Nie je bulvár ako bulvár – na margo inscenácie Perfect Days

Preklad: Danica Haláková
Réžia: Soňa Ferancová
Scéna a kostýmy: Eva Rácová
Hrajú: Anna Šišková / Dana Košická, Eva Krížiková, Oľga Belešová, Ján Gallovič, Ivan Šándor, Filip Tůma
22. a 23. 1. 2009 Divadlo Aréna Bratislava
„Bulvár – na ktorý sa chodí ako na koktail, na šou do Folies-Bergeres alebo na vrchol Eiffelovej veže a na ktorý nás pravidelne vo svojich špeciálnych vysielaniach pozýva televízia – je bezpochyby žáner dobre zakorenený v elegantných štvrtiach a v estetickom vedomí. Hoci si uchováva stále tú istú konzervatívnu ideologickú funkciu, ovláda umenie zosúladiť sa s vkusom doby vďaka naoko odvážnym témam …“
Citát z Pavisovho Divadelného slovníka, z hesla Bulvárne divadlo, triafa do čierneho aj v našom prípade, pokiaľ ide o inscenáciu hry Liz Lochheadovej: Perfect Days. Poukážeme si na niektoré typické znaky bulvárnej komédie, preskúmame, ako to režisérka poňala a uchopila.) No a samozrejme zaradíme inscenáciu do tvorivých línií Divadla Aréna.
Začnem odzadu. Od hlavných programových línií divadla. Divadlo Aréna napriek fluktuácii dramaturgov má v kontexte bratislavských divadiel výraznú programovú orientáciu. Charakterizuje ju pluralita smerovaní, no pritom spoločné východisko, ktorým je iniciatívnosť v nastoľovaní aktuálnych tém a tvorivých problémov. Toto spoločné východisko dáva divadlu tvár, rozpoznateľnú identitu.
Pluralita smerovaní znamená, že nachádzame asi tri dramaturgické línie:
1. Pôvodné hry objednávané u autorov vedením divadla, a to so zameraním na dialóg s našou minulosťou: inscenácie Tiso, Dr. Gustáv Husák, Komunizmus.
2. Problémové súčasné zahraničné hry: Muchina: You, Gieselmann: Pán Folkert, Bauersima: Boh je DJ, Albee: Koza, alebo kto je Sylvia?, Durasová: India Song, Y. Reza: Boh masakra a Liz Lochhead: Perfect Days.
V tejto línii sa nachádzajú hry širšej škály: na jednom póle patria do kategórie „nová dráma“ s ambíciou odlíšiť sa od štandardu a konvencie. Na druhom póle sú to hry, ktoré sa vlievajú do kategórie bulvárnych hier. Tam by som zaradila s istou toleranciou aj hru E. Albeeho, no a prirodzene tam patria hry týchto autoriek: Y. Reza a L. Lochhead. Pričom medzi oboma autorkami sa dá ešte subtílnejšie rozlišovať a vymedziť im pozíciu na stupnici bulváru. Obe by patrili samozrejme k tzv. vyššiemu čiže inteligentnému bulváru. No kým Reza reprezentuje problémovejší a intelektuálnejší bulvár, tak Lochheadová ten ľahší a ľudovejší bulvár, pričom stále si drží odstup od tzv. lacného bulváru.
3. Performancie, divadlo popkultúry, šou a viac alebo menej atraktívne interaktívne produkcie: Príbeh ulice, Traja kamaráti, Cirkus …
Takže inscenácia hry Perfect days z kategórie vyššieho, no ľahšieho a ľudovejšieho bulváru od súčasnej britskej autorky L. Lochheadovej.
Škótska autorka je známa svojou príslušnosťou k renomovanej glasgowskej skupine spisovateľov a je zároveň uznávaná vysokoškolská pedagogička. Získala si povesť ako poetka aj ako dramatička a od roku 2001 aj ako filmová scenáristka. Dnes je už držiteľka viacerých ocenení za svoju tvorbu. Hra, ktorú si vybralo divadlo Aréna (pochádza z r. 1998) má spolu so svojou autorkou na Slovensku absolútnu premiéru. Spoznali sme ju pôvodne cestou českého prekladu, pripraveného pre divadelné uvedenie v dielni filmovej režisérky Alice Nellis. Už toto meno je signál, že hra sa čímsi prihovorila ambicióznejším tvorcom v Čechách. Na Slovensku si ju vybrala Soňa Ferancová, ktorá takisto patrí k režisérkam s vyššími nárokmi na umenie.
