O morálnej a režisérskej kondícii na Slovensku

Réžia: Anna Petrželková, Kamil Žiška, Ján Luterán, Sláva Daubnerová, Iveta Ditte Jurčová, Lukáš Brutovský, Anton Korenči – Juraj Bielik, Marián Amsler, Júlia Rázusová, Michal Vajdička
Dramaturgia: Daniel Majling, Miriam Kičiňová
Scéna a kostýmy: Tom Ciller, Annamária Juhásová
Hudba: Vladimír Šarišský
Hrajú: Dominika Kavaschová, Andreja Vozárová a. h., Tomáš Grega a. h., František Kovár, Ján Gallovič, Daniel Fischer, Jana Oľhová, Tomáš Mischura a. h., Vladimír Obšil, Anna Javorková, Daniel Ratimorský a. h., Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta, Ingrid Timková, Marián Chalány a. h., Miloslav Kráľ a. h., Robert Roth, Emília Vášáryová
Premiéra dňa 31. mája 2014 v priestoroch a na javiskách novej budovy Slovenského národného divadla.
V kontexte Slovenského národného divadla, ako aj divadelnej tvorby na Slovensku, sa na projekt Desatoro nedá spomínať inak než s nadšením. Chceli ste odpoveď na dnešnú krízu morálky sekularizovanej spoločnosti 21. storočia? Nech sa páči, prečo nezinscenovať rovno samotnú božskú zmluvu? Päťhodinová púť útrobami slovenského divadelného kolosu ponúka ku každému prikázaniu jedno zastavenie a originálnu divadelnú poviedku, ktoré na netradičných herných miestach a v nečakaných situáciách prehodnocujú základné morálne piliere našej kultúry. Navyše, keďže bolo každé z prikázaní zverené jednej režisérskej osobnosti z mladej alebo strednej generácie, vzrušujúca koláž desiatky odlišných poetík je zároveň jedinečnou prehliadkou mladého slovenského režijného divadla. Recenzentovi neostáva iné, než porovnávať.
Nech už to napadlo ktorémukoľvek z dramaturgov inscenácie, Danielovi Majlingovi alebo Miriam Kičiňovej, priviesť desatoro božích prikázaní na javisko Slovenského národného divadla bol dramaturgicky brilantný nápad, ktorý jedným gestom triafa ducha doby a právom si zaslúžil ocenenie DOSKY za Objav sezóny. Ako to dnes vlastne vyzerá s krajinou, ktorá nosí v štátnom znaku slovanský dvojkríž? Kresťanstvo má na Slovensku aj napriek desaťročiam ateistického socializmu ešte i dnes tuhý koreň, napriek tomu po otvorení hraníc liberálnemu kapitalistickému západu vzťah mnohých ľudí voči cirkvi a duchovnému životu chladne. Nachádzame sa práve v zlomovej fáze, v ktorej je odchod kresťanstva už len otázkou pár generácií? Desatoro božích prikázaní však nie je len fenoménom spojeným s cirkevnou inštitúciou a jej rolou v našich životoch. Ide o morálne hranice zaužívané pre celú spoločnosť, ba čiastočne zakotvené i v zákone našej republiky. Porušenie tejto príručky pre život spájame s osobným zlyhaním, s ublížením druhému či s pokrytectvom. Z opačného uhlu pohľadu sa však v súvislosti s prikázaniami otvára i otázka pozitívneho prekročenia určitých noriem ako čohosi zväzujúceho, skostnateného alebo prekonaného. Všetky tieto perspektívy možno nájsť aj v našej spoločnosti, čo sa odrazilo i v inscenácii.
