NEROZUM

Preklad V. Škrídlová, úprava a réžia Jakub Nvota a.h., dramaturgia J. Liptáková, U. Ferenčuková, scéna a kostýmy Marek Gašpar Šafárik a.h., hudba A. Kalinka a.h., hrajú R. Kuric, D. Výrostek, Š. Šafárik, S. Donová, O. Daniš, D. Karolová J. Selecký, M. Fajnor a.h., J. Haviar, V. Rohoň, V. Škorvagová.
Premiéra: 28. septembra 2007 v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene
V zemepisných končinách môjho rodného kraja majú ľudia vo zvyku hovoriť na margo ľudského nerozumu, že voľakto „odchodzi od rozumu“. Obyčajné pozorovanie našich predkov vedelo a vie jasne rozlíšiť medzi rozumom a mysľou. Nečudo, že čosi podobné mi prišlo na um, po premiére zvolenskej inscenácie Rozumu.
Vynikajúca a skúsená prekladateľka z ruského jazyka Viera Mikulášová-Škridlová preložila Andrejevovu hru z originálu s rovnomenným názvom Myseľ, avšak vo zvolenskom divadle sa z „mysle“ stal „rozum“. Myseľ zmutovala do podoby rozumu. V slovníku slovenského jazyka je myseľ definovaná v niekoľkých významoch ako – myslenie, vedomie, intelekt; zmýšľanie, presvedčenie, duševný stav, nálada. Inak sa v našom jazyku definuje rozum, ktorý je ľudskou schopnosťou myslieť alebo výsledkom myslenia, rozmýšľania, uvažovania a mienkou. Názov Andrejevovovej hry jasne predznačuje obsah a jej tému. Autor sa v nej zaoberá najmä mysľou, ktorá môže človeka priviesť k mylným záverom, alebo v návale „tvorivosti“ vedie človeka k scestnému vnímaniu reality, kde je všetko dovolené. Čítanie a inscenovanie „ruského Nietzscheho“ nie je žiadnou nezáväznou zábavou. Dramatický text má komplikovanú štylistickú a lingvistickú štruktúru s náročným psychologicko-filozofickým zázemím. Pravdepodobne aj tento argument svedčí o tom, prečo Andrejevove drámy nemajú na slovenských javiskách bohatú inscenačnú tradíciu. Pri jeho mene sa nám zvykne vybaviť iba skvelý film M. Hollého Balada o siedmych obesených. Cesta mysle, ktorú vo zvolenskom divadle absolvovali tvorcovia, sa míňala účinkom. V hre zavraždí hlavný hrdina Keržencev priateľa Savelova, v inscenácii nápady tvorcov zabíjali divákovu pozornosť. Po pozornom prečítaní úpravy Andrejevovej hry pre zvolenskú inscenáciu som zistil, že do náročnej predlohy nevniesli svetlo, ale ešte väčšiu nejasnosť. „Rozjasnenie“ sa bohužiaľ neudialo ani na premiére. Pre tvorcov zvolenskej inscenácie Rozumu ostala Andrejevova Myseľ terra incognita. Výklad, aký zvolil režisér Jakub Nvota, a najmä štruktúra divadelného rozprávania príbehu Kerženceva sa javili ako stavba vystavaná pre úplne iný text. Mladý divadelník má nemalé skúsenosti s kabaretným divadlom. Téma Andrejevovej hry mu je však úplne cudzia. Dokazuje to napokon i samotná inscenácia. Hosťujúci režisér doposiaľ nepresvedčil divadelnú verejnosť žeby mal skúsenosť s podobným typom filozofickej drámy, alebo že je niečím blízka jeho režijnému naturelu. Ukázalo sa, že premieňať komplikovanú Andrejevovu hru na „kabaretné drobné“ je ťažkou skúškou aj pre tie najtolerantnejšie povahy. Nemala by náhodou aj dramaturgia vedieť rozlíšiť aká téma, typ drámy, či žáner sú bytostne najbližšie hosťujúcemu režisérovi?
Dopletená a bezradná dramaturgia
Blúdenie, pohyb v kruhu na kolese Šťasteny sa nevypláca predovšetkým zvolenskej dramaturgii (krstné mamy Rozumu sú umelecká šéfka Jana Liptáková a dramaturgička Uršula Ferenčuková). Ponuka je „obdivuhodne“, ba až ignorantsky „pestrá“ – na jednej strane prevaha smiechovej, konverzačne i mentálne podvyživenej dramatiky, a len zavše (najlepšie raz za sezónu pre divadelných kritikov) výlet k „ostrovom blažených“. Mnohí po nich túžia, ale oni sú len pre hercov (hrdinov) divadla. Ťažko sa s nimi pasuje herecký súbor, ktorý zápasí s obyčajným psychologickým realizmom, ktorý neraz spôsobuje zvolenskému umeleckému telesu veľké tvorivé stresy…
In margine…
Na Slovensku sa na názor, ktorý atakuje diagnózu divadelnej rakoviny – tzv. vychádzanie v ústrety diváckemu vkusu – rado odpovedá slovami, že my máme v našom meste špecifického diváka. Je úplne jedno či ste vo Zvolene, Košiciach, Prešove, Nitre, na Novej scéne alebo v SND v Bratislave.
