Okná srdcu zatvorené

Réžia: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Ľubica Čekovská
Choreografia: Šárka Ondrišová
Hrajú:
Stanislav Štepka, Mojmír Caban, Maruška Nedomová, Petra Humeňanská / Andrea Martvoňova, Andrea Sabová / Martina Michalcová, Lenka Spišáková-Barilíková, Michal Kubovčík a Richard Felix
Premiéra: 6. a 7. novembra 2009 na scéne Radošinského naivného divadla
Všetci máme občas “okno“. Prejavy takéhoto okna poznáme taktiež všetci. Nevieme prísť na dôležité číslo, dátum… Čo však vtedy, keď je okno natoľko veľké, že si vzájomne nevieme prísť na mená? Na čo dôležité sme zabudli, aby sa nám podarilo dostať až takéto okno? Zvyčajne na dve veci. Priznať vlastnú chybu a odpustiť. Inscenácia hry Stanislava Štepku Mám okno uvedená v Radošinskom naivnom divadle ukazuje, kam až nás môže priviesť práve takéto okno.
Vzťah Viktora a jeho syna Karola už roky nefunguje. Ich vzájomná zlosť dospela až do takého bodu, že Karol vysťahoval otca z jeho vlastného domu do letnej kuchyne, odmieta sa s ním rozprávať a to isté očakáva aj od svojej manželky a dvoch dospievajúcich dcér. Aby sa Viktor necítil úplne osamelo, nachádza spojenca vo svojej manželke, s ktorou donekonečna rozoberá spomienky na mladé časy, rovnako ako sťažnosti na časy prítomné. Nebolo by na tom nič čudné, keby jeho manželka nebola už osem rokov po smrti a Viktor sa tak nerozprával len s prázdnou stoličkou. Osamelý a zatrpknutý Viktor sa preto snaží upútať pozornosť svojho dôstojného syna a jeho rodiny všemožnými detinskosťami. Medzi jeho vrcholné kúsky patrí opätovné vybíjanie okien na dome svojho syna. Okien, pomyselných a neviditeľných bariér. Okien, ktoré sú medzi nimi už roky zatvorené.
K rebelantskému starcovi nemôžem nepociťovať sympatie, tobôž ak sa správa tak, ako by sme sa často najradšej správali aj my. Aj my by sme si určite občas radi nejaké to okno trafili. No je ten, kto hádže kameňom naozaj bez viny? Autor S. Štepka ukazuje, že ani dobroprajne a neškodne pôsobiaci starec nie je v celej situácii nevinne. Hra postupne odhalí staré krivdy a chyby, ktorých sa dopustil Viktor počas Karolovho detstva a mladosti. Obaja však už dávno zabudli na priznanie obojstranných chýb a predovšetkým na odpustenie. Sebe i tomu druhému. V závere hry síce dochádza prostredníctvom psychiatra, akéhosi komického deus ex machina, k rehabilitácii Viktorovho čudáctva, nie však k priznaniu svojej časti zodpovednosti za celú situáciu. A tak sa kruh hnevu, zlosti, vín a krívd nikdy nerozsekne a zostane ťažiť rodinu snáď až do ďalších generácií.
Logicky menší priestor hra venuje aj ostatným členom rodiny a náhodným prítomným. Každá z dramatických osôb si nesie svoje vlastné okno, ktoré ho čiastočne oddeľuje od sveta okolo neho. Vnučka Mária prežíva spirituálnu krízu, jej sestra Lucia zas nenaplnenú lásku. Matka Milada pociťuje fyzický i emocionálny deficit zo strany svojho manžela Karola, Policajtka je presvedčená, že jej život nie je ani zďaleka taký pestrý a pekný ako by si ona sama želala a Oknára pravidelne opúšťa každá manželka. Takmer všetky z uvedených vedľajších línií hry autor vybudoval na pevných a akoby reálnych základoch. Policajtka, Manželka Milada aj Oknár hovoria a konajú tak, ako by v ich situácii hovorili a konali skutoční ľudia so skutočnými problémami. Škoda preto, že životné príbehy sestier Lucie a Márie stáli na vratkých nožičkách biednych zápletiek a pokrivkávajúcich dialógov. Obe osoby pôsobili ako vytrhnuté z kontextu dnešnej doby a ak aj riešili problémy týkajúce sa aj našich dní, rozhodne tak nehovorili ani nekonali. Obom dcéram a vnučkám tak, napriek úpornej snahe ich predstaviteliek, chýbala životnosť a plastickosť, ktorej mali ostatné dramatické osoby viac ako dostatok.
