimoriadne – v tom základnom. Jazyk literatúry iba čítame, pričom všetko, čo čítame, si máme zároveň buď predstavovať, alebo pociťovať. Jazyk divadla však vidíme a počujeme, pričom máme predovšetkým vnímať, myslieť a cítiť a až v druhom rade predstavovať si. I keď jazyk divadla stojí a padá na tom, že sme súčasťou imaginovanej skutočnosti (divadelnej fiktivity), bez znalosti kódu ktorej by sme neporozumeli, o čo ide.
Divadlo tieňov
Originálny text naštudoval domáci režisér Marián Pecko. Jeho poetika je zjavná od prvej minúty inscenácie. Na detských divákov kladie značné nároky. K deťom si nekľaká, ale zdvíha ich na svoju úroveň. Ponúka im bohatú nádielku zdivadelneného divadla, pracuje s činoherným prejavom, bábkami, mnohorako člení priestor. Výsledkom je 90 minút trvajúca inscenácia. A tak sa natíska otázka, či je skutočne vhodná pre deti už od šiestich rokov, ako uvádzajú tvorcovia v bulletine.