Napriek tomu, že téma a koncept s desiatimi režisérmi v desiatich pôvodne nedivadelných priestoroch zvádza k bombastickosti a mimoriadnej záťaži herca i diváka, organizátorom projektu sa podarilo uchopiť päťhodinové Desatoro ako komorný a zároveň dynamický formát. V jednotlivých mini inscenáciách sa objavia spravidla maximálne traja herci, mnohí z nich dokonca niekoľkokrát, vyhľadávané boli intímne pôsobiace priestory, akými sú divadelná kuchyňa, nákladný výťah alebo sklad, kapacitu obmedzili na 30 divákov, ktorí sú pre hladkosť presunov rozdelení do dvoch skupín. Jednotlivému prikázaniu bol venovaný vždy jeden blok po dvadsať minút, po ktorom sa diváci presunuli na ďalšie stanovište. Napriek tomu, že dramaturgovia nemohli získať úplnú kontrolu nad výstavbou večera, keďže režiséri na jednotlivých častiach pracovali autorsky a chronologicky radené prikázania nebolo možné prehádzať, vďaka žánrovej, štýlovej a temporytmickej rôznorodosti jednotlivých „čísiel“ večer rozhodne netrpel na jednotvárnosť. Boli to však predovšetkým nekonvenčné, prekvapivé a zväčša nedidaktické divadelné interpretácie jednotlivých prikázaní, ktoré udržovali našu zvedavosť od začiatku až do konca.
Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal
Aj keď s projektom súvisí i vydanie zbierky poviedok Desatoro, v ktorej si jednotlivé prikázania rozdelili renomovaní slovenskí literárni autori ako Michal Hvorecký, Peter Krištúfek či Dorota Nvotová, divadelní tvorcovia sa rozhodli pre vlastný autorský vklad. To je prípad aj prvého prikázania, otvárajúceho otázku o existencii jediného Boha, pre ktorého spracovanie bola zaujímavou voľbou Anna Petrželková. Ako jediná z režijnej zostavy totiž pochádza z Českej republiky, ktorá je známa svojím sklonom k ateizmu. Petrželková si po štúdiu na VŠMU stihla vydobyť pozíciu jednej z najvýraznejších osobností českej réžie, a tak sa jej ďalší návrat na Slovensko neobišiel bez očakávaní. Do svojej morality obsadila najmladšiu generáciu hercov, Dominiku Kavaschovú, Andreju Vozárovú a Tomáša Gregu, pričom každý z trojice klaunských tipov zastupuje jedno z hlavných monoteistických náboženstiev. Uprostred stoličiek, ktoré rámovali prázdnu hraciu plochu Štúdia, sa trojica nechávala opantať čarom pieskového prameňa, ktorý sa na zem sypal z neba sťa blahodarná manna. Ocitáme sa na počiatku civilizácie, keď ľudstvo nevysvetliteľné úkazy prisudzovalo božskej sile a dôležitou súčasťou života bolo ich uctievanie. Počiatočný poetický obraz s padajúcim pieskom sa však postupne mení na klauniádu, v ktorej škriepky predstavovaných náboženstiev kresťanstva, islamu a judaizmu trefne poukazujú na ich výraznú podobnosť a nezmyselné súperenie. Keď sa vezme do úvahy momentálna situácia vo svete so živým izraelsko-palestínskym konfliktom či maršom Islamského štátu naprieč arabským svetom, je prirovnanie tejto situácie k detičkám, ktoré si na pieskovisku kradnú piesok namiesto toho, aby sa spolu hrali, zjednodušene banálna a na Petrželkovú prekvapivo didaktická. Režisérke vlažné gagy nestačili na to, aby túto neškodnú hru premenila na cynicko-mrazivý komentár.
