Ostrov, alebo slobodu myslenia človeku nemožno vziať

Réžia: Róbert Horňák
Scéna a kostýmy: Jakub Branický
Hrajú: Vladimír Jedľovský, Dano Heriban
Premiéra: 28. 9. 2013 v Divadle Ticho a spol.
Hra Ostrov je dielo inšpirované skutočnými udalosťami. Reaguje na zneužívanie politickej moci, vyplývajúce konkrétne z rasových problémov Juhoafrickej republiky v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dramatický text napísali traja divadelní autori – herci, scenáristi a zároveň režiséri: Athol Fugard, John Kani a Winston Ntshona. Ostrov uviedli prvýkrát potajomky v divadle The Space v Kapskom meste v júli 1973.
Hlavnými postavami sú dvaja spoluväzni John a Winston (podľa mien tvorcov) z Robben Island, ktorí trávia celé dni ťažkou prácou v kameňolome, prípadne sizyfovským prenášaním piesku z miesta na miesto. To malo slúžiť ako dostatočne skľučujúci trest v prípade porušenia väzenského poriadku. Spoluväzni vo voľnom čase nacvičujú Sofoklovu hru Antigona, ktorú chcú predviesť ostatným väzňom a dozorcom. John sa ocitol vo väzení kvôli účinkovaniu v ilegálnej divadelnej skupine, Winston kvôli konfliktu s policajtmi, pričom je zrejmé, že tmavá farba ich pleti sa odrazila na neúmernej výške trestu.
Bratislavská inscenácia hry Ostrov v réžii R. Horňáka upustila od rasových motívov hry a zamerala sa na kontrastnú existenciu neslobody fyzickej a túžby po vyjadrení slobody ducha. Hlavné postavy preberajú mená hercov – Dano (Daniel Heriban) a Vlado (Vladimír Jedľovský).
Trestný čin spáchaný Danom inscenátori priamo nepomenúvajú. Diváci vzhľadom na charakter postavy (jeho zanietenosť pre inscenovanie antickej hry s témou nespravodlivého odsúdenia) a dĺžku trestu (tri roky) môžu usúdiť, že ide pravdepodobne o divadelníka, ktorý vo svojej tvorbe s obľubou balansuje na hrane zákona. Neadekvátne prísneho zákona. Väčšou obeťou nespravodlivosti je Vlado. Spáchal čin podobný činu Antigony, z ľudského hľadiska správny, zo spoločenského neprípustný – zastal sa kamaráta pred policajtom. Je odsúdený na doživotie, čiže na celoživotné trápenie sa bez blízkosti rodiny a osamelú smrť.
Dej hry sa odohráva vo väzenskej cele, kde väzni trávia čas po nútenej práci, kde sa zhovárajú o sebe a svojich pocitoch a kde skúšajú antickú drámu. Dano divadelné skúšky vedie, vo väzenskej inscenácii má stvárniť Kreonta, Vlado má hrať Antigonu. V prvej časti inscenácie Danovi oznámia, že mu skrátili trest za dobré správanie a že o tri mesiace opustí celu. Medzi väzňami nastane zvláštna atmosféra – ich kamarátstvo je skúšané radosťou i smútkom zároveň. Druhú časť inscenácie tvorí tzv. divadlo v divadle. Väzni predvádzajú úryvok z hry Antigona v svojpomocne vyrobených kostýmoch v prázdnom priestore javiska, v ktorom len v strede vidno symbolický kruh vytvorený z piesku.
Divadelný priestor inscenácie Ostrov je riešený formou arény. Diváci, sledujúci boj väzňov-otrokov o kúsok vnútornej slobody, sa na konci hry menia na pomyselných väzenských dozorcov (alebo aj ďalších väzňov), čím vzniká nápadná ponáška na rímske antické krvilačné boje v arénach. Títo dvaja väzni nebojujú o život, ale v ľudskej sfére o čosi podstatnejšie: bojujú o svoju česť, právo na vlastný názor, bojujú za dôkaz morálnej neviny. Sú to osamelí bojovníci väznení na opustenom ostrove.
