Nie je neskoro zmeniť smer

Ján Mikuš: Otočte kone! (Smrť Jozefa Chovanca)

Réžia: Ján Mikuš

Asistent réžie: Peter Radkoff

Dramaturgia: Lukáš Kopas

Pohybová spolupráca: Zuzana Burianová

Hudba: Patrik Korinok

Fotografie a dizajn: Ján Humaj

Účinkujú:

Elegantná žena: Zuzana Psotková a. h.

Elegantná žena: Zuzana Burianová a. h.

Letuška: Lívia Michalčík Dujavová

Jozef Ch.: Tomáš Diro

Herec a poslanec: Jakub Kuka

Autor a poslanec: Matej Marušin

Poslanec, poľovník: Peter Raši a. h.

Dievča: Barbora Beňatinská (študentka Konzervatória Timonova 2, Košice)

Chlapec: Daniel Wolczko a. h.

Hudobníci (členovia orchestra Opery ŠDKE): Eduard Plachetka, Barbara Zita Fekete, Ľubomír Kristan, Ivana Petrishak, Patrik Korinok a . h., Eva Marenčinová a. h.

Amnesty International Slovensko: Rado Sloboda a. h.

Spoluúčinkujú: Šimon Širilla, Nina Štafuríková, Katarína Grohoľová, Karolína Šamajová, Šimon Kaiser, Filip Tomaščík, Juraj Štefanišin, Zoja Kamila Durkajová (študenti Konzervatória Timonova 2, Košice)

Premiéra: 19. 11.2022 v Tabačke Kulturfabrik v Košiciach

Otočte kone! (Smrť Jozefa Chovanca) od Jána Mikuša, scenáristu a režiséra, zakladateľa nezávislého kultúrneho centra Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši, je jednou z víťazných hier súťaže pôvodných dramatických textov v slovenskom a českom jazyku Dráma 2020, ktorá získala Cenu Štátneho divadla Košice.[1] Text má skôr charakter divadelného scenára a obsahuje už pomerne konkrétnu víziu inscenačného spracovania. Samotná inscenácia vznikla v koprodukcii nezávislého kultúrneho centra Tabačka Kulturfabrik a Činohry Štátneho divadla Košice v rámci projektu Medziscéna. Ten prepája dva významné kultúrne uzly v meste Košice, pričom jeho cieľom je nadviazať systematickú spoluprácu medzi nezávislou a zriaďovanou kultúrnou sférou (s akcentom na scénické umenia), vytvoriť spoločný priestor pre tvorivé aj vzdelávacie aktivity a ponúknuť tak návštevníkom a divákom oboch inštitúcií nové príležitosti a stimuly.[2] Inscenácia združuje aktérov nezávislej kultúry na Slovensku (Ján Mikuš, Peter Radkoff, Zuzana Psotková, Zuzana Burianová a ď.) nielen s tvorcami z inštitucionalizovaného prostredia (herci Činohry Štátneho divadla Košice, členovia orchestra Opery Štátneho divadla Košice), ale prínosné je, že túto fúziu rozšírili aj o študentov Konzervatória na Timonovej ulici v Košiciach.

