Náš domov je všade, kde je nejaké divadlo

Tennessee Williams: Hra pre dvoch

Preklad: Zuzana Hekel

Dramaturgia: Andrea Bučko

Scéna: Tomáš Procházka

Kostýmy: Marína Žiaková

Autor hudby: Nikolaj Nikitin

Réžia: Tomáš Procházka

Účinkujú:

Felice: Lukáš Pišta

Clare: Zuzana Haverda

Premiéra: 16. február 2023, Divadlo Nová scéna, Bratislava

Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi. A Hra pre dvoch je jednoznačne hodná označenia „absurdná dráma“.Rozpráva príbeh o traume dvoch súrodencov, ktorí na vlastné oči videli tragickú smrť oboch svojich rodičov – jeden z nich zabil toho druhého a následne spáchal samovraždu. Ktorý urobil čo, sa však do konca hry nedozvedáme. Ani Clare a Felice, postavy hry, si totiž nie sú isté. Ale tragédia sa na nich podpísala a oni s ňou musia žiť v neustálom strachu zo smrti, z vonkajšieho prostredia aj zo seba samých. Práve strach sa stal ústrednou témou aj v inscenácii, ktorú z predlohy Hry pre dvoch vytvorilo v Divadle Nová scéna režijno-dramaturgické duo Tomáš Procházka a Andrea Bučko, v preklade Zuzany Hekel.

Clare a Felice sú skrachovaní herci na zájazdovom turné, lenže ich divadelná spoločnosť ich opustila, a tak sú odsúdení donekonečna hrať iba hru pre dvoch. Príbeh začína v divadelnej šatni, v ktorej sa obaja súrodenci pripravujú na vystúpenie. Na javisku sa potom odohrávajú dve línie inscenácie, tou prvou je príbeh samotných súrodencov a ich „skutočného života“, tou druhou je „predstavenie“, teda divadlo v divadle. Hranice medzi „skutočným životom“ dvoch postáv a „divadelným predstavením“, ktoré nám predvádzajú, sa však čím ďalej, tým viac stierajú, príbeh v predstavení sa začína podobať na skutočný život a práve z toho pramení strach. Divadlo totiž súrodenci považovali za únik z tragédie, ktorá sa im stala. Bolo pre nich bezpečným miestom, no teraz už nemajú ani to. Absurditu, ktorú v sebe hra ukrýva, môžeme hľadať najmä v situácii, do ktorej sú súrodenci uvrhnutí – smrť ich rodičov, ktorú spoločne videli a prežili, spôsobila, že nemôžu byť bez seba, ale nemôžu byť ani spolu. Ich situácia je viac-menej bezvýchodisková, pretože vedia, že ak chcú hrať divadlo alebo urobiť vo svojom živote akúkoľvek zmenu, musia opustiť ako-tak bezpečný priestor šatne. A tak práve tam predvádzajú svoju hru ako nekonečnú skúšku. Ibaže jediní diváci, ktorí sa tomu prizerajú, sú tí ozajstní, sediaci v Štúdiu Olympia. V priestore hry nemajú postavy žiadne obecenstvo. Iba ak by sme zaň považovali neustály strach v podobe polystyrénových hláv, ktoré fungujú ako „diváci“ s večne prizerajúcimi sa očami. Tieto hlavy sú metaforou strachu pozorujúceho postavy, sú metaforou nemožnosti uniknúť pred týmto pohľadom. Ísť von, opustiť tento priestor by pre Felicea a Clare znamenalo nadľudské úsilie. „Ísť von“ je v tejto hre paralelou na čechovovský odchod troch sestier do Moskvy či Beckettovo „dočkanie sa“ Godota. Nikto to nedokáže urobiť sám, ale nedokážu to ani spolu. Boja sa a strach je väčší ako oni. 

Predstavenie v predstavení používa veľké slová, je nadnesené a filozofické, zatiaľ čo skutočný život je blízky bežnej reči, je realistickejší. Na začiatku je jasne oddelená štruktúra – vďaka svetelnej zmene a hereckému strihu presne vidíme, kedy sa nachádzame v hre a kedy v živote postáv. Hranice však miznú a spolu s nimi aj strihy. Na samom konci herci už nevedia vyjsť zo svojich postáv, celý svet sa stáva divadlom, javiskom, kde každý má svoje miesto, no kde sa nedá utiecť pred sebou a svojimi problémami. A potom, zrazu, sa hra pre dvoch, divadlo v divadle, začína odznova. Toto opakovanie hry v hre nesie viacero významov – v divadelnej rovine to predstavuje zavŕšenie absurdného oblúka, poukazuje to na cyklickosť a bezvýchodiskovosť situácie dvoch postáv, zatiaľ čo v rovine obsahovej to znamená, že sa divadlo pre postavy stalo väzením, v ktorom sa neustále snažia nájsť nový koniec, ktorý by im priniesol novú šancu. To sa im však nedarí, pretože pištoľ, ktorá zabila ich rodičov, je stále v miestnosti. Je prítomná spolu s nimi, a hoci počas predstavenia nikdy nevystrelí, svoje rany už zanechala. A odosobniť sa od nich je úloha blízko k nemožnému.

