MAŤ TAK ICH PROBLÉMY?

PŮL DRUHÉ HODINY SPOŽDĚNÍ
Preklad: Alexander Jerie, Milan Lasica Scéna: Ivo Žídek Kostýmy: Vlaďka Prudičová Hudba: Marko Ivanovič. Réžia: Partik Hartl Hrajú: Daniela Kolářová, Milan Lasica.
Slovenská premiéra: 27. septembra 2007, Štúdio L+S Bratislava
„Do akej výšky príjmu môže mať človek depresiu?“ pýta sa v jednom momente hry: Půl druhé hodiny spoždění Laurence – profesionálna matka ktorej práve odišlo z domu posledné dieťa. Nevyhnutný akt vylietavania vtáčikov z hniezda sa u nej stal spúšťačom „prehodnocovacích“ nálad.
Mala by byť práve s manželom na oslave výhodného predaja jeho podielov vo firme spoločníkovi, odmieta však kamkoľvek ísť. Namiesto dobrej večere týra svojho manžela typicky ženskými otázkami.
Nedostatok peňazí nie je problémom manželov Sansieuovcov, a pravdepodobne ním ani nikdy nebol. Laurence síce v mladosti ako každá správna dcéra bohatých rodičov koketovala s hippies a s Che Guevarom, odkedy sa ale vydala za Pierra, na vedenie kontinuálnej revolúcie popri výchove detí akosi pozabudla. Už roky žije vo svete, v ktorom si nemusí veľa odopierať a kde jediným výstrelkom ich priateľov je zberateľstvo prázdnych plechoviek od piva.
Ešte aj nevera v ich manželstve je – ako sa ukáže – len pomyselná, obaja si boli verní „ako tí blbci“, čo možno tak trochu aj ľutujú.
Mať tak ich problémy, povedia sa možno niektorí v hľadisku. Ako je ale všeobecne známe, peniaze nie sú všetko. Pocity frustrácie či strachu zo starnutia má vyššia stredná vrstva spoločné so všetkými inými vrstvami. Problémy Laurence sú klasické materské, klasické manželské a klasické žensko-emancipačné.
Nasadenie podobného titulu do divadla typu Štúdia L+S je dramaturgicky pochopiteľné, nielen vzhľadom na zvyšujúcu sa životnú úroveň Slovákov. Väčšinový divák tohto divadla sa s popisovanými situáciami môže poľahky stotožniť, najmä ak su podávané s vtipom. Aj keď totiž nie sme nezamestnanou manželkou bohatého muža, určite sme o nejakej podobnej počuli.
Pierre je muž s nadhľadom, milo sebecký, šarmantne nafúkaný, zástanca „prirodzenej rôznorodosti“ mužov a žien čo v praxi znamená, že kladie poháriky na stôl bez podložky a ani mu nenapadne, že by jeho žena mohla chcieť od života aj niečo iné, ako to, čo má. Samozrejme, len vďaka nemu. Pre svoje manželstvo určite tiež niečo obetoval, len si už nespomenie, čo presne.
Podobné postavy dokonale sadnú Milanovi Lasicovi dokonale na jeho herecký naturel. Navonok to vyzerá tak, že sa v nich nemusí nijako štylizovať, ironické až sarkastické repliky mu idú akoby samé od seba.
Tu i tam však Lasica podľahne až príliš zvodom bonmotov, stáva sa potom viac briskným glosátorom či zámerne nechápavým nahrávačom v komickej dvojici ako dramatickou postavou. Daniela Kolářová hrá realistickejšie, pritom však s komediálnym nadhľadom.
V produkcii takto na seba miestami narážajú dva prístupy k hraniu. Nie je to však natoľko rušivé, aby to bránilo divákom identifikovať sa s problémami starnúceho páru.
Cítite potrebu po rokoch manželstva zásadne zmeniť svoj život? Láka text na prvej strane v bulletinu.
Na mieste manželov Sansieurovcov by som sa v prvom rade odsťahovala z bytu, ktorý im navrhol scénograf Ivo Žídek. Aj ak berieme do úvahy limitujúce faktory, že sa scéna robila tak, aby vyhovovala dvom prostredia, v ktorých sa striedavo hrá a možno aj s výhľadom možných hosťovaní a určite s istým finančným limitom, určite nepatrí k špičkovým prejavom výtvarného názoru jej autora.
Civilné kostýmy Vlaďky Prudičovej dopadli o niečo lepšie, s výnimkou azda kvázirenesančného maliarskeho plášťa Laurence, ktorý vyzeral maximálne nedôveryhodne.
Režisér Patrik Hartl sa asi spoliehal na to, že k herectvu dvoch suverénnych hereckých osobností netreba nič dodávať. A teda ani nič nedodal – scénický nápad, výraznejšie svietenie, nič, čo by produkciu posunulo zo sféry šedého inscenačného priemeru. Vtipnejšie scénické riešenie si pritom žiadala prinajmenšom scéna s maľovaním. Aj v rámci daného žánru sa dá k réžii pristúpiť tvorivejšie, ako nakoniec ukazujú aj niektoré staršie produkcie Štúdia L+S.
Napriek celkovej predpovedateľnosti tohto typu hier sa málokedy sa stane, že sa už v titule prezradí minutáž hry a jej vyústenie. Ešte skôr ako prídeme do divadla môžeme tušiť, že sa v hre nestane nič podstatnejšie, než to, že sa manželia Sansieurovci oneskoria na večeru.
Po malom vzdore manželky, ktorý manžel s prehľadom zvládne, sa teda všetko vráti do pôvodných koľají. Večeru, ktorú zmeškali, im nikto neotrávi ani nehodí o stenu, určite im ju naopak ešte prihrejú.
Súčasťou tichej dohody s divákom pri tomto type divadla je práve prísľub, že nikoho nevystrašíme žiadnymi radikálnosťami, naopak odprevadíme domov v dobrej nálade s tým, aj iní sú na tom podobne (dobre/zle). Škrtnite, čo sa nehodí.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.