Podtitul divadelnej hry odkazuje na inšpiráciu tragickým príbehom Jozefa Chovanca, Slováka, ktorý zomrel v roku 2018 krátko potom, ako bol policajne zadržaný na letisku v belgickom meste Charleroi. Približne dva roky po jeho smrti belgické média zverejnili šokujúce video z väzenskej kamery usvedčujúce policajtov z neoprávneného násilia páchaného na vtedy ešte žijúcom Jozefovi Chovancovi. Na záberoch jedna z policajtiek hajluje, zatiaľ čo ďalší piati policajti kľačia na hrudi zadržaného takmer šestnásť minút a smejú sa z nacistického pozdravu svojej kolegyne. Táto kauza sa tak i pod vplyvom mediálneho tlaku začala prešetrovať a zo svojich funkcií odstúpili šéf belgickej letiskovej polície i druhý muž federálnej polície. Napriek tomu, že posledné zverejnené informácie odkazujú na stanovisko lekárskeho posudku, podľa ktorého si Chovanec silným búchaním hlavy o stenu v policajnej cele sám spôsobil edém mozgu a následne injekcia podaná privolanými zdravotníkmi u neho vyvolala zastavenie činnosti srdca, tento prípad stále vyvoláva otázky, či páchatelia násilia na zadržanom nesú dostatočnú zodpovednosť za svoje absolútne neprístupné vyčíňanie (tlak na riadne prešetrenie prípadu vyvíjala aj slovenská diplomacia), a tiež otázky o policajnej brutalite ako opakujúcom sa fenoméne v súčasnej spoločnosti. Rado Sloboda, riaditeľ Amnesty International Slovensko, ľudsko-právny a občiansky aktivista, nám vo svojom rozsiahlejšom texte v bulletine i v príhovore na začiatku inscenácie totiž pripomína, že tento konkrétny prípad je len jedným z mnohých v novodobej histórii, v ktorej policajní činitelia z titulu vyššej moci surovo obmedzujú a porušujú základné práva na život, slobodu a osobnú bezpečnosť. Rado Sloboda spomína v texte Georga Floyda, ktorého smrť po násilnom zásahu policajta vyvolala celosvetové hnutie Black Lives Matter, či Rómov z osady Budulovská v Moldave nad Bodvou, ktorí sa v roku 2013 stali obeťami brutálnej policajnej razie, pričom vtedajšia vládnuca garnitúra (vláda Róberta Fica) za toto násilné vyčíňanie polície nikdy neprijala patričnú zodpovednosť ani nevyvodila žiadne dôsledky.

Inscenácia Otočte kone! (Smrť Jozefa Chovanca) nie je dokumentárnym dielom faktograficky sprostredkujúcim Chovancov prípad. Režisér jeho osobu skôr symbolizuje a samotná kauza policajného násilia na belgickom letisku pre neho predstavuje leitmotív či skôr inšpiračný materiál, ktorý ďalej moduluje a hľadá v ňom hlbšie a univerzálnejšie, dokonca i biblické významy. V jednej letiskovej hale mozaikovito skladá výseky paralelných svetov ako súčasť príbehu policajnej brutality. Inscenácia je pozoruhodným postdramatickým dielom, v ktorom je plynulosť obrazov letiskového diania neustále narúšaná antiilúziou. Hrá sa vo Veľkej sále kultúrneho centra Tabačka Kulturfabrik, ktorej pôdorys a typický industriálny charakter pomáhajú vytvárať príznačnú atmosféru rozľahlej letiskovej haly. Vo veľkom otvorenom priestore sa diváci stretávajú spoločne s účastníkmi bez toho, aby ich delila hranica medzi javiskom a hľadiskom a publikum usadené v sále v tvare L lemuje horizontálne sa tiahnuci hrací priestor. Ten tvorcovia plne využívajú, vrátane baru, ktorý sa v ňom nachádza. Pozdĺžne spojené stoly predstavujú batožinový pás, sedadlá rozmiestnené v priestore znázorňujú jednotlivé bloky letiskových brán a dve projekčné plátna (jedno menšie, druhé väčšie), kde sa na pozadí čiernobieleho lesa premietajú nápisy rôznych značiek a obchodov, odkazujú na duty free zónu. Priestor postupne zapĺňajú cestujúci s kuframi či bez nich, ktorí krúžia po scéne s vážnym výrazom v tvári, prechádzajú zo strany na stranu, sadajú si na stoličky a čakajú. Spolu s nimi prichádzajú na scénu aj členovia orchestra a usádzajú sa k svojim hudobným nástrojom.

Dynamika života na letisku, ruch pristávajúcich a odlietajúcich lietadiel sa stáva metaforou rýchleho kolobehu života – jeho kolektívnych i individuálnych, vzájomne sa prelínajúcich príbehov a epizód, keď pozornosť sústredená na jednu udalosť náhle prechádza na inú. Režisér rôznymi, aj súbežne sa odohrávajúcimi, priam banálnymi situáciami reflektuje dejiny každodennosti, ktoré i v najmenšom detaile odhaľujú tragiku ľudského života. Divák sa napríklad pozerá na upratovačku, ktorá tanečným krokom prechádza halou s vozíkom plným upratovacieho náradia, či na ženu v elegantných šatách, ktorá sa hrá s malým chlapcom s futbalovou loptou. Sleduje tri mladé dievčatá v rovnakých teplákových súpravách, ako sedia vedľa seba, špúlia pery do kamery telefónu a robia si selfie. Díva sa na dve ženy vo vzájomnej konfrontácii, ktorú zobrazujú spoločným tancom a ostrými gestami (Zuzana Psotková a Zuzana Burianová). S obrazmi všednosti, ktorým symfonické melódie udávajú tón i výraz, kontrastuje pomyslenie na to, že kdesi v policajnej cele sa za zatvorenými dverami odohráva nejedna ľudská dráma.

Obrazy najobyčajnejších situácií sa epizódne prelínajú s takými, v ktorých sa vzorce arogantného uplatňovania moci a deštrukcie slobody druhého človeka deklarujú jasnejšie a viditeľnejšie. Priestorom priam v ozvene opakovane zaznieva hlasný smiech poľovníka (Peter Raši), korpulentnejšieho muža v tmavozelenej uniforme s klobúkom a ozdobným pierkom, ktorý sedí pri bare a popíja pivo. Baví sa na šarmantnej barmanke obkrúcajúcej sa okolo veľkej vypchatej srny zavesenej na strope, ktorú mu neskôr vkladá do rúk ako jeho trofej. Občas sa muž hrdo prejde po letisku a keď sa nasilu votrie medzi dve mladé dievčatá a ostentatívne dokazujúc svoju moc rozprestrie nad nimi veľké ruky, ony znechutene vstávajú zo sedadiel a odchádzajú.

Ponižovanie ako formu obmedzovania slobody zo strany „vyššie“ postavených voči „krehkejšiemu“ jedincovi stvárňujú i dvaja muži v elegantných oblekoch, poslanci (Jakub Kuka, Matej Marušin), ktorí na palube lietadla počúvajú výklad letušky (Lívia Michalčík Dujavová) o budove opery v Drážďanoch, kam podľa všetkého smerujú. Asociácia s kontroverznými výletmi slovenského expremiéra Petra Pellegriniho do Drážďan na operu nie je náhodná. Letuška, ktorej sa v tvári zračí značný stres a rozpaky, prominentným pánom prezentuje podrobné faktografické údaje o reáliách budovy, pričom jej pohľad neustále smeruje na stoličku, odkiaľ text zrejme číta. Keď ju poslanci s posmechom upozornia, že nevie odpovedať na to, kto je na drážďanskej opone vyobrazený, herečka sa tvári ako zahanbená školáčka. Muži si letušku fotia ako atrakciu, keď im spolu s nahrávkou z telefónu spieva opernú áriu a po tvári jej stekajú slzy.  