Zdá sa mi, že divadelníci takto viackrát ospravedlňujú svoju neschopnosť vidieť ďalej, než iba k lacnému krajcu divadelného chleba. Často sa dá atmosféra v divadelných súboroch vnímať iba ako marazmus a lenivosť či nemohúcnosť, ako chuť meniť niečo v prístupe k tvorbe, v oblasti dramaturgie, réžie, herectva, a tiež aj v umeleckom vedení súborov.
Po jarmočnom (obávam sa či som v tomto prípade nezdehonestoval toto slovo) repertoári sa vždy vo zvolenskom dramaturgickom pláne objaví jednoduchá rovnica o jednej neznámej. Jej výsledok je, že keď už sa nedarí nijako umelecky zaujať, tak treba upozorniť aspoň tým, že budeme prví v inscenovaní nejakej hry nehranej na Slovensku. Poväčšine je to niečo výnimočné, čo narazí na „bezzubú“ divadelnú pripravenosť súboru a výsledný efekt – je proti samým divadelníkom.
Kompozícia inscenácie
Dramaturgičkám sa svorne s režisérom zdal Andrejevov text asi málo „nejasný“, keď na vysvetlenie pre divákov prilepili na niekoľkých miestach Charmsovu poéziu nonsensu. Diváci sa strácali v „buši“ nejasnosti a na zvolenské javisko padla hmla. V hľadisku sa nebolo čoho zachytiť. Občas sme mohli mať aj podozrenie, že tí na javisku sú na tom ešte horšie ako my a netušia vôbec nič o Andrejevovi – prečo, načo a v akej hre hrajú… „Nemé“ mátohy v podobe sémanticky nič nehovoriaceho „divadelného“ jazyka spôsobovali divákom fyzickú i psychickú bolesť. Asi tvorcovia chceli a veru aj dopriali divákom skúsenosť, aby sa ocitli spolu s Keržencevom v podobnej atmosfére ako na psychiatrii. Ak bol ich úmysel takýto, potom sa im ho darilo podporovať najmä zmätkom na javisku. Do ukrytých hĺbok autorovho textu ostala cesta zarúbaná. Nepodarilo sa im ani v úprave „prekopať“ hlušinu literárnosti, v ktorej si autor dramatickej predlohy často hovie, lebo je blízka jeho štýlotvornému literárnemu naturelu. Nedarilo sa im, aj keď si vzali na pomoc Charmsovu poéziu a pomocou nej chceli nájsť skryté tematické a dramatické „žily“ v autorovej „vitálnej ničote“. Asi bol slabý výkop.
Scénografický zápal
Zmätok v režijno-dramaturgickej koncepcii podporila scénická a kostýmová výprava hosťujúceho scénografa Mareka Gašpara Šafárika. Dialóg dramaturga a režiséra so scénografom sa pravdepodobne neudial – ak áno, tak kvety režijno-dramaturgickej koncepcie spálil mráz inscenačnej bezradnosti. Vo vizuálnych návaloch sa „hromadili“ nezmysly na scéne aj v kostýmoch. Scénograf sa však zmýlil viackrát aj v základných divadelných znakoch akými sú napr. farby so svojim sémantickým významom. Nepodarilo sa dešifrovať prečo má postava zdravotnej sestry, ktorá je charakterovo anjel, a tá čo pôsobí upokojujúco, červenú uniformu? Spája sa červená s pokojom a vyrovnanosťou? Nádejam sa, že to nebolo iba kvôli tomu, že to tak farebne vyzerá „efektne“. Nejasné scénografove riešenia miatli divákov – raz spúšťa rekvizity z ťahov dolu, inokedy zasa nechá na scénu privliecť stôl a stoličky, alebo herci stojaci v silenom podrepe naznačujú, že sedia. Vo vertikále scénického priestoru sa na ťahoch zo dva razy objaví zelený klavír, najprv menší a neskôr väčší, nik však nerozumie prečo. Vyzerá to podobne ako u scénografa Aleša Votavu v inscenácií Višňového sadu v SND, no on na ťahy zavesil skutočný klavír a nie štylizovaný – hoci pritom okopíroval nápad slávneho talianskeho režiséra Giorgia Strehlera. Niekoľko nejasností, ktoré vyvstali, sa objavilo hneď v úvode inscenácie. Prečo sú v Keržencevovom dome stoličky ako v bare, keď by mal skôr vyzerať ako laboratórium, kde domáci pán robí pokusy na mozgu mŕtveho orangutana? Okrem iného nás aspoň trochu zaujala veľká gumená lopta, ktorá bola pre Kerženceva čosi ako zvieracia kazajka jeho vlastnej mysle = väzenie. Jediné čoho sme sa naivne báli, aby si náhodou nevydýchal vzduch a neomdlel – našťastie sa tragédia neudiala a ostatní herci gumenú loptu včas otvorili. Nevhodná farebnosť sa scénografovi objaví aj na konci inscenácie, keď je zrazu hlavná postava v blázinci v zelenom tielku – v momente keď sa pri ňom objaví sestrička Maša v červenej uniforme. Ich pokojnú konverzáciu vyrušuje farebná škála v kostýmoch. Červená v kombinácií so sýtou tmavozelenou pôsobia agresívne, to by mal scénograf vedieť. Na začiatku milo prekvapil nápad s pravoslávnym krížom, ktorý nenápadne vyčnieval spoza rampy. Bol umiestnený tak, že vpredu scénograf znížil proscénium. Naznačoval, že v svete, o ktorom bude hovoriť príbeh inscenácie, je božské ubité, zaprášené, či doslova mŕtve. Niekoľko presnejších a jasnejších scénografických nápadov, by inscenácii pomohli viac ako štylizovaná ekvilibristika nesúrodých a nepresných riešení.
