Milujem ťa. To cítiš.
Meno britskej autorky Lucy Prebble (1980) možno zachytili niektorí slovenskí televízni diváci – je spoluscenáristkou monumentálnej rodinnej ságy z prostredia mediálnych magnátov Boj o moc (Succession), a najmä autorkou mimoriadne úspešnej televíznej adaptácie autentických zápiskov luxusnej londýnskej prostitútky Tajný denník call girl (The Secret Diary of a Call Girl), čo napriek názvu nie je nejaký britský Sex v meste, ale zaujímavá psycho-sociologická sonda do istých vrstiev britskej spoločnosti. Autorkinu profesijnú históriu spomínam najmä preto, že nastavila moje očakávania od jej hry Vedľajšie účinky (The Effect): tešila som sa na produkt poctivého dramatického remesla, ktorý neuráža divákovu inteligenciu ani jazykový jemnocit, má originálnu myšlienku, spád a kaskády vtipných point.
Marionetový komediálny thriller pre smelé deti
Inscenácia Lovci duchov vznikla zo spolupráce Gejzu Dezorza a Petra Gärtnera, dramaturga a absolventa filmovej a televíznej scenáristiky na VŠMU, no predovšetkým fanúšika a zakladateľa ochotníckeho bábkového divadla Morgonrock. Na margo uvedenia Lovcov duchov treba pochváliť umelecké vedenie divadla (Michal Németh), že dalo priestor titulu, ktorý sa vymyká z bežných dramaturgických klišé. Inšpiráciou divadelného textu pre inscenačné bábkové divadlo bol kultový americký film Krotitelia duchov bývalého československého režiséra Ivana Reitmana, resp. jeho ďalšia verzia. Dramaturgia bábkového divadla tak zaznamenáva oživenie a námetové obohatenie reagujúce na dianie v iných umeleckých a popkultúrnych žánroch.
Ženské vojnové requiem
Odvekým privilégiom ženy je schopnosť darovať život, priviesť na svet dieťa, porodiť nového človeka. Vojny a zabíjanie sú, pre zmenu, vnímané ako „výsada“ mužov. Súčasť ich právomocí a možno i prekliatia. A predsa – k životu patria vojny a k vojnám patria aj ženy. Niekedy v menšej, inokedy vo väčšej miere. Ibaže sa o tom zväčša mlčí. Ide o nepísané tabu. Podľa zaužívanej predstavy – politiku a dejiny robia muži. Vojny patria k mocenským zápasom, k politike, sú jej krutým pokračovaním, tvarujú dejiny štátov a národov. Rozpráva sa o nich ako o príbehoch mužov. Účastníčky vojny ženského rodu sú marginalizované, odsúvané na okraj udalostí, do zabudnutia. A hoci, ako sa vraví – vojnové krviprelievanie nemá ženskú tvár, ženy sú predsa len jeho súčasťou. Súčasťou, o ktorej sa málo rozpráva. Preto oživené ženské vojnové príbehy nielen prelamujú, ale doslova lámu a poľudšťujú skresľujúce predstavy o vojnových ťaženiach, víťazstvách a prehrách. Dopĺňajú a prepisujú dejiny žien a mužov, históriu zápasov na život a na smrť.
Zločin bez trestu, trest bez zločinu
Divadlo Kontra už druhýkrát siahlo po divadelnej hre írskej autorky Marie Jones. Prvýkrát to bola inscenácia hry Kamene vo vreckách, taktiež v réžii Klaudyny Rozhin a účinkovali v nej Peter Čižmár a Mikuláš Macala. Marie Jones zasvätila väčšinu svojej dramatickej tvorby mestu Belfast – svojmu rodisku aj domovu. V hrách sa pohráva s potenciálnym dôvtipom a inteligenciou u belfastských žien a skúma, akým spôsobom žijú v neľahkých podmienkach.
Iba ten Palárik je akosi na obtiaž
Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.
Svet verzus Alex Chandler
Anthony Burgess je nepochybne človekom, ktorý zaujme šírkou svojich profesijných aktivít. Hudobné kompozície, gastronomické recenzie, jazykovedné diela a hlavne umelecká literatúra. Nepatril k najužšej špičke prozaikov svojej generácie, no z pomerne úzkeho výberu jeho tvorby, ku ktorej som mal možnosť sa dostať, možno tvrdiť, že minimálne v rovine remeselných zručností predstavuje slušný štandard. Napriek tomu všetkému by bol dnes mimo priestor Západnej Európy a Severnej Ameriky pravdepodobne úplne neznámy, nebyť 19. decembra 1971. Dňa celosvetovej premiéry filmu režiséra Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč, ktorého scenár bol filmovou adaptáciou rovnomenného Burgessovho románu z roku 1962. Burgess zrazu prestal byť len rešpektovaným profesionálom a stal sa súčasťou kultu, ktorý rezonuje naprieč všetkými kontinentmi.