Živé javiskové obrazy sa v inscenácii prelínajú s akciou snímanou live kamerou (napr. poľovník zabávajúci sa s mladými dievčatami pri bare vo vedľajšej miestnosti, kde im odhaľuje svoj veľký pupok a necháva si ho od nich pokresliť a pod.). Situácie na scéne sú prevažne vytvárané ako neverbálne akcie (s výnimkou obrazov letušky a dvoch poslancov), sprevádzané komentármi dievčaťa (Barbora Beňatinská), chlapca (Daniel Wolczko) a ďalších konzervatoristov, ktorí sa striedajú pri mikrofóne a uvádzajú každý nový obraz. Stručne a v krátkych vetách vykresľujú konanie postáv v zobrazovaných situáciách, ale často aj to, čo nemusí byť úplne viditeľné, a to prežívanie postáv. Súčasťou týchto epizujúcich vsuviek je aj opis zadržania Jozefa Chovanca – napriek tomu, že režisér túto akciu priamo herecky nesprítomňuje. Odkazuje na ňu napríklad audiálnymi prostriedkami, keď sa priestorom ozýva krik a silné búchanie na dvere. Študenti si pri komentovaní zachovávajú odstup a všetky slovné vyjadrenia formulujú bez akejkoľvek citovej zainteresovanosti s neutrálnym, priam chladným výrazom v tvári. Herci predstavujúci ďalších cestujúcich sa prostredníctvom spomínaného neverbálneho prejavu do postáv skôr vonkajškovo (gestom, drobným úkonom, kostýmom a pod.) štylizujú, akoby ani nehrali, skôr vizuálne napodobňovali situácie. Peter Raši ako poľovník dáva najavo svoju moc najmä pevným držaním tela a hlasným smiechom, Jakub Kuka a Matej Marušin ako poslanci (ktorí medzi sebou aj verbálne komunikujú) usadením sa chrbtom k publiku a gestikuláciou sebavedomého mudrovania či napomínania letušky počas jej výkladu.

Javisková ilúzia je brechtovským spôsobom opakovane prerušovaná nielen doslovným opisom divadelnej akcie, ale napríklad aj skupinovým tancom účinkujúcich, filozofickým rozhovorom dvoch hercov, z ktorých jeden predstavuje herca a druhý autora, pričom autor svoje repliky neskryto číta zo scenára, či improvizovanou vsuvkou, ktorej sa účastní aj sám autor a režisér Ján Mikuš. S účinkujúcimi konzervatoristami vedie improvizovaný dialóg a priznáva, že tento výstup nikdy neskúšali. Ako keď sa učiteľ pýta svojich žiakov, či si spravili domácu úlohu, aj on kladie otázky o prípade Jozefa Chovanca a spoločne za plného osvetlenia sály analyzujú situáciu zo zverejneného videa, z morálneho i faktického hľadiska.

Jozef Chovanec trpel afektívnymi poruchami typickými pre schizofréniu a keď ho policajná eskorta vyvádzala z letiska, vykrikoval, že je Ježiš Kristus.[3] Ján Mikuš nachádza symboliku aj v týchto slovách a z postavy Jozefa Chovanca sa stáva akási večne prítomná rituálna obeť. Keď v úvode inscenácie prichádza na scénu herec (Tomáš Diro), predstavuje sa ako Jozef Chovanec, bielo tričko si špiní červenou farbou a na dlhý stôl znázorňujúci batožinový pás najskôr prestrie bielu plachtu a líha si na ňu. V tejto polohe, bez slov a bez pohybu, zostáva po celý čas až do konca. Keď si už takmer v závere sadajú viacerí účinkujúci akoby k spoločnému jedlu za stôl, herec sa stále vyníma na stole ako obetný baránok. Jeho postava je tichou súčasťou okolitého diania, v ktorom meno Jozef Chovanec niečo znamená. Ostatní účinkujúci ako cestujúci na letisku jeden po druhom vyslovujú v duchu hesla solidarity Je suis Charlie: „Ja som Jozef Chovanec.“