Keďže hlavné postavy sú hercami (hercom a herečkou), téma divadla ako fenoménu je mimoriadne prítomná. Inscenácia o ňom neustále uvažuje, čo jej prináša nadstavbovú vrstvu, o ktorej (nielen odborný) divák môže premýšľať. V texte aj inscenácii sa spomína napríklad „totálne divadlo“, pojem tradujúci sa od Richarda Wagnera cez Edwarda Gordona Craiga až po Maxa Reinhardta. Totálne divadlo spomína Felice, ktorý po ňom doslova túži. A režisér Procházka mu v inscenácii aj vyhovel. S absurditou, ktorú hra ponúka, tvorcovia na Novej scéne totiž pracujú predovšetkým vizuálne. Inscenácia postupne prechádza od „obyčajnej“ činohry k dielu plnému poetických tanečných pasáží a objektov. To sa týka predstavenia v predstavení aj pasáží súkromného života postáv.Vidíme tu prácu s niekoľkými objektmi. Najskôr sú to odevné figuríny, herci hrajú smerom k nim, akoby to boli ich hereckí partneri, môžu predstavovať istú formu kantorovského manekýna. Vidíme aj precíznu prácu so svetelnými zmenami, ktoré navodzujú atmosféru najprv naivnej filozofickej hry, potom temného hororu. Pomedzi činoherné party sú vpletené aj tanečné pasáže. Všetky tieto poetické snahy zavŕši záverečná časť, v ktorej si Clare nasadí ovčiu hlavu a dialógy už nehovoria herci, ale zvuk vychádza z reproduktorov. Pasáže symbolizujú desivý a hororový vnútorný svet postáv prostredníctvom emócií, čo má v konečnom dôsledku oveľa zásadnejší vplyv na vyznenie inscenácie než predchádzajúce činoherné časti. Tieto emócie totiž oveľa presvedčivejšie budujú tiesnivú atmosféru, do ktorej sa postavy dostali. Dialóg sa v závere stáva čím ďalej, tým viac absurdným a upozorňuje na bezvýchodiskovosť situácie. Až kým sa „predstavenie“ nezačína odznova.

Lukáš Pišta v úlohe herca a divadelného autora Felicea (alter ego Tennesseeho Williamsa) je človekom, ktorý rád vznešene filozofuje, napríklad o láske. Pišta sa snaží zahrať rolu filozofujúceho autora ako večne zamysleného rojka, ktorý prichádza na veľké myšlienky, ale v skutočnosti je jeho prejav plný nevysvetliteľnej infantilnosti sprevádzanej hlúpym úsmevom a smiechom. Jeho romantické reči sú v priamom kontraste s priebehom udalostí a obsahom toho, čo hovorí. V kontexte inscenácie postava pôsobí často až naivne, no prezentuje v realite často sa vyskytujúci fenomén – postava, ktorá sa snaží zakryť svoje vnútorné trápenie, aby navonok neukázala svoju slabosť, čo sa na začiatku deja ešte dá chápať ako herecko-režijný zámer. Avšak pokračujúc až takmer k záveru inscenácie to pôsobí vyrušujúco smiešne. Keď neskôr Pišta prechádza do postavy v predstavení, jeho prejav sa mení na chladnejší, vážnejší, hovorí hlbším hlasom a jeho naivita sa vytráca. Je to zaujímavý paradox – Pištov Felice totiž akoby v „predstavení“ pôsobil sebavedomejšie a kontrolovanejšie než v „skutočnom živote“. Zuzana Haverda hrá presne opačne. Postava „skutočnej“ Clare vyznieva drsne a civilne, ako ženy, ktorá má všetko pod kontrolou. Haverda svoje herectvo iba postupne v priebehu deja smeruje k stvárneniu rozvrátenej postavy, plnej strachu a traumy. V úlohe „divadelnej“ Clare prechádza do naivnejšej polohy s pomalšími pohybmi a väčšími gestami. Herecký strih je dobre vystihnutý, čo umožňuje jasne rozoznať, či sa nachádzame v „predstavení“, alebo v „skutočnom živote“.

V samotnom úvode, ešte predtým, než začne predstavenie, vidíme chaotickú scénu zasadenú do priestoru Štúdia Olympia, ktorú divadlo využíva na uvádzanie komornejších titulov, hrá popová hudba známa z rádií. Keďže je divadlo komplexný zážitok, tento fenomén je dôležité spomenúť – prostredie je totiž veľmi zvláštne, na jednej strane vidíme otvorený bar a na druhej strane miestnosti je arénové sedenie a hrací priestor plný rôznych parochní a kusov scény potrebných pre inscenáciu. Clare je už na scéne, sedí v malom kresle, na hlave má sieťku, aká sa dáva pod parochňu, oblečená je v bielom plášti, ktorý pripomína zvieraciu kazajku. Rôzne rekvizity a časti kostýmov vnášajú diváka do pomyselného priestoru divadelnej šatne, no v kombinácii s Olympiou to pôsobí až chaoticky a nezorganizovane. Význam tohto neporiadku sa odkrýva v priebehu hry. Je totiž akousi kritikou nás všetkých – pozrieme si tragický príbeh, ale jedine, ak to bude príjemný zážitok. Pocítime empatiu a potom sa poklepkáme po pleci, že sme dobrí ľudia, pretože predsa súcitíme. Ale je to tak naozaj?