Hra má žánrové označenie romantická komédia. Je to typická kategória ľahkých filmových komerčných komédií. Vraj je to jediná Lochheadovej hra, ktorá končí happyendom. V bulletine, odkiaľ pochádzajú tieto informácie, sa doslova píše: „Je akousi láskavou a ironickou parafrázou na klasické hollywoodske klišé a romantické komédie“. O tom, že je to láskavá parafráza sa nedá pochybovať. Že je aj ironická? No tej irónie je v hre pomenej. Ak za iróniu považujeme záver, keď sa odhalí, že otcom dieťaťa je niekto iný, než sa hlavná hrdinka domnievala, tak potom tej trocha irónie hre uznáme. Ale ozaj iba trochu. Lebo hra je najmä láskavá a sladká, hoci humor jej samozrejme nechýba.
Aké znaky hru zaraďujú k bulváru?
Vezmime si časť z citovanej Pavisovej definície a priložme ju k hre: „…je bezpochyby žáner dobre zakorenený v elegantných štvrtiach a v estetickom vedomí. Hoci si uchováva stále tú istú konzervatívnu ideologickú funkciu, ovláda umenie zosúladiť sa s vkusom doby vďaka naoko odvážnym témam …“
Žáner zakorenený v elegantných štvrtiach a estetickom vedomí znamená, že celkovo hladká bežný vkus, zachováva určité normy spoločenského dekóra, a takisto neuráža elementárnu logiku: napriek určitým absurdným prvkom nezabieha k nonsensom absurdného divadla. Tieto parametre sa zhodujú s charakterom príbehu, ktorý hra tlmočí. Hra síce obsahuje situácie hraničiace s incestom ale nikdy hranica nie je prekročená, postavy pravdu svojej identity a vzájomného vzťahu spoznajú včas. Hlavná hrdinka Barbara v pravej chvíli zisťuje, že mladý kurizant Gregor je jej adoptívny syn.
Hra sa zároveň zosúlaďuje s dobovými trendmi vďaka „naoko odvážnym témam“: otázka tolerancie inakosti – homosexuálnej orientácie – je prezentovaná pre určitú skupinu moderných ľudí ako samozrejmosť. V staršej bulvárnej komédii by homosexuál bol predmetom vtipkovania až výsmechu, tu je tolerovaný. Barbara má veľmi priateľský vzťah s homosexuálom Brunom, ba dokonca keď jej už biologické hodiny prisilno tikajú a ona chce dieťa aj napriek tomu, že nemá partnera, od Bruna v asistovanom rodičovstve akceptuje „biologický materiál“. Téma riešenia krízy stredného veku u ženy, jej márnej túžby po dieťati, ktorá by v inej optike mohla byť materiálom pre tragédiu alebo aspoň pre drámu, je tu traktovaná ľahučko, takpovediac bezstarostne v duchu moderného medicínskeho pokroku, bez moralizovania a hlbších úvah o súčasnej situácii žien. Skrátka hra ide v trende vedeckého pokroku, ktorý naoko prináša optimizmus svojimi stále dokonalejšími metódami riešenia medicínskych problémov. Hra evidentne vychádza zo súčasnej pragmatickej teórie, že treba myslieť pozitívne. Žiadne biologické hodiny a kríza stredného veku nemôžu mať navrch v situácii, keď máme po ruke taký skvelý nástroj, ako je asistovaná reprodukcia … Prinášať jednoduché riešenia v ľahkom a zábavnom tóne, to je ideológia bulváru. Pričom táto bulvárna hra nedosahuje krutosť takého Feydeaua, ktorý svojich „hrdinov“ aspoň poriadne ponaťahuje na škripec trápnosti, kým ich z klepca vypustí. On je ale autor groteskných frašiek, kým Liz Lochhead je autorkou romantickej bulvárnej komédie. O charaktere bulvárnosti napokon už na prvý pohľad svedčí štýl programu k inscenácii – je bulvárny, no patriaci k nižšiemu, ľudovejšiemu a lacnejšiemu bulváru. Lenže aj režisérkin prístup hru zbytočne posúva smerom nadol, k nižšiemu bulváru, keďže do textu vkladá odkazy nášmu divákovi, aktualizačné a lokalizačné poznámky typu: Byť ženou je úžasné s explicitne spomenutou autorkou veľdiela – Emmou Tekelyovou. To je jasný pokles na stupnici nárokov, lebo ide o autorku a knihu (názvu Byť ženou je úžasné) pre najširšie neintelektuálne a menej edukované vrstvy obyvateľstva, ktorým vyhovuje úroveň myslenia bývalej slovenskej modelky a ženskej moderátorky TV vysielania pre typ čitateliek „červenej knižnice“.