Z arénovitého javiska viedol jeden východ do zákulisia, odkiaľ herci prichádzali na začiatku inscenácie. Tento priestor slúžil ako pomyselné dvere cely. Nad východom bolo umiestnené červené svetlo, ktoré sa rozblikalo vždy, keď sa „dvere cely otvorili“. Toto otvorenie väzenských dvier bolo zároveň sprevádzané príslušným zvukom, vychádzajúcim z reproduktorov. Ak celu kontroloval dozorca, k zvuku sa pridal prísny hlas „k stene!,“ načo sa herci postavili so zdvihnutými rukami k navzájom opačným okrajom javiska, tvárou smerom k divákom, s vystrašeným výrazom.
Priestor takto upraveného javiska a hľadiska v divadle Ticho a spol. bol veľmi komorný a ponúkal divákom detailný pohľad na prácu herca. Herci využívali spravodlivo celý priestor javiska a približovali sa tak postupne všetkým divákom, niekedy priam na dosah niekoľkých centimetrov, čo vytváralo zvláštne intímnu atmosféru. Práca s mimikou a gestom bola pre hercov preto veľmi náročná, neustále museli kontrolovať mieru svojho prejavu, aby zbytočne neplytvali expresiou a nenarušili tak jemné prepojenie účastníkov tohto divadelného priestoru.
Na javisku sa nachádzali dva matrace s dekami, slúžiace ako postele, dve vedrá – jedno plné piesku ako večný symbol piesočného ostrova, druhé s vodou na umývanie a jeden uterák. Nič navyše, len skromné podmienky. Pod krytmi vetracích šácht a pod matracmi väzni skrývali zopár drobností – rekvizít do predstavenia Antigony, napr. Kreonov náhrdelník z klincov, pestrofarebné vložky do topánok, ktoré zdobili Kreonov kostým v druhej časti inscenácie, plechovky na Antigonine prsia atď. Všetko sú to materiály reálne a dostupné pre odsúdených vo väznici. Kostýmy v prvej časti hry, ktorá mapuje reálny obraz väzenskej cely, tvorili väzenské uniformy s číslami 931 a 932, biely pracovný plášť prehodený cez uniformy, sivé košele,  biele tielka a pracovná obuv.
Všetky materiály aj kostýmové zložky z prvej časti inscenácie sa podieľali na naozaj nápaditom vytvorení kostýmov postáv Kreonta a Antigony počas divadla v divadle v druhej časti. Tematická skromnosť väzenských pomerov viedla Jakuba Branického k tvorbe materiálovo nenáročných, ale výsostne kreatívnych kostýmov.
Optickú zložku inscenácie dotvárala videoprojekcia medzi jednotlivými obrazmi hry na zadnom horizonte v oblasti pomyselných dverí do cely. Videoprojekcia pozostávala z viacerých obrázkov rôznych detailov väzenia (mreže, ostnatý plot), väzenských fotografií oboch aktérov a mŕtvych piesočnatých oblastí ostrova. Bola sprevádzaná atmosférickou hudbou, ktorú zmixoval sám režisér z rôznych dostupných zdrojov, vyvolávajúcou empatickú melanchóliu. V nočnej scéne bolo javisko dokola osvetlené jemnými LED svietidlami, umiestnenými vo vetracích šachtách a vytváralo tak intímnu atmosféru hlbokej noci.
Herecké výkony oboch protagonistov boli nadmieru uspokojivé. Ich pohyb a konanie na javisku bolo dôsledne motivované a odôvodnené, vzťah medzi postavami bol sústredene budovaný oboma aktérmi, čím sa podarilo zmazať možné obavy zo značného vekového rozdielu medzi hercami.