Herecká nemohúcnosť
Zjavovala sa takmer v každej chvíli inscenácie. Hneď na začiatku, keď herci tvoria zbor a prichádzajú v zástupe; niektorí z nich nevedia ani presne zachovávať spoločný rytmus chôdze, ktorú režisér štylizuje k hudbe.
Radoslav Kuric – Keržencev sa natoľko oddal šialenstvu, že v salvách a návaloch reči chrlil slová, ktoré sme dosť často vôbec nerozumeli. Akoby to nestačilo, jeho javisková reč bola tak malátna, že hltal koncovky slov a o významových akcentoch nemôže byť ani reči. Nepríčetne sa chvel takmer od začiatku do konca, pripomínal skôr alkoholika v poslednom štádiu delíria tremens ako človeka, čo sa poddá zvodom chorej mysle. Nedarilo sa mu vôbec vykresliť proces a rôzne polohy Keržencevovho šialenstva, priestoru sa núkalo dosť, no to by nemohol skĺznuť do jednostrunnej výrazovej šablóny.
Postavu Sevelova „kreoval“ Štefan Šafárik figúrkárskym herectvom. Vyhrával v geste, pohybe i mimike vždy nanovo ten istý detail. Nefascinuje, nedráždi, každá emócia a duševný stav je v malej odchýlke zobrazený navlas rovnako. Naporúdzi je pre diváka „skvelá“ divadelná nuda. Táňu, jeho ženu a bývalú Keržencevovu lásku, stvárnila Silvia Donová. Mal som pocit akoby sa na javisku cítila cudzo a neisto.
Táňa bola celú inscenáciu až neprimerane stíšená – ani sme ju nepočuli, ani sme jej nerozumeli. Čo hovorí mali si diváci domyslieť asi z toho, ako sa tvári.
Medzi hereckými postavami v zvolenskom Rozume absentovali akékoľvek vzťahy. Nič neprezrádzalo a nepoukazovalo na to, žeby aspoň tušili, čo je ansamblová práca. Väčšinou každý „odohral“ svoj výstup a málokedy cítil svojho hereckého partnera na javisku. Náznak čiastočnej komunikácie sa objavil v záverečnej časti inscenácie v poslednom obraze. Šialenstvo lekárov vytvoril režisér prostredníctvom jednoduchého rytmizovaného pohybu.
V hereckých výkonoch sa vo Zvolene, povedané slovami filmových kritikov, zrodilo viacero nominácii na zlatú malinu za herecký výkon. Zodpovednosť za tento neutešený stav padá najmä na plecia režiséra – autora inscenácie. Bohužiaľ nie je to len zvolenské špecifikum.
Nemá lamentácia
Smutno je na našom divadelnom „smetisku“, veľmi smutno, páni – povedal by klasik. Darmo sa usilujeme dávať si ružové okuliare, inscenácia a živé divadlo má vždy svoju pravdu. Pramálo zaváži, ak si my kritici kladieme servítku pred ústa, lichotíme a deformujeme našu „divadelnú“ realitu, len aby sa niekto neurazil.
Vo Zvolene vládne už niekoľko sezón tvorivý nerozum. Na jednej strane máta vedenie i samotných divadelníkov približovať sa k métam, ktoré sú schopnostiam a kvalite umeleckého súboru na hony vzdialené (Hamlet, Medea, Rozum, Lysistrata), na strane druhej je vychádzanie v ústrety tzv. diváckemu vkusu. Možno by sa žiadalo iba viac poctivej práce, remesla v najlepšom slova zmysle, aby sme sa pri zvolenských inscenáciách mali nielen na čo dívať a o čom premýšľať, ale ak sa niečo mimoriadne urodí, zavše aj príjemne divadelne „diviť“.

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.