Nevezmeš meno Božie nadarmo
Na otázku, čo znamená žiť v pravde a viere, sa zameral Kamil Žiška v súvislosti s druhým prikázaním. Odpovede hľadal v nedávnej slovenskej minulosti, v osudoch troch mužov, ktoré poznačil a preťal mučenícky osud blahoslavenej rehoľnej sestry Zdenky Schelingovej. Zatiaľ čo sú diváci usadení na javisku Veľkej sály, herci sa utiekajú do samoty do rôznych kútov prázdneho hľadiska, kde v intímnych monológoch reflektujú zásadnú skúsenosť svojho života. Z ich fragmentárnych výstupov postupne skladáme nielen príbeh sestry Zdenky a ľudí, ktorí sa rozhodli ďalej žiť v mene jej odkazu. Počas prenasledovania katolíckej cirkvi na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia sestra primiešala strážnikovi do čaju uspávací prášok, a pomohla tak k úteku na smrť odsúdenému kňazovi Štefanovi Koštiaľovi (Daniel Fischer). Sama však neskôr podľahla mučeniu a väzneniu, ktoré ju stihli ako následný trest. Koštiaľovo líčenie osudnej noci pritom pretínajú spomienky na pátranie po stopách sestry Zdenky, ktorej osud spísal Anton Habovštiak (František Kovár) v knihe Za mrakmi je moje milované slnko a ktorá sa stala jedným z námetov pre inscenáciu. Trojicu príbehov dopĺňa Peter Korbuly (Ján Gallovič), syn jedného z prenasledovateľov sestry Zdenky, ktorý z izraelskej emigrácie Habovštiakovi zvestuje o otcovom i vlastnom obrátení k viere. Sila Žiškovej interpretácie pritom spočíva predovšetkým v tematizovaní nedávnej slovenskej minulosti a v intímnej atmosfére modlitby. Formálna stránka tu však bola potlačená a nepriniesla veľa zaujímavých momentov. Snáď treba spomenúť len obraz, keď sa na bielo nasvietená stena portálu premenila na Múr nárekov. <ins></ins>
Žižka vo svojej poviedke samotnú katolícku vieru nespochybňuje, svoje prikázanie zakončuje so samozrejmosťou kázne: Nevezmeš meno Božie nadarmo – ostaneš verný pravde. Jeho prikázanie tak necháva spomínať na prúd Slovenskej katolíckej moderny, ktorý kresťanské hodnoty prepája s prvkami dokumentárneho divadla. Tým, že sa ako jediný explicitne vyjadril cez náboženskú tematiku, len potvrdil, ako sa myslenie o kresťanských hodnotách dnes presúva z cirkevného rámca už na iné oblasti.
Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni
Celkom nepietny prístup k téme zvolil Ján Luterán v divadelnom sklade, no prechod do žánru situačnej komédie bol viac ako vítanou zmenou. Luterán si v spolupráci so spoluautorom textu, Mirom Dachom, preložil porušenie tretieho prikázania ako symptóm workoholizmu a sebareflexívne pritom zamierili prstom do vlastných radov. To, čo sa v súvislosti s rastúcim pracovným zaťažením a stratou kontroly nad pracovným časom dnes stáva realitou čoraz väčšieho množstva ľudí, pre divadelníkov platí odjakživa. Čo si však pomyslia divadelní technici alebo vyťažená seriálová herečka, keď do bežného, už tak chaotického chodu pribudne ešte predstavenie k Svetovému dňa divadla? Niet sa čomu čudovať, že sa na bojovom poli technickej skúšky režisér (Tomáš Mischura) nestretáva s veľkým entuziazmom, až kým sa nakoniec nerozhodne vziať prácu všetkých do vlastných rúk a sám vyskočiť na herečkin piedestál. Je síce zábavné sledovať charizmatických komikov ako Dana Fischera v úlohe technika či Janu Oľhovú ako herečku (v skoro identickej úlohe i polohe ako v Ballekovom Kukurovi), no inak humor stojí zväčša na známych klišé: od premotivovaného režiséra, ufrfľaného technika až po afektovanú nesústredenú herečku, či na lacných autoreferenčných parodických žartíkoch na účet Grotowského. Luterán ako ďalší z výrazných talentov mladej generácie už v pôvodne školskom projekte Bola raz jedna trieda ukázal cit pre nápaditý humor. Tentokrát sa však rozhodol nič neriskovať a vybral sa až príliš jednoduchou cestou.
