Nič zmysluplnejšie ako pomoc neexistuje

Ján Šimko: Spleť

Dramaturgia: Zuzana Palenčíková
Odborná spolupráca: Zuzana Juráneková (IPčko)
Scéna: Diana Strauszová
Kostýmy: Veronika Vartíková
Video art: Boris Vitázek
Kamera a strih: Peter Kotrha
Hudba: Matúš Homola
Réžia: Ján Šimko

Účinkujú: Henrieta Virágová, Miloš Kusenda, Michal Rosík

Premiéra: 10. február 2023, Divadelné centrum Martin, Dom kultúry Zrkadlový háj, Bratislava

V roku 2019 vydal UNICEF znepokojivú správu.[1] Podľa prieskumu, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 170-tisíc respondentov a respondentiek z tridsiatich krajín sveta, mal skúsenosti s online šikanou každý tretí mladý človek. Prieskum sa pritom uskutočnil ešte pred pandémiou COVID-19, ktorá na dlhé mesiace presunula všetok sociálny kontakt, vzdelávanie aj vzťahy do virtuálneho prostredia. Odborníci už zo začiatku pandémie upozorňovali na skutočnosť, že dôsledky tejto zmeny môže mladá generácia pociťovať ešte veľmi dlho a intenzívne. Mladí ľudia na Slovensku patrili k ohrozenejšej skupine nielen pre mimoriadne dlhé zatváranie škôl,[2] ale aj pre dlhodobo podceňovanú otázku duševného zdravia. Ťaživé dôsledky sa spočiatku prejavili napríklad v nebývalom počte volaní na záchranné linky, neskôr aj v náraste depresií, úzkostí, ale aj agresie u detí.

Akýmsi alarmujúcim medzníkom bola aj udalosť z Miloslavova, kde skupina detí dlhodobo šikanovala okolie a napokon napadla, opila a zbila jedenásťročné dievča. Celú agresiu si pritom tínedžeri fotili a natáčali na telefón. Práve v tomto bode sa začína aj inscenácia Spleť Divadelného centra, ktoré sa zameriava najmä na prácu s mladým divákom a prostredníctvom autorských inscenácií otvára aktuálne a komplikované témy.

Šikana ako fenomén presahujúci všetky oblasti života mladého človeka je skutočne rozsiahla a náročná téma. Pre jej obsiahnutie treba vnímať nielen rozmer obete, ale aj páchateľa a hovoriť o nej najmä v kontexte možných riešení. A ani to nie je jednoduchá úloha, pretože riešiť šikanu znamená pracovať rovnako s deťmi, ako aj rodičmi a učiteľmi. Inscenácia Spleť chce byť pre všetkých. Ani zďaleka to nie je jednoduchú úloha.

Autor a režisér Ján Šimko rámcoval príbeh práve medializáciou prípadu v Miloslavove. Tak ako celé Slovensko, sleduje ho aj hlavná hrdinka Veronika. Mladá žena si zo svojej adoptívnej rodiny, najmä od mamy, nesie postoj, že každý problém sa dá riešiť pozitívnym prístupom, jogou a opakovaním mantry: „Buď sama sebou, všetci ostatní sú už obsadení.“ Aj nepríjemné pocity, ktoré u nej zábery z Miloslavova vyvolajú, sa najskôr snaží prekonať odriekaním afirmácií, no nič z toho nefunguje. Veronika sa zrúti, na toalete v práci rozbije zrkadlo a poreže sa črepinami. Na psychiatrickom oddelení začne vďaka spomienkam na svoje dospievanie postupne rozpletať vlastný príbeh. Hľadá odpoveď, prečo ju aktuálne udalosti natoľko zasiahli. Ukazuje sa, že aj ona si v nedávnej minulosti prešla online šikanou, no rodičia aj škola udalosti zamietli pod koberec a spomienky na túto udalosť sú ešte príliš boľavé. Vracajú sa jej ako flashbacky a paralyzujú ju.

Nedá sa uprieť, že autor sa pokúšal o komplexný pohľad na problematiku a Veroniku divákom predstavuje naozaj podrobne. Hovorí o jej rodinnom zázemí, vzťahoch k spolužiakom, k vlastnému telu, opisuje zlomové udalosti jej života aj drobné detaily, ktoré ju majú ešte viac skonkrétniť. Dozvedáme sa, že ide o Rómku, ktorú si adoptovali rodičia pracujúci v šoubiznise, o outsiderku, ktorá sa pokúša zapadnúť, nadväzuje prvé romantické vzťahy a v snahe zapadnúť občas revoltuje, potajme odchádza z domu, aby sa zúčastnila večierka. Pripravuje sa na recitačnú súťaž, ktorú vyhrá aj vďaka tomu, že sa pri prednese postupne vyzlečie donaha. Fotky z recitácie aj „špeciálne“ selfie, ktoré pošle svojmu nápadníkovi, sa však dostanú medzi spolužiakov a žijú si svoj vlastný život. Zobrazuje sa jej blízky vzťah s učiteľom, ale aj neosobný prístup školskej inštitúcie k žiakom. Všetko sa to navyše deje v rovine filmového polodokumentu a mnohé časti inscenátori vytvárajú pomocou filmových sekvencií, ktoré sú premietané na dva veľké panely. Tie scénografka Diana Strauszová umiestňuje šikmo na bočné strany hracieho priestoru. Vidíme na nich všetku interakciu s rovesníkmi, napríklad online vyučovanie, na ktorom Veronika zanietene prednáša referát z literatúry, či párty, na ktorej to preženie s alkoholom. Plátna sa v pravú chvíľu premenia na monitor alebo obrazovku telefónu, na ktorej vidno, čo si o nej píšu spolužiaci. Výhradne prostredníctvom monitoru komunikuje aj s rodičmi (Lucia Hurajová, Peter Kadlečík). Hoci tvorcovia k tomuto scénickému riešeniu pristúpili aj z praktických dôvodov, podarilo sa im ilustrovať vzťah s rodičmi. Tí síce svoju dcéru očividne ľúbia a podporujú ju, no sú natoľko zaneprázdnení, že sa ich kontakt často obmedzuje len na videohovory. Aj to je jeden príkladov drobnokresby, ktorú tvorcovia využívajú pre komplexnosť pohľadu.

Na viacerých miestach je však táto košatosť kontraproduktívna a vháňa príbeh do niekoľkých slepých uličiek, ktorých funkcia nie je významná a inscenáciu zbytočne predlžujú. Príkladom je scéna, filmová dokrútka, v ktorej si Veronika vyberá s mamou šaty. Medzi matkou a dcérou prebehne škriepka, dokonca padne facka. Mama nesúhlasí s výberom šiat, zdajú sa jej priveľmi vyzývavé. Napokon však dcére ustúpi. Šaty, ktoré mimochodom pôsobia skôr konzervatívne než odvážne, sa síce napokon na javisku objavia, no ich význam je marginálny. Veronika ich má oblečené počas scény, ktorej robí kulisu pomerne dlhá „červená“ verzia klipu Wuthering Heights od Kate Bush. Ani tá nemá pre posun deja významnejšiu úlohu. Ak, pravda, nerátame so „žmurknutím“ na fanúšikov seriálu Stranger Things, ktorých môže byť v sále nemálo.[3] To isté platí aj pre situácie, v ktorých sa tvorcovia zameriavajú na odbornú časť. Je bezpochyby chvályhodné a nanajvýš potrebné, aby inscenácia určená primárne školskému publiku pôsobila osvetovo aj na učiteľov a učiteľky. Dá sa však predpokladať, že pedagógovia by potrebné informácie vstrebali aj inak, než skutočnou prednáškou na tému on-line šikany, ktorú dvaja učitelia počúvajú počas videohovoru s psychologičkou. Táto scéna pôsobí pre svoj administratívny ráz veľmi rozpačito. Napĺňa síce svoju funkciu – dostať na malej ploche všetky potrebné informácie, ide však o veľmi nedivadelnú scénu, ktorá rozbíja atmosféru. Najväčšou slabinou sú však časti, v ktorých Veronika komunikuje s psychiatrom. Iste nie je cieľom vytvárať komplexný (a teda neutešený) obraz slovenskej psychiatrie a pedopsychiatrie,[4] no komunikácia Veroniky s lekárom pôsobí doslova naivne, nepresvedčivo a neautenticky.

Dramaturgii ani celkovému konceptu sa teda nedá uprieť komplexnosť, snaha o pochopenie hĺbky problému a najmä ukázanie riešenia. Pri divadle, ktorého cieľom je aj osveta, ide o poctivo odvedenú prácu. V divadelnej rovine by však pomohlo odstránenie niekoľkých zbytočných odbočiek, ktoré dielo nerozvíjajú príbehovo ani emocionálne.

Samostatnou kapitolou je vizuálna a najmä technická stránka inscenácie. Tvorcovia inscenáciu vytvorili s cieľom cestovať a prezentovať ju aj v nedivadelných priestoroch. Aj z tohto dôvodu v nej fyzicky účinkujú iba traja herci. Veroniku stvárňuje Henrieta Virágová, mužské postavy učiteľov a psychiatra si delia Miloš Kusenda a Michal Rosík. Inscenácia napriek tomu pôsobí pomerne zaľudnene, zapĺňajú ju rodičia, riaditeľka školy, psychologička, niekoľko spolužiakov a tiež Veronikina spoločníčka – umelá inteligencia. Všetky tieto postavy vstupujú do inscenácie len prostredníctvom projekcií na dve postranné plátna. Veronika často vedie dialógy s rodičmi či spolužiakmi prostredníctvom videohovorov. Kvalita nahrávok a strih Petra Kotrhu ako aj samotná herecká akcia Henriety Virágovej je na vysokej úrovni. Výborné boli predovšetkým časti, v ktorých sa objavujú rodičia stvárnení Petrom Kadlečíkom a Luciou Hurajovou. Scénografia Diany Strauszovej je okrem už spomínaných projekčných plôch tvorená jednoduchou a mobilnou scénou pozostávajúcou z drevených prázdnych kociek, ktoré možno zasúvať do seba, ľubovoľne prenášať a skladať, čím vzniká nekonečné množstvo možností ich využitia – nábytok, pomyselný tunel či bariéra.

Veľmi silnou stránkou inscenácie je autentickosť Henriery Virágovej. Hoci jej herecký výkon má svojej špecifiká a najmä v intonácii alebo emocionálne vypätých situáciách pôsobí trochu neotesane, jej nesporná charizma výrazne ovláda celý priestor. Do značnej miery je presvedčivosť výkonu daná tým, že viaceré časti príbehu vychádzajú z jej životných skúseností. To sa však diváci dozvedajú až počas sprievodnej diskusie, ktorá nasleduje po každom predstavení. Aj v tomto smere je inscenácia podnetná a je zjavné, že tvorcom nešlo „iba“ o umeleckú formu, ale o hlbší spoločenský a výchovný presah. Virágová presne cíti pointu, je dôrazná v momentoch hnevu alebo vtedy, keď sa rozhodne bojovať. Slabšie je jej herectvo v polohách nešťastia a silne emocionálnych scén. Miloš Kusenda ako učiteľ ju vhodne herecky dopĺňa. Excentrický a uvoľnený učiteľ Veroniku neľutuje, často s ňou neformálne žartuje, doberá si ju, no z jeho konania je cítiť rešpekt voči jej osobitostiam. Kusenda je výrazný zjavom aj vďaka humoru, ktorým postavu obohacuje. Menej prirodzene vyznieva, najmä v polohe psychiatra, Michal Rosík. V jeho prípade iste treba zohľadniť, že obe postavy, ktoré stvárňoval – lekár a člen učiteľského zboru, sú napísané ťažkopádne, bez väčšej psychologickej hĺbky a v inscenácii tvoria len akúsi potrebnú výplň.

Napriek niektorým umeleckým nedostatkom je inscenácia dôležitým a komplexným príspevkom k téme šikany a duševného zdravia mladých ľudí. Spolu s diskusiou, ktorú po každom predstavení vedú tvorcovia spolu s odborníkmi, môže pomáhať deťom v ťažkostiach a byť preventívnym krokom. Nič zmysluplnejšie neexistuje.

---

[1] Dostupné na internete: https://www.unicef.org/press-releases/unicef-poll-more-third-young-people-30-countries-report-being-victim-online-bullying.

[2] V porovnaní 31 krajín OECD bolo Slovensko na treťom najhoršom mieste v dĺžke zatvorenia stredných škôl.

[3] Skladba Wuthering Heights sa dostala do povedomia mladej generácie práva vďaka spomínanému seriálu.

[4] Situácia je dlhé roky alarmujúca. V roku 2022 ordinovalo na Slovensku iba 49 detských psychiatrov, pričom v trinástich okresoch sa nenachádzal žiaden. Slovensko má jedinú liečebňu pre detských psychiatrických pacientov a rovnako tak jeden stacionár. Počet nemocničných lôžok na oddeleniach detskej psychiatrie je 200.