Minimalizmom k sugestívnemu zážitku

Réžia: Šimon Spišák
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna: Karel Czech
Hudba: Jindřich Čížek
Kostýmy: Adriana Černá 
Hrajú: Grace – Andrea Ballayová/Katarína Petrusová, Tom Edison – Radovan Hudec, Thomas Edison – Roman Valkovič,  Ben – Rudo Kratochvíl, Chuck – Miloš Kusenda, Vera – Agáta Solčianska, Teta Ginger – Oľga Schrameková, Liz – Andrea Sabová, Olívia – Lucia Korená, Marta – Danica Hudáková, Iason – Katarína Petrusová/Andrea Ballayová, Šéf – Milan Vojtela, Jack McKay – Ján Hrmo a.h., Bill – Jakub Jánsky a.h.
Premiéra: 19. a 20. jún 2014, Štúdio Tatra v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre
Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme. Podobne je to aj v inscenácii Dracula (2012) – kde je hlavná postava nesmrteľného upíra ostatnými postavami odsúdená práve kvôli svojej inakosti, nenormálnosti, napriek tomu, že evidentne nikomu nechce ublížiť. Takže zlými sa v tejto inscenácii naopak javia bežní ľudia, ktorí Draculu krvilačne prenasledujú. Obdobným prípadom je inscenácia pre menšieho diváka – Tri prasiatka, v ktorej je vlk tiež zavrhnutý ostatnými zvieratkami len preto, že je oddávna symbolom zla, a pritom to môže byť v skutočnosti len obyčajný vlk – a la rockový spevák, ktorý jazdí na motorke. Divadelná adaptácia Trierovho Dogvillu tak je len ďalším prirodzeným krokom cieľavedomej dramaturgie Starého divadla.
Hlavnou postavou príbehu je mladá krásna Grace (Andrea Ballayová/Katarína Petrusová), ktorá prichádza do odľahlého malého mestečka Dogville, aby sa skryla pred nebezpečenstvom (po celý čas však nie je celkom jasné, pred čím uteká, pravda vychádza na povrch až celkom v závere). Mladík Tom (Radovan Hudec), ktorý sa štylizuje do polohy mravokárcu mestečka, jej ponúkne, aby sa tu skryla. Zároveň presvedčí všetkých obyvateľov, aby jej poskytli azyl. Jeho ponuka však nie je až taká nezištná, ako sa zdá – v skutočnosti sa prostredníctvom nej snaží dokázať obyvateľom Dogvillu svoju hypotézu o tom, že nedokážu prijímať dobro. Vymyslí plán, že Grace sa im za svoj azyl odvďačí výpomocou. Najskôr ju nikto nechce prijať, až postupne ľudia povoľujú a dovolia jej pomáhať im s najrôznejšími povinnosťami. Čím viac rastie hrozba pre mestečko (najmä po tom, ako sa objavia plagáty s fotkou Grace a s nápisom „WANTED“), tým viac rastú aj požiadavky obyvateľov na Grace – a zachádzajú až do krajností. Pod vplyvom nadradenosti a vedomia moci sa postupne začínajú na nevinných a milých obyvateľoch odkrývať tie najhnusnejšie ľudské stránky – a cesty späť už nie je, zlo v ľuďoch len graduje a nikto z nich si to vonkoncom neuvedomuje. Ba ani samotná Grace si krutosť ľudí nepripúšťa. Až kým nedochádza k záverečnému prekvapivému odhaleniu pravdy, po ktorom Grace precitne.
Hlavnými inscenačnými prostriedkami, ktoré mladý režisér Šimon Spišák v inscenácii využil, sú výtvarný minimalizmus, štylizácia a antiiluzívnosť, vďaka čomu sa mu podarilo vytvoriť špecifickú atmosféru, v ktorej sa ľudské zlo netušene plazí ako neviditeľná hmla. Antiiluzívnosť inscenácie násobia aj divadelné efekty, ktoré často vytvárajú samotní herci priamo na javisku (napríklad Agáta Spišáková svojím štekaním predstavuje psa Mojžiša alebo napodobňuje hudbu z rádia, ktoré Tomov otec počúva a pod.). Motív moci a nadradenosti väčšiny nad jednotlivcom Spišák využil ako hybnú silu rozkladu mestečka. To uložil do akéhosi štylizovaného emocionálneho vákua, čím sa mu paradoxne podarilo vytvoriť oveľa silnejší efekt.
Režisérovi teda nešlo o naturalistické vykreslenie krutosti príbehu, ale (po vzore Trierovho filmu) využil skôr odstup s prvkami epického divadla a účelovú divadelnú skratku. Herci predstavujú nielen svoje postavy, ale takmer každý z nich sa objaví aj v postave rozprávača, ktorý komentuje dejové zvraty. Nadbytočne v tomto prípade pôsobí rozprávačka, ktorá nie je z hereckého kolektívu (dokonca sa jej meno neuvádza ani v bulletine) a v inscenácii sa objaví len dvakrát (na samom začiatku, keď uvádza divákov do deja, a znova niekde uprostred) – jej funkcia je teda viac-menej zbytočná, keďže väčšinu času dokážu fungovať ako rozprávači či komentátori všetci z hercov. V tomto prípade nie je zrejmá ani iná nadstavba či ďalší zámer využitia „externej rozprávačky“.
Hlavným princípom scénografie (Karel Czech) je spomínaný minimalizmus. Tak ako vo filme tvoria domy jednotlivých obyvateľov mestečka len biele ohraničenia, v inscenácii sú to zasa čierne podsvietené kvádre. Doplnené sú len niekoľkými jednoduchými rekvizitami, ktoré kvádre mierne diferencujú – napríklad nad jedným visí bielizeň, pred ďalším je položené rádio a pod. Ich rozdelenie na domy však nie je striktné, miestami totiž fungujú aj ako ďalšie priestory, v ktorých sa dej odohráva (napríklad kváder v centre javiska predstavuje raz dom Very a Chucka, inokedy je chatkou Grace, či Benovým autom). Okrem kvádrov je súčasťou scénografie aj kovová konštrukcia v pozadí – tá predstavuje kamenný vrch, ktorý tvorí hranice mesta. Priestor okolo konštrukcie funguje aj ako dom slepého Jacka McKaya alebo ako jabloňový sad (pričom stromy tvoria dve z herečiek, ktoré rozpažené držia v rukách jablká – aj to je jeden z príkladov antiiluzívnosti inscenácie).
Kostýmy Adriany Černej sú skôr civilné a esteticky ladia so zvyškom inscenácie, no napriek tomu v sebe nesú i niečo symbolické. Obyvatelia mestečka sú ladení do príjemných, zväčša zeleno-modrých tónov s prírodnými motívmi kvetov, listov a pod. To najskôr dokresľuje pekný a láskavý dojem z mestečka, neskôr tieto motívy zasa pôsobia kontrastne s krutosťou činov obyvateľov. Kostým každého korešponduje s daným typom/charakterom postavy – napríklad mladá Liz má jemné kvietkované šaty a biele baleríny, šofér Ben má biele tričko a na ňom rozopnutú bielu kvietkovanú košeľu s vykasanými rukávmi a na hlave klobúk, Chuck (ktorý sa stará o sad) má kockovanú košeľu, prešívanú vestu, na krku károvanú šatku. Tom, ktorý sa ako jediný neživí manuálnou prácou, má elegantné nohavice, košeľu, kravatu a na hlave nosí neustále slnečné okuliare. Kontrastne k takmer jednotnému štýlu oblečenia obyvateľov pôsobí práve Grace, ktorá do mestečka prichádza v elegantných bielych nohaviciach a bielej jemnej blúze so zlatými šperkmi a v lodičkách na vysokých opätkoch. Je zrejmé, že pochádza z celkom iného sveta, vyzerá elegantne až luxusne. Po čase, keď si ju mestečko obľúbi, aj zmena jej kostýmu demonštruje, že sa stáva jeho súčasťou – bielu vkusnú róbu zamení za obyčajné kvietkované šaty.
Dalo by sa povedať, že postavy z Dogvillu sú viac typmi ako zložitými charaktermi s možnosťou vývoja. Spočiatku všetci vyzerajú milo a súčasne rezervovane a uzavreto, neskôr u nich začínajú na povrch vychádzať najrôznejšie odtiene ľudského zla a pudovosti. Túto základnú schému napokon napĺňa i herectvo, ktoré po celý čas zostáva vo veľmi umiernenej civilnej polohe. Herci stvárňujú konkrétne postavy z príbehu, z ktorých miestami vystupujú, aby sa stali strohými komentátormi dejových zvratov či vnútorných zmien ostatných postáv. Jediná postava, ktorá nikdy nevystúpi ako komentátorka, je Grace (Andrea Ballayová/Katarína Petrusová). Okolo nej sa točí celý dej, ona je spúšťačom dobra i zla v obyvateľoch Dogvillu – je príčinou i následkom, a napokon ich advokátom a sudcom zároveň. Obe herečky – Ballayová i Petrusová, celkom napĺňajú rovinu tejto postavy – ako mladej, inteligentnej, charakternej, ale mierne naivnej slečny s kopou ideálov, ktorá sa vždy snaží vo všetkých vidieť len to najlepšie – aj vtedy, keď jej oni sami ukazujú pravý opak. Obe v princípe zostávajú v civilnej polohe, odlišujú sa len v jemných hereckých nuansách – Ballayová pôsobí zvodnejšie a ráznejšie, naopak Petrusovej Grace je o niečo žoviálnejšia, mladíckejšia i naivnejšia. V oboch rovnako dochádza k najväčšiemu zlomu celkom na záver, keď si Grace uvedomí, čo je v skutočnosti Dogville zač, a že už neexistuje pre týchto ľudí cesta späť – odvtedy obe herečky pôsobia rozhodnejšie, ich mimika je oveľa drsnejšia, gestá sú ostrejšie. Svoju výpoveď napokon reprodukujú prostredníctvom apatického spevu záverečnej piesne za zvukov výstrelov a padania mŕtvych tiel. Druhú polohu obe herečky ponúkajú v postave pubertálneho chlapca Iasona. Tak ako v Grace pôsobia žensky a elegantne, v tomto prípade sa zasa vedia veľmi vhodne naštylizovať do postavy vzdorovitého chlapca.
Ostatným z hercov sa tiež viac či menej darí zostávať v civilnej polohe – či už v ich samotných postavách, alebo ako odosobneným rozprávačom. V niektorých prípadoch však herci miestami skĺzali do veľmi plochého a ilustratívneho herectva. To z časti môže vyplývať aj zo zámeru tvorcov, keďže spomínaná priamočiarosť postáv hercom neumožňovala využiť väčšie herecké možnosti, preto väčšinou zostali pri typoch. Rudo Kratochvíl predstavuje šoféra Bena ako jednoduchého opusteného muža, ktorý je síce dobrák, ale pri svojich pudových chúťkach si nedokáže pomôcť. Liz Andrey Sabovej bola príťažlivým mladým dievčaťom, ktoré si svoju krásu uvedomuje, ale neťaží z nej – v druhej polovici na povrch vychádza aj jej závistlivosť a zatrpknutosť. Oľga Schrameková ako Teta Ginger bola od začiatku veľmi rezervovaná, hľadela si svojho, keď však mohla Grace využiť, ani chvíľu neváhala. Starého slepého (a neskôr dosť chlipného) Jacka McKaya stvárňuje herec staršej generácia Ján Hrmo.
Danica Hudáková skĺzava pri postave kostolníčky Marty miestami do miernej grotesknej štylizácie a až prílišného afektu (najmä pri verbálnom prejave), čo nekorešponduje s civilnou polohou ostatných hercov. Marta tak prostredníctvom Hudákovej herectva pôsobí ako jednoduchá až slaboduchá staršia žena, ktorá vysokou fistulou spieva náboženské pesničky a šmatlavou chôdzou sa prechádza po meste. Naopak Miloš Kusenda ako Chuck nevytvoril výraznejšiu hereckú postavu – jeho Chuck je na pohľad drsný chlap, ktorý si vezme, čo chce – je to však zrejmé už zo samotného textu. Indiferentnou postavou bola Olívia Lucie Korennej, ktorá sa na javisku ocitla len krátko. Podobne na tom bol aj mladý herec Jakub Jánsky v postave Billa, u ktorého je navyše zrejmé (najmä pri javiskovej reči), že mu ešte chýbajú herecké skúsenosti.