Cti otca svojho i matku svoju
Naopak, nekonvenčným, nešablónovým prístupom do Desatora suverénne prispela Sláva Daubnerová. V rámci štvrtého bloku sme tentokrát dovedení do studenej divadelnej kuchyne, kde vybité kachličky otvárajú priezor do hyperrealisticky pôsobiaceho bytu nedávno zosnulej matky. Pozorujeme tu syna Tibora, ktorý telefonicky organizuje pohreb, triedi pozostalosť a pripravuje byt na predaj. Rovnako ako v poslednom čase, keď musel matku doopatrovať, aj dnes je na všetku špinavú prácu sám, príbuzní volajú len v nádeji, že sa im tiež ujde niečo z dedičstva. Pre reflexiu vzťahu k rodičom teda Daubnerová vyberá tú najcitlivejšiu situáciu, a síce moment straty. Zosnulá matka je pritom zaujímavým spôsobom sprítomnená vo svojom starom byte, ktorého približnú kópiu by ste mohli nájsť v mnohých slovenských domácnostiach. Scénografia pritom funguje ako naratívny priestor, keďže o príbehu matky „rozprávajú“ v privátnom priestore obývačky jej osobné veci. Niektoré predmety, ako napr. kniha Vladimíra Mečiara, ktoré dospelý syn pri upratovaní nachádza, sú pritom ako indikátory doby zároveň nositeľmi slovenských reálií. Tibor navyše prostredníctvom vecí komunikuje s neprítomnou zosnulou, a priestor sám sa mu tak stáva akýmsi hereckým partnerom. Tragédiu odchodu rodiča tu pritom banalizuje rutinné upratovanie, telefonické rozhovory za účelom nákupu akciovej rakvy, či draženie vecí z pozostalosti príbuzným cez telefón. Je to však celkom nekonvenčný, pozoruhodný výkon Vladimíra Obšila, ktorý svojím civilným prejavom dokázal mimoriadne presvedčivo zobraziť uzavretého excentrika, a vyslúžil si tak nomináciu na cenu DOSKY 2014 za najlepší mužský herecký výkon. Podobné postavy nenápadných samotárov, ktoré v spoločnosti stoja mimo pozornosti, sú na slovenských javiskách ešte i dnes výnimkou. Oddramatizovaný formát, v ktorom diváci ako voyeri pozorujú rutinnú činnosť opusteného syna, pritom len podporuje pocit odcudzenia, keď sa úzke puto k rodičom premieňa na povinnosť. Daubnerová síce zvyčajne pôsobí predovšetkým na nezávislej scéne, miniatúra z Desatora však ukázala, že môže i klasickú činohru posunúť do netradičných, esteticky veľmi zaujímavých polôh.
Nezabiješ
Tvorivému duu Jurčová – Ditte sa v súvislosti s piatym prikázaním podarilo divákom ponúknuť tému, ktorá dokáže spochybniť aj najvážnejší hriech zabitia druhého človeka. Aj keď k otázke eutanázie mnohí z nás nedokážu zaujať jasné stanovisko, zdá sa, že sme k jej všeobecnému akceptovaniu od jej belgickej a holandskej legalizácie v roku 2012 opäť o čosi bližšie. Možnosť, že sa ako v piatej časti putovania raz ocitnete na noblesnej poslednej rozlúčke so životom, je preto mrazivo reálna. Úlohu organizátorky dôstojného večierku v blízkej budúcnosti s ťažkosťami preberá úzkoprsá Klára (Anna Javorková), ktorá musí neskôr pomôcť na druhý svet svojej žoviálnej sestre Alžbete (Jana Oľhová) trpiacej rakovinou. Keď však ako správna hostiteľka na začiatku prichádza osobne privítať divákov, nikto z publika ešte nepochybuje o tom, že sa ocitol už priamo na kare. Klára sa k publiku správa ako k úzkemu kruhu budúcich pozostalých, s vybranými divákmi si vymení sústrasť. Šokujúci zvrat nastáva vo chvíli, keď sa na večierku ocitá aj samotná oplakávaná Alžbeta a štýlový kar sa odrazu mení na inscenovanú popravu. Pozornosť sa od tohto momentu obracia z divákov už výhradne na ambivalentný sesterský vzťah. Sestry posledné spoločné chvíle trávia nostalgickým spomínaním a intímnymi rozhovormi, v ktorých sa odráža ťarcha definitívneho rozhodnutia. Pôvodne zaujímavá trilerová atmosféra sa tak žiaľ rozpustí do melodramatickej sebaľútosti dvoch hereckých dív, pričom sa v slzách utopí aj seriózne premýšľanie o neľahkej téme. V inscenácii však treba vyzdvihnúť výborné zasadenie do žánru sci-fi z blízkej budúcnosti, v ktorom možno vidieť inšpiráciu filmom Gatacca. Chladná minimalistická architektúra tak dokázala dystopickú predstavu o budúcnosti vybudovať už silou obrazu. Aby však o negatívnej predpovedi náhodou nikto nepochyboval, autor textu Michal Ditte dialógy ľudí z budúcnosti zbytočne presýtil rozhovormi o profiloch, aplikáciách, čo už rozhodne nebolo nutné. Zásadným momentom inscenácie je tiež poukázanie na absenciu politickej diskusie k otázke eutanázie na Slovensku, v čom možno pramení práve nedefinované stanovisko k tejto čoraz prézentnejšej problematike.