Zakorenenosť v elegantných štvrtiach znamená aj toľko, že sa vonkajší imidž prostredia vytvára v elegantnom dizajne. Tak postupovala aj scénografka Eva Rácová. Veľký a ponurý priestor industriálnej Arény býva pre scénografov problémom. V ostatnom čase sme ale svedkami, ako sa stal pre výtvarníkov výzvou, aby si s jeho problematikou poradili. Eva Rácová vyšla z faktu, že hlavná hrdinka je úspešná televízna stylistka, majiteľka vlastnej TV relácie, a nie obyčajná kaderníčka. Navrhla ako Barbarin interiér veľkorysý loft s viacerými obytnými časťami, stupňovito členený, s vtipne vyvýšeným podlažím – visiacou kockou uprostred, kde sa odohrá ľúbostná scéna ako jadro hry. Pastelové farby, módna oranžová a cyklámenovoružová, na jednej strane veľký dekoratívny plagát v týchto farbách, biela podlahová krytina, koberec s vysokou srsťou a béžové sedačky, to dáva celkovo prostrediu aj napriek rozľahlosti javiska príjemný, útulný vzhľad. V scénografii trocha badáme inšpirácie Gruskovej návrhom pre inscenáciu Šialené nožničky na Novej scéne, pričom možno ide o vedomý citát, keď aj tamtá inscenácia sa situuje do kaderníckeho salónu. Dekoratívny plagát na stene je v oboch inscenáciách veľmi podobný, no je to v podstate univerzálna reklama, akú používa firma L´Oréal.
Soňa Ferancová už mala za sebou v Divadle Aréna celkovo vydarenú inscenáciu hry Y. Rezy Boh masakra, odohrávajúcu sa takisto v jedinom obytnom interiéri a v komornom obsadení. Podobne ako pri Reze aj tu si obsadila inscenáciu tak, aby sa renomovaní herci, už celebrity, striedali s menej obsadzovanými a menej „opozeranými“. Stratégiu obsadzovania treba privítať ako kolegiálny krok voči hereckej profesii a vzhľadom k divákom ako príjemné osvieženie, inováciu. Takže vedľa Anky Šiškovej a Evy Krížikovej a dnes už aj ultraobsadzovaného Filipa Tůmu vidíme v inscenácii aj menej „opozeraných“, no talentovaných: košickú herečku Danu Košickú, Jána Galloviča, Oľgu Belešovú a napokon aj dosť neznámu tvár Ivana Šándora, o ktorom bude ešte zmienka. Podobne ako v inscenácii hry Boh masakra si S. Ferancová k spolupráci prizvala herca KD Martin Martina Horňáka.
Práca s hercami sa u Sone Ferancovej vyvinula z experimentálnej a avantgardnej polohy, keď bola študentkou či začínajúcou divadelnou režisérkou, k štandardnej, menej viditeľnej režijnej práci, poznačenej skúsenosťami s televíznym médiom posledných rokov. Ako režisérka sa nepretláča, nezviditeľňuje vedením hercov do extrémnych, „krkolomných“, kŕčovitých, štylizovaných či inak pomenovateľných ozvláštnených polôh. Herci v jej ostatných inscenáciách dodržiavajú normu životnej pravdepodobnosti, spadajú teda do kategórie realistického štýlu. Keď si to ale situácia vyžaduje, neboja sa „odviazať“ a vložiť do výkonu exhibičnú energiu: tu Filip Tůma v „striptízovej scéne“ pred milovaním zhadzuje zo seba šatstvo v svižnom rytme popmusic a so zvodnosťou svojho pružného tela. Podobne Eva Krížiková v lamentáciách pohoršenej matky rozvíja silu svojho emocionálneho náboja a dáva výkonu šťavu a reliéf. Pozitívum Ferancovej režijného výkonu sa dá vidieť v zosúladení všetkých hercov a v práci so scénografkou. Trocha do lacnoty zabehla pri spolupráci s hudobnou zložkou, lebo ustavičný hudobný podmaz populárnou hudbou dáva inscenácii trocha ráz hitparády. A dodajme, že slovenskej hitparády, lebo scénická hudba je zostavená z pôvodných slovenských skladieb. No čo, máme už našu pôvodnú slovenskú pop-music.