Inscenácia Otočte kone! (Smrť Jozefa Chovanca) je angažovaným gestom, ktoré pripomína, že absolútna sloboda neexistuje, pretože jej hranice končia presne tam, kde začína sloboda iného. Už svojím názvom metaforicky vyzýva k trvalej zmene spoločnosti, nabáda ju, aby prenastavila svoje vzorce myslenia, oživila duchovno a pocity, ktoré z našich životov vyprchali, obrátila smer, ktorým sa nezadržateľne rúti. Zapájaním študentov konzervatória súbežne kladie otázku, či nádejou na zmenu môže byť práve mladá generácia. Sugestívnym šepotom doliehajú k divákom múdre slová: „Obráťte kone, vy, čo stojíte pred bránami vlastného zabudnutia. Ste povolaní všetci, a to výhradne všetci pre slobodu, pretože najvyššia sloboda je láska.“[4]Implicitne prítomné sú aj odkazy na biblickú postavu svätého Pavla, omilosteného farizeja, ktorý najprv kresťanov prenasledoval, a neskôr, po obrátení, sám vyhlasoval, aby sa kresťanstvo stalo autentickým nástrojom premeny celého ľudstva. Režisér figúru koňa, z ktorého svätý Pavol v Caravaggiovom obraze Obrátenie svätého Pavla padá na zem, pričom počuje hlas Boha [5], zábavným spôsobom zdoslovňuje a živého koňa obsadzuje do inscenácie. Záverečný apel na zmenu mravných postojov, zrejme ako metafora božieho hlasu z Caravaggiovej maľby, sa nesie v originálnom, absurdne uchopenom obraze: sledujeme živý prenos z nádvoria kultúrneho centra, kde sa herci vozia na koňoch. Nepadajú z nich však ako svätý Pavol. Veselo sa usmievajú do kamery a pripomínajú tak skôr malé deti, ktoré počas návštevy zoologickej záhrady dostali prvýkrát možnosť previezť sa na poníkovi.  

Tak pozor, aby ste pri odchode z Tabačky nestúpili do konských výkalov. Radšej zmeňte smer!

---

[1] Činohra Štátneho divadla Košice figuruje ako partner spomínanej súťaže dramatických textov, ktorej vyhlasovateľom je Divadelný ústav.

[2] Projekt Medziscéna bol spustený v septembri 2020 uvedením inscenácie Brave New Life na Malej scéne Štátneho divadla Košice. Divadelné dielo, ktorého autorkou textu je slovenská dramatička Michaela Zakuťanská, však pôvodne vzniklo v koprodukcii dvoch nezávislých kultúrnych centier Cooltour z Ostravy a Tabačky Kulturfabrik ako jeden z výstupov medzinárodného projektu Shaking The Walls, z veľkej časti finančne podporeného v programe Kreatívna Európa. Štátne divadlo Košice tu v tomto prípade poskytlo iba priestory na jedno uvedenie inscenácie. Ďalším bodom projektu Medziscéna bolo jednorazové prenesenie vybraných inscenácií Štátneho divadla Košice do priestorov Tabačky Kulturfabrik. Inscenácia Otočte kone! je prvou vlastnou inscenáciou projektu Medziscéna, ktorá vznikla v koprodukcii Štátneho divadla Košice a kultúrneho centra Tabačka Kulturfabrik.

[3] Podľa medializovaných informácií Jozef Chovanec prelomil letiskovú bariéru, neoprávnene nastúpil do lietadla a správal sa agresívne. Správy okrem iného informovali aj o tom, že trpel afektívnymi poruchami typickými pre schizofréniu a jeho manželka vo vyjadreniach pre médiá priznala pochybnosti o tom, že jej manžel poctivo užíval psychiatrom predpísané lieky. Dnes aj vzhľadom na smrť Jozefa Chovanca sú belgické zásahové jednotky špeciálne školené ako postupovať v prípade konfrontácie s osobou so syndrómom vzrušeného delíria, ktorý sa vyznačuje extrémne agresívnym správaním, nedodržiavaním príkazov či necitlivosťou na bolesť.

[4] MIKUŠ, Ján. Otočte kone! (Smrť Jozefa Chovanca). [Inscenačný text]. Košice : Tabačka

Kulturfabrik, 2022, s. 20.

[5] Motív maľby je použitý ako ilustrácia na bulletine.