Nezosmilníš
Šieste prikázanie má povesť toho najpikantnejšieho a najchúlostivejšieho z desatora a ľudia si ho už odjakživa radi interpretujú tak, ako sa im to práve najlepšie hodí. Za posledných päťdesiat rokov navyše sexuálna revolúcia výrazne premenila sexuálne praktiky spoločnosti a ľudia sa čoraz menej držia všetkých aspektov, ktoré šieste prikázanie oficiálne reguluje. Nevera sa napriek tomu stále vníma pomerne konzervatívne a na negatívnom postoji proti nej sa veľa nezmenilo. Ten, kto by čakal, že sa mu aspoň v divadelnom spracovaní šiesteho prikázania dostalo amnestie na neveru, je na omyle. Lukáš Brutovský v autorskej spolupráci s Mirom Dachom pripravili kabaretné číslo, v ktorom si konferenciéri Daniel Fischer a zastupujúci Tomáš Grega podávajú publikum práve v tejto snáď najchúlostivejšej otázke partnerských vzťahov. Ako dokonale upravení gentlemani v oblekoch chodia do kruhu po prázdnej hracej ploche Štúdia a ako dotieravé moderátorské duo televíznej reality šou ohrozujú publikum nepríjemnými otázkami na telo a namiesto dramatického textu šermujú dôkazovým štatistickým materiálom, ktorý vypovedá nelichotivé fakty o správaní sa mužov a žien v otázkach nevery. Ako skúsení profesionálni vyšetrovatelia sa pritom nenechajú odbiť mlčaním a neváhajú svoje pikantné otázky a nepríjemné fakty nechať zaznieť do trápneho ticha v rôznych repetitívnych variáciách znovu a znovu. Napriek intenzívnemu nátlaku na publikum je však sledovanie Brutovského partu masochistickým pôžitkom, v ktorom sa ochotne necháte ďalej karhať. Aj keď sa uštipačným moderátorom naveľa predsa len od niektorých divákov podarí vynútiť priznanie k nevere, ani ostatní zatajení neverníci sa necítia skutočne ohrození. Miesto toho si užívate dôsledne synchronizovanú choreografiu pohybov a hlasov, intonačné variácie či lascívne gagy moderátorskej dvojice, pričom ironický podtón celého honu na pokrytcov primiešava do divadelnej kázne zreteľne zveličený tón. Toto všetko v prostom, no chytrom a zábavnom inscenačnom tvare bez jediného slabého miesta, ktorým „benjamín“ Brutovský v Desatore suverénne zažiaril medzi oveľa staršími a skúsenejšími kolegami.
Nepokradneš
Iba sa nám to zdá, alebo skutočne zlodeji vymierajú? Čo je príčinou toho, že sa v 21. storočí už viac neoplatí lúpiť? Do akých oblastí sa momentálne presunulo zlodejské remeslo? Čo človeka vlastne dovedie ku krádeži a čo počas nej prežíva? Robí zo mňa sťahovanie hudby tiež zlodeja? Čo o sebe vypovie binárny kód? Siedme prikázanie v podaní režisérskeho tandemu Anton Korenči – Juraj Bielik na problematiku krádeže nahliadne prostredníctvom sociologických faktografických textov, z pohľadu troch rozličných zlodejských profesií a napokon optikou samotného kradnutého artiklu. Posledný z troch dielov si však mohli radšej odpustiť.