Režírovať inscenáciu hry Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle je istotne dvojsečná zbraň. Na jednej strane má režisér k dispozícii spravidla kvalitne vybudovaný text so špecifickou a originálnou poetikou, humorom a pohľadom na svet. Režisér ďalej disponuje kolektívom schopným a oprávneným hrať práve takýto typ textu. Na druhej strane však proti nemu stojí zvyk, forma, zaužívaný spôsob inscenovania, divák vychovaný týmto typom divadla, ktorý ho prijíma a zároveň aj očakáva. Režisér teda pravdepodobne nemá veľa príležitostí a priestoru aplikovať svoje umelecké videnie v procese tvorby. Ideálny je preto taký režisér, ktorý sa stotožňuje s poetikou Radošinského naivného divadla alebo sa jej vie prispôsobiť. Či už režisér Ondrej Spišák patrí do prvej alebo do druhej kategórie, faktom je, že konečným výsledkom inscenácie Mám okno bola príjemná, no takmer až skanzenová fotografia do albumu s označením RND. Diskusia o tom, či mal alebo nemal Ondrej Spišák dodať inscenácii viac osobnej invencie by však bola možno zaujímavá. Tisíce oddaných a spokojných divákov po celej krajine je síce silným závažím na miskách váh, no snáď aj názor oddaných, avšak kritických divákov pociťujúcich určitý stereotyp má svoju váhu.
Inscenačný tím dopĺňali dramaturgička Darina Abrahámová, hudobná skladateľka Ľubica Čekovská, choreografka Šárka Ondrišová a scénograf Peter Čanecký. Všetci z menovaných dôsledne dodržiavali onen spomínaný rukopis RND, takže o ich práci sa dá vo všeobecnosti a skratke povedať to, že sa prispôsobovala potrebám celku.
Herecké výkony inscenácie sa, ako sa napokon od RND dá očakávať a vlastne aj očakáva, pohybovali na úrovni insitnosti a realistickosti zároveň. Dramatické osoby písané hercom a herečkám priamo na telo zvyšujú pravdepodobnosť realistickosti takmer na maximum. Na druhej strane tu stojí priznaný príklon k akémusi nedôslednému herectvu či možno presnejšie dôslednému neherectvu. Napokon, skúsenosť RND ukázala, že práve toto ho robí osobitým, špecifickým, pravdivým i hraným zároveň. Najvýraznejším hereckým výkonom bol bezpochyby Viktor Stanislava Štepku. V Štepkovom herectve sa spájalo všetko to, čo ako autor vložil do svojej postavy. Štepka bol zároveň múdrym bláznom, pomäteným dôchodcom, bývalým záletníkom, oddaným manželom, zlým otcom, ukrivdeným dedkom. Bol človekom v plnom rozsahu. Široká škála jeho hereckých možností je pozoruhodná, no asi najviac oslovoval vtedy, keď dokázal jednoduchou, citlivo vyslovenou vetou vytvoriť atmosféru ticha. Dobrým príkladom je situácia, keď jeho Viktor prirovnáva riečne kamene k rukám svojej mŕtvej manželky.
Štandardne dobrými, i keď treba priznať, že predsa len o čosi menej plastickými, boli výkony Marušky Nedomovej a Mojmíra Cabana ako manželského páru Milady a Karola. V ich výkonoch sa akoby viac kládol dôraz na karikatúru nedostatkov či niektorého ostrého charakterového rysu. Občas sa síce v ich výkonoch, obzvlášť v prípade Nedomovej, objavili náznaky zmäkčenia, snaha o ukázanie aj iného rozmeru, no bolo ich v porovnaní s výkonom Stanislava Štepku málo. Určitou rehabilitáciou pre oboch hercov môže byť fakt, že ich postavy oproti postave Viktora sú predsa len o mnohé rozmery chudobnejšie. Veľmi nepresvedčivo však vyznievali obe predstaviteľky najmladšej generácie Petra Humeňanská ako Lucia a Andrea Sabová ako Mária. V ich prípade však absolútne jednoznačne platí, že hercovi, nech by bol akokoľvek zdatný, sa neplastická dramatická osoba len zle oživuje a stvárňuje. Obe herečky bojovali s nie veľmi dobre napísanými dialógmi, no aj tak zostávali zaseknuté v nevďačnej pozícii už takmer dospelých žien s mentalitou a slovníkom trinásťročných „pubescentiek“.
Naopak veľmi zaujímavé výkony predviedli Richard Félix ako oknár, Lenka Spišáková-Barilíková ako policajtka a Michal Kubovčík ako psychiater. Všetci traja, predovšetkým však Michal Kubovčík, ukázali na veľmi malej ploche veľký komediálny rozmer. Ani v jednom prípade nešlo o zjednodušenie či karikovanie niektorej z postáv. Naopak, v ich podaní postavy získali skutočný rozmer plnohodnotných a plnokrvných postáv.
Inscenácia Radošinského naivného divadla Mám okno sa rozhodne nezapíše medzi prelomové inscenácie divadla, no je jasným dôkazom toho, že RND je divadlom s vlastným štandardom. Vysokým štandardom, ktorý inscenátorom a hercom nedovolí urobiť niečo, čo by sa dalo označiť ako “zlá“ inscenácia.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.