Výstredné banality zbytočných ľudí
Takzvaná kolektívna tvorba, ako ju definoval a do praxe previedol Uhlár v spolupráci s Karáskom vo svojej Stoke, je dnes už takmer synonymom divadelného undergroundu deväťdesiatych rokov na Slovensku. Fenomén Stoka je dnes už len encyklopedické heslo a matná, cigaretovým dymom zahalená spomienka, no kolektívna tvorba žije ďalej. Na jednej strane v súboroch, ktoré zo Stoky vychádzajú, a na druhej strane v tvorbe samotného Uhlára, ktorý ako novodobý mesiáš prehnitosti sveta putuje po všetkých kútoch našej „little big country“.
Divadelná komédia ako generačná výpoveď?
Hoci je József Czajlik umeleckým riaditeľom košického divadla Thália od mája 2011, je Ahlforsova komédia prvou jeho réžiou v tomto divadle. Hráva sa v Máraiho Štúdiu, čiže v menšej komornej sále divadla. Hra fínskeho autora Bengta Ahlforsa nie je na Slovensku neznáma, dokonca v tejto istej sezóne ju uvádza aj SKD Martin.
Veľa od herečky, menej od súboru
Fínske divadlo a jeho dramatika sú slovenským divadelníkom i divákom takmer neznáme. Aj keď má divadlo vo Fínsku pevné korene a funguje tam rušný divadelný život, do slovenských kontextov sa dráma či divadelný impulz z tejto severskej krajiny dostane ojedinele (najčastejšie len vďaka komédiám Bengta Ahlforsa). Preto výber titulu Malé peniaze od súčasnej autorky Sirkku Peltoly je ďalším dobrým dramaturgickým ťahom Divadla Jána Palárika v Trnave.
Poker Face alebo hazard a peniaze sú najviac v každej dobe
Hra Poker Face mladého českého autora Petra Kolečka, ako aj jej inscenácia v divadle GUnaGU v réžii Hansa Eschera (Rakúsko) vznikla ako súčasť medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol iniciovaný Divadlom Letí z Českej republiky. Divadlo Letí je v našich geografických súradniciach známe najmä vďaka viacerým projektom, ktorými podporuje vznik a šírenie novej drámy, resp. súčasných hier pre divadlo.
Výnosné miesta a výnosné inscenácie
Stalo sa už zvykom, že inscenácie Lukáša Brutovského patria k tomu najlepšiemu, čo sa dá na javisku študentského divadla Lab vidieť. Samozrejmosťou sa stáva aj istá celistvosť výpovede, ktorú sa Brutovský spolu s dramaturgom Dachom snažia opätovne tlmočiť. Nie, nedá sa hovoriť o jednoznačnom opakovaní sa, skôr je na mieste poukázať na skutočnosť, že Brutovského výrazne láka karikovanie spoločenského pokrytectva a sústavné tlmočenie smutnej pravdy o tom, že so slušnosťou to v tomto svete nikto nikam „nedotiahne“.
Čože je to sedemdesiatka alebo benefícia satisfakcie?
Len ťažko sa dá uvažovať o monodráme inak, ako o žánri určenom hlavne na hereckú exhibíciu. A na tom nie je nič zlé, herec je stále najdôležitejším scénickým komponentom, strojcom i aktérom dramatickej situácie – čiže podstaty divadla. Monodráma je žáner, ktorý môže hereckú individualitu objaviť, zradiť alebo potvrdiť.
