Boj za ticho – verzia No. 2
Pri inscenáciách „na pokračovanie“ sa divadelný kritik nevyhne vzájomnému porovnávaniu jednotlivých kusov. V tomto prípade by to však nebola správna cesta. Napriek tomu, že ide o totožný námet i dejový oblúk (prevzaté sú aj niektoré textové pasáže), formálne spracovanie a v podstate aj výsledné posolstvo sú odlišné. Solo lamentoso zobrazuje boj jednotlivca voči spoločnosti, nesnaží sa však hľadieť na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, ani nájsť príčiny konfliktu – je to part pre jednu ženu. Je to možnosť pozrieť sa na medializovanú kauzu jej osobným pohľadom, preniknúť do jej myslenia a vnímania. Spievajúci dom naopak ponúka priestor obom verziám susedského boja – svoje si povedia Štúrovčania aj Eva N. Diváci SND si tak môžu vypočuť obe strany a sami si vybrať, ktorá pravda je pre nich prijateľnejšia.
Stoka znova a znova
Inscenácia Re re re... divákovi predkladá povedomé obrazy esteticky vycibrenej prázdnoty, bezcitnosti a osamelosti. S povestnou iróniou, sarkazmom, humorom dotiahnutým ad absurdum. Názov divákovi určite pripomenie jednu zo súčasných foriem každodennej komunikácie. Slová vyslovujeme, ale stále častejšie píšeme, v esemeskách, v chatoch či v e-mailovej komunikácii, kde sa forma dialógu nezriedka skrýva za skratkou Re.
Archetypy a tiene pamäti
Nie je častým prípadom, aby tvorcovia vizuálneho i performatívneho umenia siahali vo svojej autorskej tvorbe po psychiatrických diagnózach. Takýmto spôsobom autorky konceptu vizuálnej performancie Stopy v pamäti (Mária Danadová, Monika Kováčová) osvetlili temnotu i záhadnosť paranoidnej schizofrénie s jej širokospektrálnymi rozmermi, aspektmi, dimenziami. Motivovala ich inakosť tohto psychického rozpoloženia, ktorá ich priam hnala k viacerým pozoruhodným uchopeniam formou nevšedne komponovaných scénických obrazov a fyzických partitúr.
… a neuveď nás do pokušenia…
„Netuším, prečo som napísal túto hru.“ Tak znie prvá veta, autorský citát, v bulletine k novej komornej inscenácii Divadla Jonáša Záborského v Prešove, k hre amerického dramatika Neila LaButa Trón milosrdenstva. Podľa jeho slov, ktoré sa ďalej dočítame, to vraj bola akútna potreba vypovedať tento príbeh. A hoci práve takýto typ textu nebýva ľahko interpretovateľný, dramaturgia divadla si ho vybrala aj po predchádzajúcej pozitívnej skúsenosti s LaButovým textom Tučné prasa, ktorý v roku 2013 v prešovskom divadle takisto režijne pripravil Jakub Nvota.
Pôvabná rozprávka na doskách Spišského divadla
Kto má moc, mal by pamätať aj na pomoc – také je morálne krédo rozprávky. Zároveň poukazuje príbeh na hodnoty otvorenej ľudskej komunikácie bez postranných úmyslov, hodnoty čistej, zrelej a bohatej ľudskej duše, ktoré môže človek vlastným životom odovzdať ďalej, dokonca v podobe lásky.
Iolanta a Aleko v staromódnej podobe
Najväčšou výhrou operného večera v Štátnej opere bolo hudobné naštudovanie oboch opier dirigentom Mariánom Vachom a v oboch operách kvalitná práca zbormajsterky Ivety Popovičovej s relatívne malým, no veľmi pekne, profesionálne pripraveným zborom Štátnej opery. Orchester demonštroval jemne vypracovanú dynamiku v predohre i medzihrách, kontrastné farby jednotlivých nástrojových skupín udržiavali očakávanie a prinášali emocionálny hudobný zážitok.