Väčší priestor dostal Radovan Hudec v postave Toma, no ani ten ho nijak zvlášť nevyužil. Jeho Tom bol od začiatku skôr rojko a filozof, ktorý sa vzdorovito a celkom zbytočne pokúša vštepiť obyvateľom mestečka nejaké morálne hodnoty a normy, len aby mal pocit, že skutočne niečo robí. O vnútorných zmenách jeho postavy sme sa však dozvedali viac vďaka komentátorom rozprávačov ako prostredníctvom jeho hereckého podania. Naopak Agáta Solčianska dokázala aj na takej malej ploche ponúknuť niekoľko hereckých polôh – ako rázna a zásadová Vera, ktorá miluje svoju veľkú rodinu a je rozhodnutá chrániť ju za každú cenu. Napriek tomu, že sa vyžíva v štúdiu filozofie, je v skutočnosti veľmi krátkozraká a riadi sa skôr pudmi ako rozumom. Popri tejto postave herečka súčasne vytvárala aj divadelné efekty (brechanie Mojžiša, zvuky z rádia, strom v sade), ktoré v jej podaní vôbec nepôsobili prvoplánovo či lacno (ako sa to pri týchto prostriedkoch občas stáva). Dogville sa teda síce nedá nazvať hereckým koncertom, avšak v tomto prípade to svojím spôsobom poslúžilo zámeru.
S divadelnou skratkou sa spája aj určitá symbolickosť, ktorá v tomto prípade rámovala hlavné dejové zlomy. Keď sa rozhoduje o tom, či Grace v mestečku zostane alebo nie, obyvatelia hlasujú. Každému hlasu pre Grace patrí jedno odbitie zvona – dvanásť odbití jej tak zaručí azyl i náklonnosť mestečka. Na konci, keď dochádza k odhaleniu a po Grace si príde jej mafiánsky otec, znova sa objavuje číslo dvanásť. Grace sa rozhodne vyhubiť ľudskú krutosť a zrovnať mestečko so zemou – zaznie 12 výstrelov a nad mestečkom sa tak rozoznie symbolický umieračik. Gracin vzťah k Dogvillu zasa symbolizujú sadrové figúrky malých anjelov, ktoré si všimne hneď v prvý deň príchodu do mestečka. Postupne, ako si získava mestečko (a mestečko si získava ju), si v jedinom miestnom obchode kupuje jednu po druhej, až má napokon všetky. Zmena postoja obyvateľov sa zrkadlí aj v zničení týchto figúrok, ktorého hlavnou aktérkou je Vera a ostatné ženy z mesta. Ako trest za to, že Grace zviedla jej muža Chucka (aj keď to v skutočnosti bolo celkom inak), ženy porozbíjajú figúrky jednu po druhej a Grace je nútená sa tomu prizerať.
Tak ako je v Trierovom filme prítomná aj určitá divadelnosť, je v Spišákovej inscenácii cítiť esenciu filmu. Nielen sugestívny príbeh, ale i priznaná štylizácia, antiiluzívnosť a výrazný minimalizmus sa z filmovej verzie prirodzene preklopili do inscenácie Starého divadla. Práve tieto atribúty spolu so značnou divadelnou skratkou sa stali hlavnými inscenačnými prostriedkami mladého režiséra Šimona Spišáka, vďaka čomu sa mu podarilo vytvoriť prazvláštnu atmosféru, ktorá pripravila pôdu pre šokujúci záver. Pomalé rozvláčne tempo inscenácie (zvýraznené aj ťahavou hudbou) vás spolu s naivne banálnou, miestami až trápnou atmosférou celkom účelovo unudí a zároveň znervóznie. Gradácia príbehu i samotnej inscenácie je skutočne veľmi postupná až nepatrná (ilustrujú ju len komentované zlomy v príbehu a zmena hudby) – aby na koniec došlo k rozuzleniu, ktoré vás prekvapí nielen vzhľadom na výborne vybudovaný príbeh (s príznačným Trierovským cynizmom), ale najmä kvôli kontrastu radikálneho a akčného záveru so spomínanou pomalou a banálnou atmosférou zvyšku inscenácie. V tomto prípade je teda zrejmé, že účel svätí prostriedky a divák odchádza z divadla so sugestívnym zážitkom a s nepríjemnou pachuťou zla v ústach. 

Katarína K. Cvečková

Katarína K. Cvečková je absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.