Jednoducho sme iba ľudia
Nezávislé alternatívne divadlo Na peróne predstavilo ďalšie z radu vlastných autorských predstavení. Tentoraz ide o divadelnú mozaiku inšpirovanú víťazným textom druhého ročníka autorskej súťaže dramatických textov „Vejk ap!“ Veľký šváb na facebooku od autorky Jany Micenkovej. Jej metaforicko-fantastický text hovorí v skratke o tom, aká je neosobná komunikácia prostredníctvom facebooku, internetu, či skype-u, ako sa za ňou dá ukryť skutočná ľudská bytosť, ako ďalej ovplyvňuje životy (nielen) ľudí, ktorí jej podľahnú ako vášni, ako sa z nich pomaly ale isto stávajú šváby.
V atmosfére hmly
Zatiaľ čo na filmovom plátne a na televíznych obrazovkách sa detektívnymi príbehmi len tak hemží, divadlá uvádzajú detektívne tituly iba zriedka. Chce vari divadelný divák niečo iné? Sotva. Problémom nízkeho počtu divadelných detektívok je skôr fakt, že nájsť vhodný titul a zároveň dôsledne vybudovať napínavý príbeh nie je ani zďaleka jednoduchou záležitosťou. Aj preto je viac ako príjemným prekvapením, že sa niečo podobné podarilo zrealizovať na pôde VŠMU.
Už videné v Tichu
Déj vu je zvláštnou inscenáciou z viacerých uhlov pohľadu. Nielen témou, ale aj sociálnym rozmerom a v konečnom dôsledku aj z výtvarného hľadiska. Akoby jej interdisciplinarita patrila...
Carmen ako operetná subreta
Aj keď je Carmen neomylne synonymom najslávnejšej francúzskej opery Georgesa Bizeta, v priebehu rokov získala množstvo podôb, variácií a spracovaní. Rytmicky aj melodicky podmanivá hudba, ktorá jej autorovi za života veľa slávy nepriniesla, je stále vhodnou umeleckou komoditou pre ďalší kultúrny „predaj“.
Oslava Záborského ako nevydarený žart
Po šiestich desaťročiach vytiahla na svetlo divadelných reflektorov dramaturgia Štátneho divadla hru Jonáša Záborského Najdúch a venovala ju autorovej tohtoročnej dvojstoročnici. Väčšina inštitúcií si však pri takomto výročí pripomína akokoľvek kontroverzných, či „problémových“ autorov s náležitou úctou, resp. aspoň s novým, aktuálnym, výnimočným výkladom ich diela.
Chudoba cti tratí
Chudoba cti netratí, hovorievali naše staré mamy. Inscenácia Psota nám ukázala hneď niekoľko možností, ako sa môžu chudobní poľahky doslovne zvlčiť, podľahnúť alkoholizmu, krádežiam, prostitúcii, incestom, ba i vraždám. Divadlo Pôtoň vyvolalo touto svojou produkciou u odbornej verejnosti veľmi rôznorodé reakcie - od nadšenia až po ostrú kritiku; narušuje totiž spoločenské i divadelné konvencie.