Daniel Heriban stvárnil postavu mierne cholerickú, ale i hravú. Táto protikladnosť vyznievala veľmi originálne. Keď „skúšal“ Vlada z nadobudnutých vedomostí o Antigone a on odpovedal nesprávne, Danova tvár najskôr zmenila farbu na červenú, hnev prešiel do trasúceho sa tela a až potom z hercových úst zaznelo hlučné „nie!“ Na takéto cholerické výstupy reagoval jeho spoluhráč odmietavo, urazene oznámil, že nebude pokračovať v plnení pravidiel nariadených Danom. Vtedy si postava Dana uvedomila, že musí rýchlo reagovať a podchytiť posledné zvyšky Vladovej motivácie a s úsmevom takmer od ucha k uchu, psím pohľadom a stíšeným hláskom pripomínajúcim detské džavotanie, si Vlada udobrovala. A divák vedel, že skrotenému a prosiacemu Danovi Vlado po chvíľke trucovitého vzdoru podľahne.
Vladimír Jedľovský kreoval svoju postavu odsúdenca na doživotie civilnejšie, citlivo a clivo. V emocionálne vypätých situáciách si skrýval tvár a možné slzy, inokedy neústupčivo odriekal mrazivé slová bez mihnutia oka. Jeho Antigona v parochni zo špagátu, s plechovkovými prsiami, od práce unavenými svalmi na rukách, vyzerala čierno-humorne. Spočiatku komicky cupital ako muž rozpačito stvárňujúci ženu, aby o niekoľko sekúnd mohol pred divákmi hovoriť slová zarážajúcej pravdy o nespravodlivom súde. Jeho Antigona vstúpila do kruhu z piesku, aby symbolicky podčiarkla rovnakú východiskovú situáciu oboch postáv: Vlada aj Antigony – objektívne vinní, subjektívne nevinní.
Situácie hry prechádzali veľmi prirodzeným spôsobom z vážnych do komických a naopak. Väzni si krátili čas virtuálnym telefónom, ktorý predstavovala topánka v Danovej ruke. Rozprával do pomyselného slúchadla, akoby viedol skutočný rozhovor s kamarátom. Vlado kolegu napäto pozoroval a vierohodne reagoval. Spojenie s vonkajším svetom, ktoré ich celkom pohltí a je pre nich také vzácne, až si nervózne skáču do reči so snahou zistiť čo najviac, sa prenesie na rozhovor o rodine, bolestné strachovanie sa o deti a manželky. Atmosféra nevinnej hry sa zmenila na stiesňujúce zúfalstvo.
Tragický pôdorys príbehu mali odľahčiť aj vtipné vsuvky inscenátorov, napr. hra na kino. Jeden z hercov každý večer pred spaním hral postavy či situácie zo známych filmov a druhý hádal, o aký film ide. Autori inscenácie vybrali univerzálne tituly známe súčasným divákom širokej vekovej skupiny a ich stvárnenie bolo uvoľňujúce a artistné.
Vzťah medzi oboma postavami bol naozaj ľudský a vrúcny. Daniel Heriban a Vladimír Jedľovský pôsobili na scéne ako dve utrápené zvieratká, ako dve lopotiace sa deti, ako viac smutní než smiešni klauni s nohami pevne zasadenými do reality krutosti. Pohľad na nich vzbudzoval jemný úsmev a hlbokú ľútosť. A to už je správna cesta ku katarzii…
Inscenácia Ostrov v Divadle Ticho a spol. patrí k naozaj vydareným a hodnotným činom tejto divadelnej sezóny.
Marcela Beňová
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Juliana Beňová

Juliana Beňová – teatrologička, historička, lingvistka. Pracovala ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde viedla semináre zo všeobecnej lingvistiky a jazykovej kultúry. V rokoch 2001 – 2005 pôsobila ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Sliezskej univerzite v Katoviciach a v rokoch 2006 – 2012 v rovnakej funkcii na Univerzite v Belehrade, na Katedre slavistiky. Od roku 2012 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave, kde je vedúcou Centra výskumu divadla. Vo svojej vedeckej práci sa orientuje na výskum dejín slovenského profesionálneho divadla a na osobnosti slovenského divadelníctva. Ako autorka sa podpísala pod mnohé odborné štúdie venované súčasnej slovenskej a slovanskej dráme i divadlu, píše recenzie a prekladá z poľštiny a zo srbčiny.