V hlavnej úlohe sa vhodne uplatnila Anna Šišková. Ako predstaviteľka ženy stredného veku, intelektuálne nenáročnej, no kreatívnej profesie, s túžbou po láske a dieťati, to znamená typickej ženy, dostala optimálnu rolu pre svoj naturel. Plnoštíhla postava a mäkké, trocha mačacie správanie už na prvý pohľad evokovali typickú ženu, a tak Šišková priniesla na scénu dôveryhodný imidž. U jej Barbary sa akcentuje najmä emotívny pól roly, a na opačnom póle zasa jej zatrpknutosť a kyslosť. Alternantka Dana Košická je na pohľad iný typ, vyšportovaná, štíhla, s krátkym športovým účesom, má ráznejšie vystupovanie a úsečnejší rečový prejav, pôsobí trocha razantnejšie, výbojnejšie. Ba miestami je až zlostná a ostrá. V jej podaní dôveryhodne vyznieva Barbarina ambicióznosť, cieľavedomosť. Obe herečky rolu optimálne napĺňajú , hoci vieme, že táto rola nebola pre nich výzvou, dokázali zahrať aj zložitejšie a hlbšie postavy.
Eva Krížiková je pani herečka, ktorá rolu matky a starej matky in spe hrá suverénne, ľudsky, so zmyslom pre pointovanie replík a situácií. Postava má kontrastné vlastnosti, je preto pre herečku vďačným partom: kolíše medzi láskavou veľkodušnosťou a moralizátorskou úzkoprsosťou. Krížiková to vyostruje do pádnych, šťavnatých paradoxov. A zase, rola nie je pre herečku zvláštna výzva.
Za zmienku stojí v divadle málo obsadzovaný herec Ivan Šándor. Útly muž príjemného vzhľadu, mladšieho stredného veku, ovláda civilný štýl herectva, na javisku teda v svoje role vyznel dôveryhodne a prirodzene.
No a Filip Tůma sa naopak už prehral medzi „opozeraných“, oskúšaných. Takže divák sa možno potešil, že vidí známu tvár a s uznaním prijal jeho výkon ako adekvátny. Lenže iný si možno zasa povzdychol, že už len málo chýba a aj on bude patriť medzi tých, ktorých očakávame už aj po zapnutí žehličky.
Predstavenie Perfect Days patrí do kategórie divadla-zrkadla. Herectvo v štýle televízneho realizmu slúži divadelnému bulváru, to znamená ide o text bez väčších literárnych kvalít, vhodný na javiskovú performanciu, dvojhodinovú príjemnú zábavu.

Soňa Šimková

Soňa Šimková absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1968). V roku 1997 získala na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení hodnosť profesora. V pedagogickej práci sa venuje predovšetkým frankofónnej dráme a divadlu. Vedie tiež semináre analýzy predstavení. Absolvovala viacero zahraničných stáží a prednáškových pobytov: v roku 1992 pôsobila jeden semester ako pedagogička na Université Paris 8, Francúzsko. Je autorkou knižných publikácií: Molière na Slovensku (1989), Strehler: Divadlo v znamení réžie (1997), učebníc a skrípt: Súčasné francúzske divadlo (1985) a kol.: Vantuch, A. – Povchanič, Š. – Kenížová-Bednárová, K. – Šimková, S.: Dejiny francúzskej literatúry – kapitola Súčasné francúzske divadlo (1995). Publikovala množstvo vedeckých a odborných štúdií a doslovov v zborníkoch, časopisoch a knižných publikáciách doma a v zahraničí o modernej a postmodernej réžii a dramatike (A. Mnouchkine, R. Wilson, P. Sellars, R. Lepage, P. Chéreau, V. Strnisko, R. Polák, J. Nvota, Ľ. Vajdička, B.-M. Koltès, P. Claudel, E. Ionesco, J.-P. Sartre, R. Sloboda, S. Štepka, atď.). Je editorkou viacerých medzinárodných zborníkov: Stretnutie umení a divadlo (2000), Klišé Európa (2005), Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz (2008). Preložila (spolu s E. Flaškovou) a vedecky redigovala prvé slovenské vydanie Divadelného slovníka od Patricea Pavisa. (2005). Preložila viaceré divadelné hry (Molière, Feydeau, Marivaux, Confortès, Cousse). V rokoch 1992 – 1996 zastávala post prodekanky a prorektorky VŠMU, v r. 1998 – 2010 bola vedúcou Katedry divadelnej vedy. Ako viceprezidentka a prezidentka Edukačného výboru ITI/IIT UNESCO (1993 – 2004) a v súčasnosti jeho čestná členka spolupracuje s mnohými zahraničnými inštitúciami a odborníkmi. Nositeľka viacerých ocenení Litfondu za teatrologickú činnosť. V roku 2010 získala vo Francúzsku cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent z rúk zakladateľa renomovanej École Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla.