Nezahrávajte sa s Vĺčikom

Réžia: Zuzana Galková
Scéna: Michal Lošonský, Alex Kmeť
Kostýmy: Hana Ciglanová
Hudba: Tomáš Ivanič
Svetelný dizajn: Ondrej Kaprálik
Produkcia: Alex Kmeť, Michal Lošonský
Hrajú: Anna Nováková, Kamila Antalová, Tajna Peršić, Dominika Kavaschová, Pavol Gmuca, Petra Molnárová
Premiéra: 20. 2. 2012 v Burkovni na Ventúrskej 3
Na pôde Vysokej školy múzických umení vznikajú nezriedka inscenácie, ktoré svojimi formálnymi aj obsahovými kvalitami prevýšia inscenácie už kvalifikovaných a rutinovaných tvorcov. Menej často sa stáva, že vzniknú inscenácie, ktoré vynikajú aj zrelou emocionalitou a vyvolávajú silný katarzný pocit. V prípade inscenácie Vĺčik uvedenej v už takmer zabudnutom priestore Burkovne na Ventúrskej ulici sa tak stalo. Režisérka Zuzana Galková tak po minuloročnej, len o trochu menej zrelej inscenácii Medei znova poukázala na skutočnosť, že na pôde VŠMU rastie výnimočný režijný talent.
Hra Vasilija Sigareva Vĺčik je neutešeným, priam krutým príbehom zanedbávaného a trýzneného dieťaťa. Hrozným predobrazom udalostí tejto hry je skutočný príbeh Sigarevovej manželky Jany Trojanovej. V centre diania kruto realistického príbehu stojí nielen Dievča, ktoré sa narodilo nevyrovnanej, bezohľadnej a živočíšnej žene, ale aj ďalšie ženské postavy – už spomínaná Matka, ale aj Babka a Sestra. Mužských postáv je v hre pomenej a plnia len úlohu štatistov-milencov, ktorí sa premelú Matkiným životom a posteľou. Sigarev tak pripomína, že krutosť nie je len doménou mužov. Nesnaží sa vytvoriť žiadne poľahčujúce okolnosti a nemá žiadne gentlemanské zľutovanie. Matka odmieta Dievča ešte pred pôrodom, no rastúce dieťa jej reálne pripomína vek a fakt, že nie vždy môže byť stredobodom pozornosti. S tým sa však mimoriadne príťažlivá, sexuálne živelná, ale aj krutá a vypočítavá žena nevie vyrovnať, preto si všetku svoju zlosť vybíja na dcére, ktorú by snáď aj milovala, keby to bolo v jej možnostiach. Občasné záchvevy nehy alebo aspoň sympatie sú prebíjané odchodmi, škodoradostnými a ponižujúcimi poznámkami, zanedbávaním a v neposlednom rade stupňujúcim sa alkoholizmom. Psychický a fyzický teror, ktorého sa Matka počas celej hry s až neuveriteľnou gradáciou dopúšťa na svojom vlastnom dieťati, vrcholí smrťou Dievčaťa. Mohlo by sa zdať, že najvážnejší dramaturgický zásah – priame vynechanie časti, keď Dievča zomiera pod kolesami auta v snahe dobehnúť Matku, je ústupkom smerom k šťastnejšiemu vyzneniu. V istom zmysle sa však práve týmto „veľkorysým“ ústupkom otvára otázka, či sa niekedy nešťastie hrdinky skončí. Galková necháva príbeh plynúť do ticha, bez katastrofy, ktorá by aspoň čiastočne uzavrela utrpenie. Otvorená budúcnosť je ešte ťaživejšia.
Režisérka Galková zvolila pre inscenovanie Sigarevovej „černuchy“ najlogickejší, a vari aj najsprávnejší prístup – realistické zobrazenie, bez toho, aby sa utiekala k lacnému a bombastickému naturalizmu. Režisérka sa nepotrebuje utiekať k reálnemu násiliu, k realistickému sexu alebo filmovým princípom. Často dokonca využíva skratku, náznak a hravosť. Kvalitná réžia sa navyše pretavuje do plnokrvných hereckých výkonov a do dôslednej práce s výtvarnou zložkou a priestorom. Práve priestor bol v prípade tejto inscenácie určujúcou veličinou. Burkovňa dodáva nielen adekvátnu zatuchnutú a neprívetivú atmosféru, ale tvorcom ponúka aj množstvo zákutí,  ktoré môžu pre potreby inscenácie využiť. Tak sa stalo aj v prípade Vĺčika. Dvojica scénografov Michal Lošonský a Alex Kmeť spolu s režisérkou zúročili každý centimeter priestoru, ktorý nie je skrytý divákovmu pohľadu. Centrálna časť priestoru bola nielen kuchyňou Babkinho a Sestrinho domu, ale vďaka nemocničnej posteli aj pôrodnicou. Zadná, zriedkakedy využívaná miestnosť Burkovne sa stala komorou, v ktorej divák len tušil pokračovanie bytu. Oblúkovitý prechod medzi týmito miestnosťami sa stal cintorínom, na ktorom Dievča prežíva svoju prvú a jedinú lásku, a jednoduchým obrátením postele aj väzením. Prakticky a symbolicky využili inscenátori chodbu z centrálnej časti, ktorá je mimo zorného poľa sediacich divákov. Práve preto ju mohli využiť na večné odchody a prekvapivé príchody Matky a jej milencov.
Ošarpaný pivničný priestor „zútulňovalo“ pár kusov rovnako „vyžitého“ nábytku. Práve tie sa stali symbolickým domovom jednotlivých postáv. Kým Matka sa dôkladne zžila s posteľou, v ktorej trávila svoje veselé aj smutné časy, stôl bol priestorom Babky a Sestry predstavujúcich dva starostlivé elementy akého-takého domova, priestorom pre Dievča sa stala skriňa – jediný pevný a ako-tak pekný kus nábytku. Tu sa skrývala, o ňu si priväzovala švihadlo – jednu z mála hračiek okrem osudového vĺčika. Priestor bol dopĺňaný rekvizitami, z ktorých sršala funkčnosť, hrubosť, neotesanosť. V dome sa žije bez štipky krásy, medzi množstvom fliaš, jedáva sa zo stola s nepekným plastovým obrusom, police v komore sú zostavené z pivových prepraviek, koberec je zošliapaný a špinavý. Už na prvý pohľad je zrejmé, že toto nie je priestor pre šťastné detstvo. Tento fakt však inscenácia netlmočí len vizuálne, ale predovšetkým realistickým vybudovaním vzťahov.
Bolo už naznačené, že Sigarev sa vôbec neunúva akokoľvek svojim postavám pomôcť. Podobne pristupuje k veci aj režisérka Galková, ktorá necháva hrdinky inscenácie priam topiť sa vo svojej bezradnosti. Detská slabosť a krehkosť Dievčaťa nemajú šancu vzdorovať Matkinej krutosti. Matka sama však podchvíľou pôsobí ako obeť vlastnej zloby, v prchavých momentoch sa pozastaví a divák má možnosť vnímať istý záchvev svedomia. Je to však len prelud, ktorý nemá šancu vyrásť v niečo silnejšie. Babka aj Sestra sú obeťami vlastnej pasivity. Hoci sa snažia pomôcť, vidno, že si nevedia poradiť ani s vlastným životom, ktorý je plný rezignácie a postupného starnutia. Život bez vyššieho zmyslu, bez cieľa. Práve v tejto bezcieľnosti sa výborne darí nešťastiu, krutosti a exhibicionizmu. Galková síce odstraňuje záverečnú scénu, keď Dievča zomiera pod kolesami áut; živého ježka – ktorého Dievča zabije ako protest proti Matkinmu odchodu – premení v inscenácii na koláčik; no i tak sa neostýcha vykresľovať vzťahy s maximálnou krutosťou a otvorenosťou. Možno bolo zámerom režisérky istým spôsobom zmierniť onú hrôzostrašnú „černotu“ láskavejším koncom a tým, že Dievča nezašpiní žiadnym vyslovene zlým skutkom, no i tak jej koncepcia rátala so silným emocionálnym účinkom. V inscenácii sa ničím nezastierajú najnižšie pudy, vulgárny jazyk ani násilie. Aj vďaka tomu môže oveľa lepšie vyniknúť kontrast jemnosti a nehy, ktorý v sebe nesie postava Dievčaťa, ale aj niekoľko režijných nadľahčení.
Režisérke sa podarilo veľmi pôsobivo a priamočiaro interpretovať a tlmočiť Sigarevov temný text a spolu s výtvarníkmi skvele zužitkovať priestor. Ešte jedna vec však inscenácii výrazne pomohla – dobre zvolené obsadenie postáv. Pri sledovaní Anny Novákovej ako Dievčaťa, Kamily Antalovej ako Matky a Tajny Peršić ako Babky sa dá len ťažko uveriť, že ide o rovesníčky. Pravda, Novákovej subtílnosť, Antalovej plnokrvná excentrickosť a Peršićovej bledosť a mierny prízvuk tu zohrali výraznú úlohu už z vonkajšej stránky. Netreba asi ani hovoriť o tom, že skúšanie takto náročného a temného textu muselo byť pre všetky tri herečky výraznou výzvou. Vo všetkých troch prípadoch sa však pred diváka dostávajú neobyčajné výkony. Anna Nováková ako Dievča stála pred ťažkou úlohou zahrať dieťa. O to viac, že dramaturgickou úpravou musela do tejto postavy vstupovať z prítomného času – ako rozprávačka. Kým prítomnosť tlmočí Nováková s istým odstupom, v úlohe dieťaťa predvádza neobyčajný výkon. Dokonale odpozorované gestá, hravosť, plachosť aj bezprostrednosť vrcholia vo vynikajúcej scénke na cintoríne. Dievča sa tu rozpráva s fotkou na pomníku chlapca. Pohrávanie sa s pevnou gumou na konci bundy, rýchle chrlenie nepravdepodobných klamstiev o šťastnej rodine, naivné spievanie pesničky s minimálnou znalosťou jej textu, ostych pred možnosťou fyzického zblíženia – z toho všetkého vytvorila Nováková prekrásny obraz dieťaťa.
Kamila Antalová sa už po druhý raz objavuje v inscenácii Zuzany Galkovej ako výrazná, nosná postava. Aj tu ohuruje svojím temperamentom, zmyselnosťou a temnou energiou. V prípade Matky sa Antalovej podarilo zosobniť všetko zlé, čo v sebe žena môže skrývať. Lačnú a temnú sexualitu, vulgárnosť posilnenú alkoholom, aj sebavedomú krutosť a zneužívanie svojej krásy. Antalovej Matka je kvintesenciou zlej ženy – modernej ježibaby. V situácii, keď Dievčaťu rozpráva príbeh o vĺčikovi, sa síce zmení na milujúcu mamičku rozprávajúcu rozprávku svojej dcérke, no v tej istej chvíli sa opäť zmení na monštrum, ktoré svoje dieťa vystraší na smrť. Antalová budí strach, prebúdza sexuálnu fantáziu a v závere inscenácie, keď sa po dlhých rokoch vracia ako vyžitá prostitútka, aj ľútosť.
Spomedzi trojice hlavných postáv mala Tajna Peršić najmenší priestor. Aj ten však vedela zužitkovať dokonale. V prípade jej postavy Babky sa dá hovoriť o vynikajúcom spôsobe využitia vonkajších výrazových prostriedkov na dosiahnutie absolútnej plastickosti. Vďaka hodnovernému kostýmu, ledabolému účesu a výraznej bledosti by len málokto uveril, že ide o poslucháčku tretieho ročníka. Spolu s Peršić sa o pozornosť rodinných príslušníkov delila aj Dominika Kavaschová ako Sestra. Aj Kavaschovú bolo možné vidieť v pre ňu nezvyčajnej polohe upätej, večne zachmúrenej ženy pôsobiacej ako mníška. Čierne šaty, pevný účes a neustála potreba utierať stôl tvorili medzi ňou a vlastnou sestrou neprekonateľný rozdiel.
Ostatné drobné postavy si v inscenácii prerozdelili Pavol Gmuca a Petra Molnárová. Platil pritom logický princíp, že Gmuca zastupoval všetky mužské postavy, ktoré sa rýchlo striedali predovšetkým v Matkinej posteli, a Petra Molnárová zas zostávajúce ženské.
Všetkým postavám k ich definovaniu výrazne pomohli kostýmy Hany Ciglanovej. Hoci išlo o kostýmy civilné, maximálne funkčné a jednoduché, Ciglanovej sa podarilo vystihnúť ich s priam filmovou dôkladnosťou. Je až neuveriteľné, ako dokáže vyťahaný sveter, rozmazaný make-up a jednoduchá zmena účesu premeniť niekdajšiu provokujúcu krásavicu na vyžitú prostitútku, ktorá poľahky vyvoláva odpor a hnus. Kostým Dievčaťa by mohol byť pokojne kostýmom akéhokoľvek dieťaťa bez udania veku a pohlavia a hrubé ponožky v sandáloch boli spolu s inými detailmi presne tým, čo poslucháčku tretieho ročníka premenilo na starú mamu.
Inscenácia Vĺčik v Burkovni je kvalitná a pôsobivá inscenácia, v ktorej sa spája rozumný prístup k súčasnej ruskej dráme, vynaliezavá réžia, mimoriadne využitie priestoru, výstižné kostýmy a realistické herecké výkony. Všetko dovedna vytvára inscenáciu nevšednej emotívnej hodnoty.
Soňa Smolková
publikované online 9. 11. 2012

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.