Režiséri si zvolili pomerne jednoduchý vzorec, podľa ktorého sa v sólových výstupoch postupne vystriedajú herci Dominika Kavaschová, Alexander Bárta a Ľuboš Kostelný, pričom v jednotlivých častiach na seba preberajú vždy novú rolu. Jednotlivé časti pritom oddeľujú zvukové kompozície, zložené zo známych počítačových zvukových motívov a zvučiek, ktoré sú, mimochodom, jednými z najzaujímavejších momentov mini inscenácie. V spojitosti s témou tiež ako kulisa výborne funguje samotný výhľad na mestskú panorámu z Modrého salónu, počas predstavenia premenenú priam na Sin City. To sú však len drobnosti, v interpretácii Korenčiho a Bielika sa tentokrát hlavný dôraz kladie na prednesený text.
V úvodnom bloku sa miesto pôvodne dramatického textu opäť stretávame s faktografickým materiálom, no na rozdiel od Brutovského, ktorý so suchými štatistikami hravo narába ako s muzikálnou partitúrou, sa tu žurnalistické texty o poklese výskytu krádeží, neefektívnosti vylúpenia banky a boomu v oblasti kyberzločinu akurát vecne predčítavajú. Herci tu pritom vystupujú ako bližšie nešpecifikovaní referenti, ktorých by ste si mohli pokojne predstaviť napríklad na priemernej internej firemnej prezentácii. Druhá časť otvára dvere priamo do hláv samotných zlodejov, pričom tentoraz sú statické monológy postavené na úryvkoch z denníkov, ktoré ukazujú tri rozličné motívy pre krádež. Zaujímavou voľbou je pritom predovšetkým postava hackera (Ľuboš Kostelný), ktorý sa tu podnikaním proti tzv. „profitovým pažravcom“ povyšuje z kriminálnika priam na súčasného hrdinu bojujúceho proti nenažraným oligarchom. Režiséri si tu pritom strieľajú zo stereotypných predstáv o bande zlodejov so všetkým, čo k tomu patrí, a nechávajú trojicu na tvár natiahnuť symptomatické zlodejské masky – škrabošku pre bankového lupiča Bártu, pásku cez oko pre internetovú pirátku Kavaschovú a masku anonymity z filmu V ako Vendeta pre nenápadného anarchistického hackera Kostelného.
Ako nie práve najlepší sa ukazuje koncept záverečnej časti, v ktorom sa herci premieňajú na samotné kradnuté predmety. Peniaz, ktorý skončil v rukách bezdomovca (Bárta) či sťahovaná pesnička Yesterday sa tu ocitajú v pozícii obete a so stupňujúcou sa intenzitou sa vyžalúvajú zo svojich problémov. Podstatne kratšia plocha oproti ostatným častiam žiaľ nedala možnosť rozvinúť línie jednotlivých postáv, v ktorých sa režiséri autorsky pokúšajú personifikovať kradnuté artikly a ponúkajú možnosť nazrieť na svet z ich optiky. Ak aj predošlé časti siedmeho prikázania vyznievajú autorsky mnohokrát banálne, záverečná časť s rozmaznaným Peniazom, zneužívanou sťahovanou Pesničkou (tá mimochodom v reálnom svete existuje tiež ako binárny kód) a gagom s redukovaním partu kradnutého dáta na znenie binárneho kódu pôsobí navyše rozpačito a nedotiahnuto. To sa napokon prenáša i na celkové vyznenie prikázania, ktoré aj napriek využitiu viacerých perspektív nestačí ani na komplexnejšie spracovanie problematiky zlodejstva, ani na údernú miniatúru.
Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu
Prečo nevyužiť výbornú príležitosť a nedovoliť si na malej ploche dvadsiatich herných minút vyskúšať odvážnejší koncept dramatického textu? Dramatická skica, ktorú pre najnovšiu spoluprácu s režisérom Mariánom Amslerom v rámci Desatora dodala Anna Saavedra, pozýva na Štedrý večer do kruhu rozpadávajúcej sa rodiny. Frustrovaná, puritánska matka Amanita, pred ktorou dáva manžel prednosť prostitútkam a pokladom svojej „pornografickej zásuvky“, viac neznesie manželovo pohŕdavé odmietanie. Nielenže privedie manžela do blázinca, kde podstúpi lobotómiu, no napokon Amanita prichádza o rozum a rozhodne sa podpáliť dom i s ochromeným manželom. Šialenstvo, ktorému postupne prepadáva, sa tu pritom neodzrkadľuje v jej nelogických replikách, ale zaujímavo sa odráža i v celej stavbe samotného textu. Udalosti Štedrého večera sa tu postupne miešajú s víziami súdneho procesu, v ktorom syn Matúš preberá rolu sudcu. V texte sa tak prelína prítomnosť s budúcnosťou či realita s predstavou. Amslerovi sa pritom podarilo podporiť psychotickú atmosféru textu tým, že nechal divákov usadiť sa priamo na javisku do tesnej blízkosti pohybujúcej sa hypnotizujúcej točne, na ktorej sa predstieraná rodinná pohoda s prestretým stolom a svietiacim vianočným stromčekom postupne zvrhne na blázinec. Zaujímavá je i voľba Františka Kovára do postavy Maxa, keď obsadením herca, výrazne staršieho oproti predstaviteľom jeho rodičov (Ingrid Timková, Marián Chalány), podporil nejasnú identitu postavy. Stále však ostáva otázkou, či inscenácia predsa len nepodlieha nebezpečenstvu plochej hystérie, ktoré hrozí zakaždým, ak sa niekto pokúša napodobniť šialenstvo.
Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho
Ak si niektoré prikázanie dokázalo výnimočne nápadito podmaniť pôvodne nedivadelný priestor, bolo to určite deviate. Diváci sú už pred presunom rozdelení do dvoch skupín, pričom každá z nich z opačnej strany obkľúči úzky priestor nákladného výťahu, v ktorom sa ako v neštandardnej arénovej situácii odohráva príbeh ľúbostného trojuholníku medzi Osipom Brikom, Lili Brikovou a Majakovským. Kuriózne spolužitie trojice zo začiatku minulého storočia (!) pritom relativizuje konštrukt zväzku len jedného muža a jednej ženy zakotvený v deviatom prikázaní, čo je v súvislosti s referendom za záchranu tradičnej rodiny na Slovensku momentálne horúca téma.
Autorka textu a režisérka Júlia Rázusová, spomínaná predovšetkým v spojitosti so založením Prešovského národného divadla, je najmladším článkom z režisérskej zostavy Desatora. Napriek tomu je jej štylizovaná groteska jednou z divadelne najpôsobivejších častí cyklu. Dynamicky sa meniace, opticky pútavé mizanscény, rozohrávanie pohybových gagov, v ktorých sa neustále menia priazne medzi milencami, či neustále striedanie orientácie na jednu či druhú divácku skupinu pritom pomáha vystihnúť nerovnovážny vzťah troch výrazných individualít a neustále udržovať napätie. Jedna z výnimočne vybudovaných scén sa pritom začína v momente, keď dvere výťahu odrazu zatvoria a radikálne oddelia Majakovského od manželského páru ako psa vyhnaného do zimy. Síce sa tak javiskové jednanie rozštiepi pre dve divácke skupiny, pričom diváci na jednej strane netušia, čo sa odohráva na druhej strane, no postavy na seba i cez zatvorené dvere neustále reagujú, a nechávajú tak vznikať vzrušujúce okamihy. Frustrácia z toho, že nám nie je umožnené vidieť všetko, však nepotrvá príliš dlho, situácia sa následne otočí a nikto sa nakoniec nemusí báť, že by o jeden z pohľadov na komplikovaný vzťah prišiel.
Je radosť vidieť, že má niektorý slovenský tvorca snahu dostať hercov v SND z psychologizácie do štylizovanej polohy. Štylizované herectvo s množstvom zveličovaných gest a pohybových gagov pritom v deviatom prikázaní najlepšie sedí Robertovi Rothovi, energetickému hybnému motoru mini inscenácie, ktorý s veľkým nasadením vyvažuje i pohybovo mierne neohrabaného Mila Kráľa i o niečo pasívnejšiu Janu Oľhovú. Príklad deviateho prikázania pritom otvára všeobecnejšiu otázku: Nakoľko sú herci SND schopní zodpovedať nárokom na rôzne herecké techniky? Možno by nebolo na škodu sa touto témou zaoberať a prípadne na repertoári hereckých techník u hercov zapracovať.
Suverénna koncepcia s množstvom nápaditých okamihov a schopnosť presadiť nároky na súbor nás nútia zapamätať si do budúcnosti meno Júlie Rázusovej a tešiť sa na jej ďalšie projekty.
Nebudeš túžiť po majetku blížneho svojho
Záverečná etapa nás privádza opäť do Štúdia, kde Desatoro uzatvára realisticko-absurdná poviedka Michala Vajdičku. Autor textu a dramaturg Daniel Majling si pre spracovanie desiateho prikázania vyberá situáciu, ktorú by sme si mohli predstaviť v súvislosti so správami o okradnutí slovenských dôchodcov podomovými podvodníkmi. Na obdobné prípady sa tiež odvolávajú aj falošní synovia Ľubo (Kostelný) a Ňusi (Bárta), keď sa zábudlivú Matku (Emília Vášáryová) pokúšajú presvedčiť, aby na nich prepísala byt. Stávame sa svedkami nehanebnej hry, v ktorej sa dvojica v snahe získať vytúžený podpis pokúša neznámu starú paniu čo možno najväčšmi zmiasť. Napriek tomu, že sa pred Matkou obaja striedajú, aj tak sa im darí obom vystupovať v univerzálnej role syna a manipulovať svojou obeťou podľa vlastnej techniky. Scéna pritom spočiatku mätie okrem starej dámy i samotné publikum, ktoré zvažuje, či predsa nejde o skutočného syna, stvárneného dvojicou hercov. Dvaja neznámi v cudzom byte navyše pripomínajú situáciu z Kafkovho Procesu. Je nutné vyzdvihnúť veľmi presvedčivý, presný a zároveň prirodzene civilný výkon Emílie Vášáryovej, na ktorom stojí napätie mrazivého kusu.
Desiatka scénických štúdií ukázala kondíciu výrazných osobností slovenského divadla a funguje ako mini prehliadka stavu réžie na Slovensku. Predovšetkým Lukáš Brutovský, Júlia Rázusová a Sláva Daubnerová boli i popri skúsenejších kolegoch schopní suverénne prejaviť svieži, osobitý režijný štýl, ktorý sa vyhýba patetickej melodráme a ide nad rámec remeselnej rutiny. To na Slovensku nie je žiadna samozrejmosť ani medzi režisérskou špičkou! Desatoro tak umožňuje zasvietiť výrazným talentom a vďaka nápaditému námetu i veľkorysému scénickému riešeniu je momentálne jednou z najzaujímavejších udalostí slovenského divadla. S ďalšími tohtoročnými koprodukčnými inscenáciami ako 1914 či Bludičky/Land der ersten Dinge Slovenské národné divadlo len ukazuje, že sa naša prvá scéna čoraz väčšmi púšťa do zaujímavých projektov a oplatí sa jej v budúcnosti venovať našu pozornosť.

Dominika Široká

Dominika Široká je absolventkou bakalárskeho štúdia teorie a dějin dramatických umění na Univerzite Palackého v Olomouci. Momentálne sa ako držiteľka štipendia DAAD venuje magisterskému štúdiu divadelnej vedy na Univerzite Ľudovíta Maximiliána v Mníchove. Prispieva do divadelných periodík Svět a divadlo a kød so zameraním na nemeckojazyčné divadlo a nezávislú scénu. Objavuje sa v redakciách festivalových spravodajov (Divadelní Flora Olomouc, Instropolitana project, Ost-ra-var).